Pozrel som sa do prázdnej izby, kvôli náznaku, že nie som sám. Nechcel som sa cítiť sám. Spoločník v mojom živote chýba tak dlho a ani neviem, čo to znamená milovať niekoho. Som ako kovové dvere, ktoré sa snažia zatvoriť, ale nevyhnutne tam musí byť zámok dverí, ktorý mi to nikdy nedovolí prekonať.
Posadil som sa. V izbe bez dverí a stoličiek, podlaha bola moje plátno. Môj prst sa správal ako pero, zatiaľ čo som kreslil a kreslil, ilustráciu väznice mojej mysle. Odísť nebolo odpoveďou, pretože moje výtvory boli čoraz živšie. Čas uplynul a ja som vytvoril celý svet zmeškaných termínov, zlomených sŕdc a prázdnych duší. Práca môjho života, na ktorú by som mohol byť hrdý.
Počul som zvonček a prišiel môj obed, cez malý panel v bielej stene. Žiadne slová, žiadni priatelia len pokoj.
//Prepáčte za neaktivitu lásky ale škola je škola :(((... Ľúbim vás :3