❤❤❤
Túto časť venujem mojej obľúbenej čitateľke - NikoliatkoSabova
Prajem príjemné čítanie
❤❤❤
Sedela som vo svojej posteli a čítala nedočítanú knihu, ktorú som čítala na verande. V tom ma vyrušila babka. Bez klopania vošla do mojej izby a sadla si na posteľ.
„Amína, prepáč že ťa vyrušujem, ale prišiel Rafael." Šibalský sa zasmiala.
Veľmi dobre som vedela, kto bol Rafael. Bol to babkin tajný obdivovateľ. Aspoň sa tajil, hoci som ho mala už dávno prekukaného. Bol to starší pán, ktorý bol rovnako starí ako ona. Mali niečo cez sedemdesiat rokov. Nikdy som sa presne nepýtala na babkin vek. Sama by mi to nepovedala. Vždy vravela, že človek je taký starý na aký vek sa cíti. A ona sa rozhodne necítila staro.
„Niečo potrebuješ, babí?" Knihu som položila na stolík.
Prikývla. „Zabudol doniesť víno. Ach, ten si raz zabudne aj vlastnú hlavu." Zasmiala sa na svojich slovách. Potom sa obzrela na dvere, či náhodou nestojí za nami.
Nikto tam nebol.
„A ty sa chceš opýtať, či ho ja nekúpim?" Dala som nižšie hlavu, len aby utvrdila moje slová.
Tá sa len do široká usmiala. Vystrčila svoju starú ruku a postrapatila mi moje hnedé vlasy.
„Tu máš peniaze a kúp najlepšie červené víno." Strčila mi do dlane papierové peniaze. Pevne mi zovrela obe dlane, aby som ich nestratila. Vďačne sa na mňa pozrela a povedala tiché ďakujem.
Odišla za svojím obdivovateľom.
Ja som vybehla dolu schodmi, ešte som stihla predbehnúť babinu, ktorá opatrne kráčala dolu schodmi. Dole na chodbe som si obliekla sivý kabátik, ktorý kedysi patril mojej mame.
Bol to jeden z vecí, čo bol nepoškodený. Gombíky som si naň opatrne zapla. Vdýchla som maminu vôňu, ešte kúsok z nej zostal na kabáte.
Peniaze som si strčila do vrecka. Namierila som si to k najbližšiemu podniku.
Ako prvé ma zaujala vôňa mix vanilky a škorici. A potom jeho.
Benjamín sedel za pultom a popíjal svoj drink. Hlavu mal sklesnutú. Domyslela som si, že čo ak sa mu čosi stálo a musí to zapíjať alkoholom ako každý blbý tínedžer.
Jeho kabát bol prevesený na stoličke. Jednou nohou si podupkával do rytmu hudby.
Všimla som si jeho nádherné vyrysovane telo zozadu. Vyzeral naozaj neodolateľne.
Zaklipkala sok očami, aby som si nemusela dať facku, za to ako ma očaril jeho výzor. Bol proste perfektný.
Vykročila som si k nemu. Konkrétne k pultu. Na tvári sa mi pohrával nervózny úsmev. Teraz som sama nevedela koho chcem zaujať. Keďže Benjamín ani nepostrehol, že stojím pri ňom. Za to barman ma zbadal hneď.
„Čo to bude, Mína?" Vyčaril obrovský úsmev, čím ukázal biele zuby. Jeho oči boli ospalé.
Bol to jeden z mála, čo som si pripustila k telu. Občas som mu chodievala cez prázdniny, ak mal toho ozaj veľa, pomáhať. Nedostala som za to nič. Sama som sa ponúkla a sama som neočakávala, že mi dá výplatu. No i napriek tomu som dostala pár peniazi za moju ochotu. Tie som hneď využila na školské pomôcky a oblečenie pre Jeremyho, čo sa týkalo zimy. Ja som si postačila so svojimi starými vecami.
Čakal na moju požiadavku. Hnedými očami behal po mojej tvári. Jeho svetle vlasy, boli v tomto osvetlený tmavšej ako na dennom svetle. Jeho tenké pery sa usmievali od ucha k uchu. Bol rád, že ma vidí.
„Červené víno." Ako som videla, že vyťahuje pohár. Dodala som: „Fľašu."
„Minúta, idem do skladu. Tu mám jednu otvorenú." Prikývla som, kým Kyle odišiel. Ani si to nevšimol.
„Ben, je tak?" Otočila som sa na chalana, ktorý vedľa mňa sedel sklesnuto. Ani poriadne nevnímal okolo seba, čo sa deje. Bol vo svojej bubline.
„Hm?" Zamrmlal.
Ani nedvihol hlavu, kto sa mu prihovoril.
Možno ma nepočul. Rozhodla som sa skúsiť to ešte raz.
„Ben!" Mierne som skríkla, aby ma ako tak počul.
Zdvihol hlavu. Nahodil hnusný pohľad, ktorý znamenal nič iné - len aby som mu dala pokoj.
Prekusla som to.
„Som Amína Thornová." Predstavila som sa. Vystrela som ruku, ktorú mi odmietol.
To nič. Povzbudzovala som sa.
„Chodíme do tej istej školy." Nervózne som sa usmiala. Podľa jeho výrazu som usúdila, že mam rýchlo vypadnúť skôr, ako ma on sám dokope k dverám, len aby nevidel moju tvár. Tak znechutene sa na mňa pozeral.
„To je mi fuk." Chrapľavým hlasom odvetil. Hneď sa mi pri jeho hlase rozbúšilo srdce.
„Si tu od obeda?" Spomenula som si znova na našu verandu, ako som ho zazrela. Určite tu bol od obeda, len som potrebovala nadviazať konverzáciu. Keď už som mala takú veľkú príležitosť ho spoznať.
„Už si sa pozerala na seba do zrkadla?" Ben zdvihol hlavu a svojimi očami si ma prezeral hore a dole. No ako zastal pri mojej tvári sa zamračil.
Nechápavo som potriasla hlavou. Nemala som šajnu, čo mi chce tým vlastne povedať.
„To vidím." Povrchne odvetil. Otočil hlavu naspäť pred seba. Pozrel na pohárik, či ma prázdny. Ešte nemal.
„Čo tým myslíš?" Naozaj ma to zaujímalo. Čo mu na mne nesadlo?
Neochotne sa znovu otočil mojím smerom. „S takým ksichtom, by som zostal len doma."
„Prosím?" To už vo mne začalo vrieť sto čertov. To ma akože ide urážať za výzor.
„Že u mňa nemáš šancu ani keby si si dala vrece na hlavu." Jedovato odvetil. Srkol do seba všetok alkohol.
Cítila som ako mi horeli líca od hnevu. Rozhodne sa mi nepáčil aký arogantný je.
„Aby si vedel, nepáčiš sa mi. Chcela som si len potvrdiť reči iných. Či to čo sa o tebe hovorí je pravda. Ale je! Si arogantnosť sama!" Rozhadzovala som sa rukami. Totálne ma vytočil.
„Na tvojom mieste by som si zahryzol do jazyka." Nahnevane zavrčal svojím chrapľavým hlasom.
„Nebudeš sa mi vyhrážať." Vystrčila som ukazovák, že to myslím naozaj vážne.
Okamžite ma chytil za lakeť. Vytočila mi ruku za chrbát. Pričom zo mňa vyšlo hlasne au.
Jeho dych som cítila na krku. Jeho pery sa takmer dotýkali môjho ucha, na čo mi naskočili zimomriavky.
„S chuderami sa nebavím, to si zapíš za uši." Šepol to tak výhražné a zároveň povrchne, až som cítila ako sa mi všetky chĺpky zježili.
Potom sa odtiahol odo mňa.
Vytiahol z vrecka peňaženku. Z nej vytiahol bankovku. Jednu hodil na stôl. Nezabudol na mňa povrchne a hlavne jedovato pozrieť, než sa mi stratil z dohľadu.
„Debil." Zamrmlala som. Hladila som si boľavú ruku, ktorej bolo ublížené.
To už prišiel barman.
„Sorry, že mi to trvalo, ale nemohol som ho nájsť. Akurát posledné sme mali." Na stôl položil červené víno.
Vytiahla som z vrecka peniaze, ktoré mi babka dala.
„To je dobre." Odvetil. Pozrel sa na stôl, kde sedel Benjamín. „Ten chlapec zaplatil aj za teba." Ukázal na miesto, kde nechal bankovku.
„Css." Vyšlo zo mňa. Vzala som si z pultu víno. To ma naozaj urážalo.
Víno som si schovala pod kabát a vypadla preč.
◼◼◼
Doma som už ležala na svojej posteli a rozmýšľala na Benjamínom. Urazil ma veľmi hnusne. Stále som myslela na jeho chrapľavý hlas. Nevedela som prižmúriť ani jedno oko nevedela som sa s tým zmieriť ako som ňou rozprával. Ako ma nazval chuderou a ako sa mi vyhrážal.
Nadávala som na seba, aká som hlúpa. Načo som sa mu prihovárala.
Potvrdili sa len reči o ňom. Sám sa ani nezaujímal, čo si o ňom myslia ostatný.
Je to jeden arogantný, povrchný, zlomyseľný a namyslení debil.
Pred tým ako som zaspala som si vyjasnila jednu vec, že sa mu budem vyhýbať a v žiadnom prípade s ním neprehovorím. Niekde vnútri som dúfala, že mal vtedy toľko vypité, že si to zajtra v škole nebude pamätať.
Aj ja sama by som bola rada, ak by som na to zabudla.