Sám...
Nikdy predtým si nepomyslel na túto ideu, ale ako s v posteli, nemôžeš spať, tvoja myseľ sa začína baviť. Rozmýšľaš nad tým, čo si urobil, alebo čo budeš robiť zajtra. Potom začneš premýšľať o temnejších veciach, o témach, na ktoré si nikdy nepomyslel. Zaujímalo by ťa, či si jediný, prebudený v tomto dome o takejto hodine. Zaujímalo by ťa, či si jediný prebudený... V tvojej izbe. Práve vtedy započuješ v kuchyni malé a jemné škrípanie.
Hneď to pripíšeš vetru. Ale potom to počuješ znova, tentokrát vieš, že to nemôže byť ono, myslím len pred chvíľou to nebol vietor, ale vánok. Možno si to predstavuješ, áno, tak to musí byť; myslím, že nikto iný nie je zobudený a si si istý, že si zamkol dvere. Minúty sa zdajú ako hodiny a znova počuješ škrípanie! Ale tento raz sa to zdalo byť bližšie, ako to? Tvoja predstavivosť a myseľ sa zahrávajú myslím, že žiješ v dobrom susedstve, tu nie je žiadny zločin. Tvoje myšlienky sú ukončené v polovici vety, keď počuješ hluk, ktorý sa zdá byť práve pred tvojimi dverami!
Bez váhania hádžeš svoju ťažkú prikrývku na hlavu, aby ťa chránila. Vykukneš zaliatý studeným potom, premýšľaš znovu a znovu "Nie je tam nič." Potom počuješ to malé, trochu neexistujúce zaškrípanie tvojich dverí. Zvuk prechádza tvojou mysľou, čo sa zdá ako hodiny. Chceš sa pozrieť, ale môžeš sa stretnúť tvárou v tvár s niekým alebo niečím. Takže jednoducho zatvoríš oči čo najtichšie, ako dokážeš, snažiac sa čo najťažšie, aby si jednoducho zaspal, len aby si opustil túto nočnú moru.
Hodiny prebiehajú bez jediného zvuku, tvoj tep sa spomaľuje a znižuje. Začneš premýšľať, ako hlúpo si si myslel, že tam niečo bolo. Keď zdvihneš prikrývku, stuhneš a len započujete jednu poslednú vec.
"Nemal si byť hore."