Jedna z pesničiek, ktoré celkom dobre vystihujú Maxel. (Aj jedna z mojich obľúbených :D)
„Toto si mám obliecť?" Zvraštila som tvár.
Mladá skrotená s ryšavými vlasmi a upätým výrazom tváre. V rukách držala jednoduché zelené šaty s trojštvrťovým rukávom, ktoré viacej pripomínali vrece ako oblečenie.
„Vybral ich pre teba Axel." Položila ich na posteľ.
Už ani obyčajnú vec ako sú šaty si nemôžem vybrať. Naštvane som si povzdychla. „Nie je v ponuke niečo iné? Sú také... nudné. A zelená naozaj nie je moja farba."
„Sú také, aké majú byť. Iba snúbenica princa si môže vybrať biele šaty, ktoré si viacej ozdobené. Ostatní musia mať vo výraznej farbe a jednoduché, aby vynikla. Také sú pravidlá." Nesúhlasne sa zamračila nad mojimi pripomienkami.
„To máte pravidlá aj na obliekanie?" frflala som.
Prevrátila očami. „Môžeš byť rada, že ti tam dovolili ísť. Skrotení na akcie vlkov majú obyčajne zakázaný prístup. Na šatách už nezáleží."
Mne záležalo.
„A čo čierne?"
„To by bolo neslušné. Je to predsa smútočná farba."
Uškrnula som sa. „Neslušné neznamená zakázané."
„Ples začína za pár hodín, kde chceš nájsť ďalšie šaty? Iba princezná Cecily ich má toľko, že si môže vyberať. Ty takú možnosť nanešťastie nemáš."
Usmiala som sa. „Sme asi rovnako vysoké, takže možno mi niečo požičia. Ak nie tak sľubujem, že sa poslušne vrátim a oblečiem si tieto." Zamračene som kývla hlavou na kúsok oblečenia položený na posteli.
„Fajn." Porazenecky si povzdychla.
Keď sme kráčali hektickými chodbami, kde sa skrotení náhlili, aby bolo všetko pripravené na večer, uvažovala som, či naozaj až tak záleží na tom, aké budem mať šaty, keď si ma aj tak nikto nevšimne. A možno mi ich Cecily nepožičia. Veď sme sa predsa nepoznali. Ani sme sa spolu nerozprávali, ak nepočítam krátke rozhovory počas našich stretnutí na chodbe.
Zaklopala som na dvere a o chvíľu sa v nich vynorila Cecily s vlasmi zabalenými v uteráku. „Áno?"
„Vidím, že si zaneprázdnená, ale nemohla by si mi požičať šaty na ples?" opýtala som sa s váhavým úsmevom.
„Jasné, poď ďalej, mám milión šiat. Jedno z mála potešení, ktoré tu mám." Otvorila dvere, aby ma pustila dnu a povedala ryšavej skrotenej, ktorá ma tu odprevadila: „Môžeš odísť, ja sa o ňu postarám."
„Áno, princezná." Poklonila sa a odišla.
„Tak poď, ukážem ti môj šatník a niečo ti vyberieme," povedala, keď zavrela dvere.
Šatník princeznej bol väčší ako moja izba. Steny boli pokryté skriňami, kde bolo viac oblečenia, ako som ja kedy mala v živote na sebe. Prezerala som si šaty a rukou prechádzala po ich látke. Nakoniec mi padli do oka jedny čierne.
Určite neboli podľa vkusu vlkov, no za to boli podľa môjho.
„Čo tieto?" Vybrala som ich a pridržala si ich na sebe.
Cecily prekvapene nadvihla obočie, a potom sa zasmiala. „Rozhodne niečo, s čím by Axel nesúhlasil a pravdepodobne pohoršíš väčšinu vlkov, ale vieš čo? Kašlať na pravidlá. Aspoň to dnes nebude absolútne nudný večer."
Posadila ma za kozmetický stolík a začala hrebeňom prechádzať po mojich vlasoch, ktoré som si rozpustila z vrkoča.
„Toľko vlasov!" zasmiala sa. Takmer som cítila jej nadšenie. „Aj keď s takým množstvom nie som zvyknutá pracovať, " zamrmlala a ukázala na svoje uhľovočierne vlasy siahajúce po plecia.
Chytila som prameň svojich čokoládových vlasov medzi prsty. Vždy som ich radšej mala krátke, no teraz mi už siahali do polky chrbta. Nemala som čas myslieť na také triviálne veci ako je dĺžka vlasov.
Trvalo takmer hodinu, kým mi Cecily vypla vlasy do drdolu na temene hlavy a pár natočených pramienkov mi nechala splývať okolo tváre. Oči som mala zvýraznené linkou a tmavými tieňmi. Ani som si nepamätala, kedy som bola naposledy namaľovaná.
Obzerala som sa v zrkadle, zatiaľ čo sa išla pripraviť aj Cecily. Šaty boli krásne – trblietavé čierne s tenkými ramienkami a hlbokým výstrihom. Mali širokú sukňu, ktorá siahala po členky, takže mi bolo vidno nohy v remienkových sandáloch na vysokom opätku.
Smutne som sa usmiala. Nezáležalo na tom, aká som bola pekná, aj tak si vybral ju.
Cecily trvala na tom, že pôjdeme spolu, aj keď som si bola istá, že sa to nehodilo, aby princezná išla so skrotenou. Ju som o tom nepresvedčila.
Ples sa konal v sále, kde som bola prvýkrát a jej veľkosť ma ohromila. Mohlo sa tam zmestiť aj tisíc ľudí, možno viac. Podlaha bola mramorová, na stenách bola zlatá tapeta a celý strop bol sklenený, takže som mohla vidieť hviezdy. Niekoľko ľudí už tancovalo v strede miestnosti, zatiaľ čo ostatní buď sedeli za stolmi, ktoré sa nachádzali naľavo alebo postávali po obvode sály. Napravo som videla niekoľko dverí, ktoré smerovali na balkón.
„Teraz ťa budem musieť opustiť a dať si koliečko po nudných a dôležitých vlkoch. Ak chceš, úplne vzadu máš stôl s jedlom. Uži si to tu." Žmurkla na mňa a stratila sa v záplave ľudí.
Pohľadom som prehľadávala dav a hľadala známu tvár. Zastavila som sa, keď som uvidela upíra stojaceho v kúte a pijúceho šampanské, aj keď to určite nemalo na neho žiadny účinok. Vyzeral príťažlivo v čiernom obleku s motýlikom. Vlasy mal uhladené a na tvári znudený výraz. Keď zbadal, že ho sledujem, kútiky úst sa mu zvlnili do úškrnu.
Čas robiť to, prečo som tu prišla.
„Užívaš si ples?" opýtala som sa, keď som sa postavila vedľa neho.
„Myslíš, ako tu na mňa každý vrhá vražedné pohľady a najradšej by ma zabili? Naozaj veľmi. Ale vidím, že aj ty dnes priťahuješ pozornosť." Kývol hlavou na moje šaty.
Zasmiala som sa. V záplave výrazných farieb ako boli modrá, zelená, červená či fialová, som si zaslúžila tiež niekoľko pohoršených pohľadov. „Takže si si všimol? Zdá sa, že nespĺňam ich požiadavky, aká škoda."
„Vyzeráš dobre, to je podľa mňa ďalší z dôvodov, prečo ťa sledujú. Prečo si to spravila? Mal som pocit, že sa hráš na poslušnú skrotenú, ale tá toto nerobí."
Mykla som plecom. „Nechcem, aby si mysleli, že ma môžu tak ľahko kontrolovať. Navyše nerobím nič zlé, čierna je jednoducho moja farba." Alebo som možno chcela upútať niekoho pozornosť, no to by som Darienovi nikdy nepovedala.
Pohľady ostatných mi boli ukradnuté. Pár kobaltových očí, na ktorých mi záležalo, dnes sledoval niekoho iného.
„A čo tak ich pohoršiť ešte viac. Smiem prosiť?" Ponúkol mi ruku.
S krátkym zaváhaním som súhlasila a pripojili sme sa k tancujúcim párom v strede sály. Okolo nás som začula šepot a ohováranie, ale snažila som sa to ignorovať. Sústredila som sa na to, aby som Darienovi nepostúpala po nohách.
Bol skvelý tanečník, ja som však bola nemotorná.
Tancovali sme niekoľko minút. Mlčali sme, pohľad som mala upretý do zeme. Bála som sa, čo by sa stalo keby som uvidela Axela.
Potom sa vedľa nás ozvalo odkašľanie a ja som vedela, že je to on. Ustúpila som od Dariena a pozrela sa mu do očí, ktoré dnes boli chladné ako ľad. Žalúdok mi zovrelo od nervozity, keď pristúpil ku mne, dokonca som ani nevnímala, čo mi povedal Darien, keď odchádzal.
„Čo to robíš, May?" spýtal sa ticho, keď sme sa pomaly hýbali do rytmu. Jeho dych ma šteklil na krku.
Prehltla som guču, ktorá sa mi spravila v hrdle. „Neviem, čo myslíš."
„Ale vieš. Tieto šaty? Tancuješ s Darienom?"
„Pomohla mi ich vybrať Cecily. Šaty, ktoré si mi poslal ty, nie sú môj štýl. Mám rada čiernu. A čo sa týka Dariena, mám ho predsa strážiť. Preto som tu."
Povzdychol si. „Chceš sa mi pomstiť? Alebo prečo sa ma tu snažíš ponížiť pred všetkými? Ja viem, že teraz to medzi nami nie je najlepšie, ale musíš robiť toto? Je to pre mňa dôležitý večer."
„Nič ti nerobím," ohradila som sa. „Ak ti tak prekážam, kľudne sa vráť ku Katii a predstieraj, že tu nie som, ako si to robil pred tým."
Vyšmykla som sa mu z objatia a predrala sa pomedzi tancujúce páry až ku balkónu. Skôr než som stihla vyjsť von, Axel ma chytil za ruku a otočil ku sebe.
„Prečo utekáš?"
Povzdychla som si. „Lebo som už z toho unavená! Sú to len šaty, Axel."
„Nie sú to len šaty a ty to dobre vieš. Preto si si ich predsa dala, nie? Aby si všetkým ukázala, že nezáleží na mojom názore, ty si aj tak spravíš, čo chceš."
„Nemysli si, že keď na mňa budeš štekať rozkazy, tak bez slova poslúchnem. Preto tu nie som."
„Naozaj? Tak na čo si potom tu, hm? Keď nevieš byť ani dobrou skrotenou, prečo si neostala u svojej mamy? Potom by som si možno mohol nájsť skrotenú, ktorá vie, čo má robiť a ako sa správať."
„Tak choď! Keď ma tak neznášaš, zabudni na mňa! Nechaj ma zavrieť do izby ako Dariena, tam predsa nemôžem nič pokaziť!"
„Prečo ho musíš zaťahovať do každého rozhovoru?"
„Ja? Ty si posadnutý Darienom a svojou hlúpu pomstou. Nezaujíma ťa, čo kvôli tomu spravíš a komu ublížiš, len aby bol on a všetci upíri mŕtvi! Katiia je živá a pri tebe, prečo stále tak túžiš všetkých zabiť?"
„Lebo viem čoho sú schopní! Ak si zabudla, mučili ma celé tri mesiace a tvoj kamarát Darien s najväčším potešením!" Potriasol hlavou a pery zovrel do tenkej línie „Si naivná, May! Žiješ si vo svojej bublinke, kde zabíjanie je zlé a všetko sa vyrieši pri posedení s čajíčkom. Lenže tak to nie je. Nevieš, čím všetkým sme si prešli, aby sme prežili. Tebe sa to ľahko povie – odpusť vrahom, keď ti nič neurobili a celý život si prežila v bezpečí. Nevieš, aké to je! Urobím všetko pre to, aby som svoj druh ochránil a nepotrebujem na to tvoje povolenie. Môžeš ma súdiť, nesúhlasiť s tým, čo som urobil a čo urobím, ale budem to ja, kto nás zachráni, nie ty!"
„Ak pôjdeš do tejto vojny, zomrú tisíce! Potom už nebudeš mať koho zachraňovať!" Štuchla som ho prstom do hrude.
„Môžeš sa schovávať za svoj súcit a nechuť zabíjaniu, no ja ťa poznám. Si len zbabelec, bojíš sa smrti a preto nechceš bojovať, nie kvôli nejakým šľachetným úmyslom. V skutočnosti si len z vojny vydesená." Ironicky sa zasmial. „Uteč, keď chceš. Nepotrebujeme zbabelcov, ktorí by nám stáli v ceste."
Vydýchla som od prekvapenia. Do očí sa mi nahrnuli slzy, no odmietala som dať najavo, ako mi jeho slová ublížili. Už toľko krát sme sa hádali kvôli rozdielnym pohľadom na vec, no toto bol prvýkrát, čo sme sa hádali kvôli tomu, aká som. Žiadne tiché výčítky, toto boli slová, ktoré boli ostré a ničiace ako rozbité sklo.
„Kedy si ma začal tak nenávidieť?" zašepkala som. Rukami som sa objala okolo pása.
Pozrel na mňa s ľútosťou očiach a zaťatou sánkou. „Keď si zabudla na koho strane stojíš. Choď sa prezliecť alebo sa nevracaj." Otočil sa a pomaly kráčal preč. Zastavil sa pri Katii, ktorá stála pár metrov od nás.
„Nebol si príliš krutý?" Počula som, ako sa spýtala Katia.
„Je načase, aby sa naučila, kde je jej miesto."
Nevládala som.
Triasla som sa, zrak mi zahmlili slzy, preto keď som sa konečne rozhodla odísť, ani som nevidela kam idem. Ani neviem, kam som chcela vtedy ísť.
Všetko bolo rozmazané.
Počula som ozvenu klopkania svojich topánok, ako som pomaly stúpala po schodoch. Rukou som sa opierala o zábradlie, zúfalo som sa snažila dostať, čo najďalej z tej miestnosti. V hlave mi stále zneli jeho slová plné hnevu.
Nejasne som si uvedomovala, ako som sa dostala na strechu pokrytú tenkou vrstvou snehu. Do tváre mi narážal studený vietor, keď som pomaly prešla na kraj, až špičky mojich topánok sa nachádzali vo vzduchu. Desať metrov podo mnou sa nachádzala záhrada.
„Neskáč, ten pád by ťa aj tak nezabil." Začula som za sebou hlas.
Keď som sa otočila, uvidela som tam stáť Dariena s rukami vo vreckách. „Iba by si si zničila šaty a tých by bola škoda."
Slabo som sa zasmiala a potom vzlykla. „Tak mi povedz, čo mám robiť? Už viacej nevládzem."
„V prvom rade, choď preč od toho okraja, dobre?" Podal mi ruku.
Pozrela som sa do jeho očí, v ktorých sa zračil súcit a ľútosť. Prikývla som. Keď som sa ho chytila, prudko ma potiahol od okraja strechy, až som takmer zakopla na vysokých opätkoch. „Nezaslúžila si si to," povedal. „Nie kvôli šatám, ani kvôli ničomu inému."
„Už sa tam nechcem vrátiť," zašepkala som.
Tak dlho som sa snažila presvedčiť Dariena o svojej sile, aby ma rešpektoval a teraz? Zosypala som sa kvôli niekoľkým slovám, čo mi Axel povedal. Možno by som dokázala poraziť armádu upírov, no bola som slabá.
„Tak poď so mnou," navrhol ticho. Keď som sa ku pozrela do očí,videla som v nich váhavú neistotu. „Môžeme utiecť a nikoho z nich už nebudeš musieť nikdy vidieť. Zaslúžiš si omnoho viac, ako máš tu. V tomto svete je toho toľko, čo si ešte nevidela, ľudí, ktorých si nepoznala, nemala by si tu byť zavretá celý život."
„Ja..." zaváhala som. Obzrela som sa ponad plece, kde som cez strešné okno videla do sály. Tam dole bolo všetko, čo som poznala, na čom mi záležalo. Mohla by som to len tak opustiť? Odísť, akoby sa nič nestalo.
„Nič ťa tu nedrží. Axel sa k tebe nikdy nesprával dobre a pre kráľa si len hračkou prírody, ktorá mu vyhrá vojnu." Povzdychol si. „Pozri, chcem odísť ešte teraz večer. Rád by som ti dal viac času na premyslenie, ale ten zrovna nemáme. Potrebujem tvoju odpoveď teraz."
Zahryzla som si do pery a prikývla. „Áno, dobre, pôjdem s tebou."
„Tak to by sme si mali pohnúť skôr, ako nás tvoj drahý krotiteľ začne hľadať. Najviac strážená je sála a hlavný vchod. Ak pôjdeme cez záhradu, máme väčšiu šancu." Uškrnul sa.
Vyzula som si topánky, aby nás nikto nepočul prichádzať a dole po schodoch som utekala bosá. „Ako vôbec vieš, kde stráže sú?"
Z vrecka nohavíc vytiahol niečo malé a kovové. Keď mi to podal, zistila som, že je to robotický pavúk. Spýtavo som nadvihla obočie.
„Snáď si si nemyslela, že som sem prišiel iba na dovolenku? Vlci nie sú zástancovia technológie a preto ju veľmi radi podceňujú. Myslia si, že keď som nevyšiel z izby, tak som nemal šancu niečo zistiť."
Neveriacom som sa zasmiala a pokrútila hlavou. Nevedela som, ako mi niečo také mohlo ujsť. Darien sledoval vlkov v zámku polroka a nikto si to ani nevšimol.
Nečujne sme sa prepletali chodbami, kým sme nedorazili ku zadnému východu. Darien mi kývol hlavou, aby som sa postarala o jedného z vlkov. Prikývla som a perami som mu naznačila, nech druhého nezabíja. Prevrátil očami, no poslúchol.
Čoskoro dvaja vlci ležali na zemi v bezvedomí a my sme sa nepozorovane prešmykli von. Zišli sme po schodoch dolu ku fontáne, keď sme začuli, ako sa znova otvorili dvere. Obzrela som sa, kto za nami ide a uvidela Axela, ako sa náhli ku nám.
„Čo to, sakra, robíš, May? Prečo mu pomáhaš?" pýtal sa s panikou v hlase.
Zhlboka som sa nadýchla. „Nepomáham mu, idem s ním."
„Nie, to nemôžeš." Oči sa mu rozšírili od prekvapenia. „Pozri, mrzí ma, čo som ti povedal, dobre? Bol som nahnevaný. Ostaň, prosím."
„Prečo? Aby sme sa mohli ďalej hádať? Už ma nepotrebuješ. Tvoj otec by mi aj tak nikdy nedovolil, aby som bola niečo viac ako len zbraň v tejto vojne. Hlavnou skrotenou bude Amanda, ona ťa ochráni." Pousmiala som sa. „Možno si mal pravdu, som zbabelá. Ale nechcem ešte zomrieť, nie za vec, v ktorú neverím."
„Nechcem, aby si ostala, pretože si moja skrotená, ale kvôli tomu, že mi na tebe záleží. Po tom všetkom, čím sme si spolu prešli, chceš naozaj odísť?"
Zaváhala som. Keď som videla bolesť v jeho modrých očiach, vedela som, že hovorí pravdu a hoci ma nemiluje tak, ako ja jeho, záleží mu na mne.
Sklopila som zrak. „Mrzí ma, že to musí takto skončiť. Milujem ťa, Axel, pravdepodobne vždy budem a nikdy na teba nezabudnem, no musím odísť. Je načase, aby som začala myslieť na to, čo je dobré pre mňa, nie pre teba. Je tu však ešte jedna vec, ktorú musím vedieť." Otočila som sa na Dariena. „Kto a prečo zabil moju rodinu?"
Najskôr nechápavo nadvihol obočie a zmätene pozrel na Axela. V očiach sa mu potom zjavilo pochopenie a ironicky sa zasmial. „Ty si jej to nepovedal, že nie?"
Axel mlčal. Pohľadom sledoval Dariena, vytrvalo sa vyhýbajúc tomu môjmu.
„Nepovedal čo?" opýtala som sa s ľadovým hlasom.
Darien sa ku mne otočil s ľútostivým úsmevom. „Nezabil som tvoju rodinu, nikto z upírov. Za to môže jeho otec. Urobil to, aby sa ubezpečil, že nebudeš mať kam vrátiť a ostaneš s Axelom."
Z úst sa mi vydral neveriaci výdych. V očiach som mala znova slzy. „Nie, to predsa... nie! Axel povedz mi, že to nie je pravda!"
„Nevedel som to, May. Prisahám!" bránil sa, no mňa jeho ospravedlnenia nezaujímali.
Zahryzla som si do pery, aby som zadržala vzlyk. „Celý ten čas si to vedel a nič si mi nepovedal! Ak to nebola tvoja vina, odpustila by som ti!" Prikryla som si rukou ústa. „Donútili ste ma na to ešte pozerať! Preto sa to stalo akonáhle sme vystúpili z auta, že? Aby som presne videla, čo sa stalo. A potom to len zvalili na upírov, aby ste ma donútili nenávidieť ich."
„Prosím, nechaj ma to vysvetliť," zašepkal.
„Tu už nie je čo vysvetľovať. Tvoje klamstvá hovoria za všetko. A ak si myslíš, že teraz po tomto ostanem, tak sa sakramentsky mýliš." Zasmiala som sa a pokrútila hlavou. Ako sa mohlo toto stať?
Nechala som stáť Axela za chrbtom a rozbehla sa ku lesu. Ak budeme dosť rýchli, nechytia nás. Potom si môžeme nájsť miesto, kde nás nenájdu a vymyslieť, čo ďalej. Len najskôr sa musíme dostať z tohto prekliateho miesta.
Nestihli sme prísť ani ku okraju lesa. Možno keby sme boli rýchlejší...
„Ostaň a nechám ho odísť!" zakričal za mnou.
Zamrzla som na mieste. Otočila som sa s nadvihnutým obočím. „Čo tým myslíš?"
„Hľadajú vás. Teraz už stráže obkľúčili celý pozemok zámku a nepotrvá dlho, kým vás nájdu. Možno sa vám podarí cez nich prebojovať, ale nie bez toho, aby si ublížila mnoho vlkom a skroteným, medzi ktorými môžu byť aj tvoji priatelia. Ale ak ostaneš, nechám ho odísť bez boja a nikto sa nemusí zraniť."
„Poď," povedal naliehavo Darien. „Nenechaj sa presvedčiť. Zvládneme to."
Áno, možno by sme to zvládli, možno by sme všetkých zabili a potom utiekli, ale stálo to za to? Mohla som predsa ostať a robiť to, čo doteraz, tak by som nemusela nikomu ublížiť ani nikoho zraniť. Ak sa proti mne postaví Carin alebo Elliot, nebudem schopná ich zabiť. Tento útek mi za toľko nestál.
„Sľubuješ?" opýtala som sa roztraseným hlasom.
„Áno."
„A necháš ho odísť bez toho, aby si niekoho za ním poslal?"
Videla som, ako Axel zaťal zuby a mračil sa. Potom však nakoniec prikývol.
„May," povedal naliehavo Darien. Bolo to prvýkrát, čo ma oslovil menom. A možno aj posledný.
„To je v poriadku," ubezpečila som ho so slabým úsmevom. „Nestojí to za to. Nechcem ublížiť ostatným len kvôli sebe a svojej slobode. Ty však choď a urob, čo musíš, dobre?"
Pozrel na Axela a potom na mňa. Zúfalo si vošiel rukami do vlasov. „Mrzí ma to. Keby tu bol spôsob, ako ti pomôcť. Mohli by sme to zastaviť, ale neviem, čí to zvládnem sám." Povzdychol si. „Naozaj som chcel, aby si išla so mnou."
„Ja viem. Aj ja," zašepkala som.
S rozpačitým úsmevom som ho krátko objala a ešte raz sa na neho pozrela. Stále vyzeral rovnako ako keď som ho uvidela v lese pri Akadémii. Hnedé strapaté vlasy, ktoré mu padali do čela, tmavé oči, ktoré na mňa teraz s ľútosťou pozerali a ospravedlňujúci úsmev. Možno vyzeral rovnako, no ja som ho už videla inak.
Začali sme ako nepriatelia a skončili ako priatelia.
Hoci sa jednej mojej časti uľavilo, že sa nebudem musieť cítiť previnilo, keď som mu odpustila, želala som si, aby sme mali viacej času. Aby som ho mohla viacej spoznať.
„Ešte sa uvidíme," povedal presvedčivo. Strčil mi do ruky papierik. „Počkám ťa tu týždeň, ak by si si to rozmyslela," zašepkal, aby ho Axel nepočul.
Neodpovedala som mu. Hrdlo som mala stiahnuté. Nevedela som prečo, či kvôli tomu, že som sa lúčila s niekým, koho som sotva poznala alebo kvôli slobode, ktorú som už cítila na jazyku, no vytrhli mi ju.
Poslednýkrát som sa usmiala.
A potom som sa vrátila s Axelom naspäť do zámku.