PREKLIATIE A DAR

~ 3 ~

   „Prišiel si ma napomínať? Nepomôže to."

   „Nie. Prišiel som, pretože som ti zabudol povedať jednu vec z dnešného dňa. Pani Liara s tebou chcela popoludní hovoriť. No mala si stretnutie. Hovorila, že je to naliehavé, preto som ju vypočul."

   Žena zvesila plecia a s povzdychom sa otočila. Sadla si na stoličku pri stole vystlanú mäkkým vankúšikom a preložila si jednu nohu cez druhú. „Nehovor mi, že Adran narobil zase problémy úbohej Liare," povedala ustarane a oprela si líce o ruku položenú lakťom na operadle stoličky. Muž mlčky prikývol. Po chvíľke znova pozrel na ženu a pokračoval.

   „Znova sa s niekým pobil. Myslím, že je čas donútiť ho, aby šiel na akadémiu. Tam sa vybúri a možno nájde konečne svoj cieľ. Je to posledná možnosť, o rok už bude pristarý. " Čokoládovými očami sledoval, ako sa ženin ustarostený výraz pomaly mení na zúfalý. Ponárala sa hlboko do svojich myšlienok a v tmavej miestnosti na dlhšiu chvíľu zavládlo ticho.

   „Vieš, Merellien, tebe to môžem povedať," prehovorila po chvíli tichým hlasom. „V poslednom čase ma trápi svedomie viac ako kedykoľvek predtým. V noci ma trápia zlé sny. Sníva sa mi o jeho otcovi. O jeho bratovi. Nebolo správne, čo sme urobili. Vedela som to krátko po tých udalostiach a cítim to tak aj teraz, po trinástich rokoch. Ten pocit je snáď ešte nástojčivejší ako keď bol čerstvý. Zničili sme tomu chlapcovi život. Všetko, čo sa s ním deje, je následkom našich činov a našich klamstiev." Posledné slová sa jej zasekávali v krku. Merellien si nahlas povzdychol.

   „Ak by sa to nestalo, bola by ďalšia vojna. Muselo sa to stať, nebolo inej cesty."

   „Nevieme, či by to vyústilo do vojny. Vtedy som súhlasila. Rada na mňa tlačila. Bolo to ich riešenie, nie moje. No musela som sa zachovať ako vodkyňa, ochrániť zem a ľudí. Vyhli sme sa väčšiemu krviprelievaniu, no ten, kto na to doplatil, je ten chlapec." V sivozelených očiach sa jej odrážal neopísateľný smútok. Dlaňami si pošúchala tvár, akoby sa z nej dali zotrieť zlé pocity. „Čo ak sa dozvie pravdu? Bude ma nenávidieť, možno ma bude chcieť zabiť. Poznáš jeho povahu, je to Thylanir, so všetkými zlými vlastnosťami toho rodu. A už to ani zďaleka nie je malý bezbranný chlapec, ktorému môžeš nahovoriť akékoľvek klamstvá."

   Bála sa toho vždy, no teraz bol strach nástojčivejší ako nikdy predtým. Nebála sa obvinení od chlapca, ktorý prežil vyvraždenie svojej rodiny, nebála sa jeho hnevu ani nenávisti. Najväčší strach jej naháňalo to, že sa potvrdí možnosť, že to bola obrovská chyba, za ktorú nesie zodpovednosť predovšetkým ona. Možnosť, že sa dalo predísť tragédií.

   Muž rázne pokrútil hlavou. „Nemá sa ako dozvedieť, čo sa vtedy skutočne stalo. Väčšina z vtedajších členov rady je už mŕtva a žiadne záznamy neexistujú. Ten, kto o tomto tajomstve vedel, vzal si ho do hrobu a tí, ktorí ešte žijú, urobia to isté." Oprel sa dlaňami o mohutný drevený stôl a pozrel žene priamo do očí. Poznal ju a vedel, ako ju roky mučí pravda, no dokázala ten hlas viny umlčať. No keď chlapec dospel, ani on si nemohol nevšimnúť tú nepopierateľnú podobu s jeho otcom. Rovnako výbušný, rovnako nerozvážny, bez pochýb schopný rovnakého hnevu a možno aj rovnakých skutkov.

   Ako by to nestačilo, fyzicky sa podobal na svojho staršieho brata, ktorého tajne odstránili na príkaz rady bez vedomia vodkyne. To bol pre ňu najväčší úder, pretože oboch bratov mala ochrániť. Takmer sa vtedy vzdala vodcovstva. No nakoniec zostala a poučila sa, pokiaľ sa jedná o Veľkú zahrskú radu. Žiadny vodca pred ňou nemal toľko odvahy sa jej členom vzpierať tak, ako ona. Prvýkrát sa vzbúrila, keď rada rozhodla aj o odstránení Adrana. Dodnes jej to vyčítajú. No okolnosti, ktoré donútili radu aj Aderyl vtedy konať proti jeho rodine, boli vážne a muselo sa to vyriešiť. Na to Merellien nikdy nezmení názor.