Každý má niekedy rovnaký strach. Myslia si, že to na nich čaká. Niektorí si myslia, že to je stupídne a nereálne. Niektorí ľudia, bohužiaľ, nie sú dostatoční, aby sa stali obeťou jej pretrvávajúceho útoku.
Myšlienka na tých, ktorí neboli cielení, je nezmyselná; myšlienka na niekoho, kto zhasne svetlo a šprintuje na prvé poschodie, aby sa len pokúsil utiecť, zo svojich paranoidných myšlienok? Pomyslenie na to, že vás niečo, alebo niekto prenasleduje po schodoch, a jediný štít, ktorý títo pochabí ľudia majú, je štít svetla, keď sa dostanú do mimoriadne svetlej miestnosti?
Vždy si budem pamätať tú hroznú noc. Mysliac si, že utekám len pred myšlienkou. Pocit, že vás niekto prenasleduje po schodisku, obklopeným temnotou, je jedna vec, ale byť lovený, obklopený úplnou temnotou a byť stiahnutý späť do priepasti, je ďalšia.
Pamätám si len miestnosť, do ktorej som sa zrútil po tom, čo som bol stiahnutý dole, čo vyzeralo ako nekončiace schody. Pach čerstvej krvi a nechutná aróma rozkladajúceho sa mäsa naplnila moje pľúca. Vidieť bolo ťažké, miestnosť bola takmer úplne čierna. Po čakaní, kým sa moje oči prispôsobia tme, bola prvá a posledná vec, ktorú som videl, nápis na stene, ktorý som predpokladal, že je napísaný krvou. "Neželáš si, že si mohol bežať rýchlejšie?" Skôr, než som si prezrel túto bláznivú správu, jediné, čo si pamätám od tej noci, bolo, že to šprintovalo smerom ku mne.
Už nikdy nepôjdem hore schodiskom po tme.