Elizabeth.
Meno mojej biologickej matky.
Mohla by som mať také šťastie?
Pohľad som zabodla do jej očí, ktoré nás ostražito sledovali. Vo svojich predstavách sa mi vždy objavila mladá žena s milým úsmevom a čokoládovými očami ako mám ja, no tá predo mnou ich mala sivé ako búrkové mraky a zračila sa v nich únava.
Hľadala som spoločné znaky, čokoľvek by mohlo potvrdiť, že je to skutočne ona. Mali sme vlasy rovnakej gaštanovej farby, rovnakú oválnu tvár či úzke pery. Nemohla to byť predsa náhoda.
Po tichu, ktoré mi prišlo ako niekoľko hodín, no v skutočnosti trvalo pár sekúnd, Marval prehovoril: „Bolo by lepšie, keby sme sa o všetkom porozprávali dnu. Nepotrebujeme tu vytvoriť scénu, že nie?" Venoval mi veľavravný pohľad s nadvihnutým obočím.
„Posaďte sa do obývačky, idem pripraviť čaj," povedala Elizabeth. Ešte raz si nás podozrievavo premerala pohľadom a odišla.
Marval nás zaviedol do útulne zariadenej obývačky. Posadili sme sa do kresiel a on oproti nám. V miestnosti sa rozhostila dusná a napätá atmosféra, ktorá mi skrúcala žalúdok. Bola som nervózna, plná otázok a pochybností.
„Je to..." prehovorila som so zovretým hrdlom.
Farrell prikývol.
Vypustila som vzduch z pľúc a vložila si tvár do dlaní. Naozaj to bola ona. Po toľkom čase som ju našla. Čo mám však teraz robiť?
O pár minút sa vrátila s pariacimi hrnčekmi v rukách a posadila sa vedľa Marvala. Zobrala som si čaj do rúk a sledovala, ako z neho stúpajú obláčiky pary. Vonkajšia zima ma toľko neovplyvňovala ako kedysi, no to teplo bolo upokojujúce.
„Ako vám teda môžem pomôcť? Predpokladám, že ste neprišli len na zdvorilostnú návštevu. Ak ste tu kvôli Kalliope, tak tá je na víkend preč," povedala.
„Prišli sme za vami- za tebou," vyhŕkla som.
Elizabeth sa na mňa zamračene pozrela. Bol to prvý pohľad odkedy sme sa zjavili pred jej dverami. Doteraz pozorne sledovala Farrella, ja som bola len nezaujímavé dievča, ktoré prišlo s ním. Videla som, ako premýšľa, kto som.
Nepoznala ma.
Samozrejme, akoby predsa mohla. Naposledy ma videla, keď som mala jeden rok. Odvtedy sa toho veľa zmenilo. Aj tak som však nemohla zabrániť tomu iracionálnemu pocitu sklamania.
Jej pohľad sa znova vrátil ku Farrellovi. „Nie je nič, čo by som ti mohla povedať. Nechcem, aby si ma znova zaplietol do toho celého."
„Naše záležitosti môžu počkať. Teraz je dôležitejšie to, čo chce May."
Prekvapene zažmurkala. „M-May? Myslíš..." Prudko sa postavila a znova sa na mňa pozrela, tentoraz nie tým neosobným pohľadom, ale takým plným prekvapenia, radosti zmiešanej s bolesťou.
Otvorila som ústa, no nemala som ani poňatia, čo jej mám povedať.
Tak dlho som čakala na tento moment, no keď som mala niečo povedať, zasekli sa mi slová v hrdle. Nech som sa snažila akokoľvek spraviť z nej svoju mamu, bola to pre mňa neznáma žena, ktorá sa ma vzdala. Žena, ktorá ma vychovala a spravila zo mňa človeka, ktorým som dnes, je mŕtva.
Vedela som, že ma musela milovať a opustila ma len kvôli tomu, aby ma ochránila. Chápala som to a predsa som nič necítila pri pohľade na ňu. Možno iba zvedavosť.
Uhladila si rukou vlasy a znova sa posadila. „Som presvedčená, že musíš mať veľa otázok. Mohli by ste nás nechať?" spýtala sa Marvala a Farrella.
Bez slova odišli obaja pohľadom sledujúc Elizabeth. Ostali sme samé, sedeli sme bez slova oproti sebe. Znervózňovalo ma, že zo mňa nespustila pohľad a predsa nič nepovedala. Ticho sa pomaly predlžovalo a ja som začínala byť nervózna.
„Prepáč, len..." ospravedlnila sa a odmlčala sa, „tak dlho som ťa nevidela. Vyrástla si a ja som ťa ani nepoznala." Hľadela na mňa so smutným úsmevom.
Nevedela som, čo mám na to povedať.
„Máš oči tvojho otca. Prepáč," ospravedlnila sa znova. „Som si istá, že si neprišla len kvôli tomu, aby som na teba pozerala."
„Mohla by si mi to všetko vysvetliť?" spýtala som sa váhavo.
„Nenašla si môj list? Myslela som, že..."
„Našla som ho," prerušila som ju. „Len... stále mám toľko otázok. Kto bol môj otec? Prečo si musela ujsť? Čo vlastne znamená, že som stvorenie noci?"
Vošla si prstami do vlasov a s povzdychom sa oprela. „Tvoj otec bol upír, ako už iste vieš. Prvýkrát som ho stretla, keď som bola zasnúbená s kráľom a matka ma presvedčila, že sa musím bývať na zámku. V tých časoch boli ešte otrokmi, slúžili vlkom namiesto skrotených, ktorí na nich vtedy dávali pozor. Neboli donútení žiadnymi kúzlami, iba zastrašovaním.
„Marcus, tvoj otec, slúžil priamo kráľovskej rodine. Ak niekto usúdil, že jeho správanie bolo nevhodné, postavili ho do záhrady, ktorú mal strážiť. Musel tam stáť tak dlho, ako mu prikázali bez pohnutia a potravy.
„Tak sme sa vlastne stretli. Bola som vtedy nahnevaná, teraz už ani neviem kvôli čomu a išla som sa schovať do záhrady. A tam som ho našla. Stál tam v jednom rohu, kde takmer nikto nechodil a so zaklonenou hlavou sledoval oblohu. Chcela som odísť, no všimol si ma a začal sa so mnou rozprávať. Dokázal byť očarujúci, keď chcel, a tak som sa pristihla pri tom, ako mu odpovedám. Bola úľava byť konečne s niekým, pri kom som nemusela dodržiavať tú hlúpu etiketu a len sa obyčajne rozprávať o nepodstatných veciach.
„Možno preto som tam začala chodiť častejšie a skôr než som si to stihla uvedomiť, bola som do neho zamilovaná. Vedela som, že náš vzťah bol nemožný, už len kvôli tomu, že som si mala vziať kráľa, no v tej chvíli mi na tom nezáležalo. Prezradil mi, že chce utiecť a ja som mu pomohla. Otvoril mi oči a ukázal, že upíri nie sú také netvory, za aké ich všetci pokladajú. Uniklo s nami len pár ďalších. Našli sme si miesto, kde by sme pokojne mohli žiť bez strachu, že nás vlci objavia. On pomaly zachraňoval a oslobodzoval ďalších a ďalších. Snívali sme o tom, že môžeme žiť vo svete, kde nie je vojna.
„Potom si sa však narodila ty a keď to zistili vlci, chceli ťa zabiť. Našli naše útočisko a hoci sme stihli uniknúť, veľa upírov nemalo to šťastie. Vtedy Marcus už nechcel len slobodu, chcel pomstu za to, čo mu... nám zobrali a nenechal sa zastaviť. Zaslepila ho nenávisť a chcel teba zneužiť proti nim. Spraviť z teba ideálneho vojaka, pred ktorým by sa vlci triasli od strachu, a tak som ušla."
Vypustila som vzduch z pľúc. Tak moc som chcela pochopiť, čo sa to stalo a teraz ma to len zmiatlo. Opustila vlkov a celý svoj svet, ktorý poznala len preto, aby pomohla upírom. Nechápala som to.
Pochybnosti, ktoré vo mne vzbudil Darien ešte vzrástli. Upíri nemohli byť predsa takí zlí, inak by ich Elizabeth nechcela zachrániť, inak by sa nezamilovala do jedného z nich. Ale ako si potom vybrať stranu vo vojne, kde nie je nikto zlý ani dobrý?
„Čo sa stalo potom? Myslím, keď si ma nechala v ľudskom svete."
Uhladila si vlasy na temene. „Dlho som sa sťahovala z miesta na miesto. Vždy si po pár mesiacoch menila identitu, nie je to zábava, keď si hľadaná vlkmi aj upírmi. A potom som znova naviazala kontakt s Kalliope. Pomohla mi schovať sa pred necelými šiestimi rokmi a odvtedy som tu."
„Prečo si sa po mňa nikdy nevrátila?"
„Neviem," priznala. „Chcela som veriť tomu, že bezo mňa sa máš lepšie a budeš v bezpečí alebo som bola jednoducho len zbabelá. Mala si už svoj obyčajný život medzi ľuďmi a mňa si si nepamätala, nechcela som ti do neho znova vtrhnúť a všetko pokaziť. Chcela som, aby si bola v bezpečí."
Nemohla som si pomôcť cítila som sa opustene. Mohla sa pre mňa dávno vrátiť, povedať mi pravdu o všetkom, no rozhodla sa to neurobiť.
„Nie som si istá, či to fungovalo. Niekto na mňa zoslal kliatbu, aby oslabil moje schopnosti. Už som sa o to postarala, aj keď doteraz netuším, kto to bol," odvrkla.
„Ty.. ty si ju zrušila?" opýtala sa, oči sa jej rozšírili od strachu a prekvapenia. Zúfalo si prešla rukou po tvári. „Zoslala ju Kalliope, keď som ju o to požiadala. Jej cieľom nebolo ublížiť ti, ale ochrániť ťa. Potlačila tvoje schopnosti do úzadia, aby si mohla žiť obyčajný život medzi ľuďmi. Malo ťa to ochrániť aj pred tebou."
Povzdychla si. „Snažila som sa ťa tak ukryť pred mojím svetom, aby ťa nikto nenašiel. Ako sa si sa o tomto všetkom vlastne dozvedela? Prečo nie si stále v Amerike?"
„Donedávna som bola a o ničom z tohto som nevedela, potom zo mňa však Axel spravil svoju skrotenú a vtedy sa všetko začalo."
Neveselo sa zasmiala. „Samozrejme, že musíš byť skrotenou vlčieho princa. Predsa by si nemohla mať pokojný ľudský život. Ako sa má vlastne Amalia? Asi ju tiež dlho nevidela, pochybujem, že vlci by ťa nechali chodiť na návštevy."
Nevedela som, ako jej mám na otázku odpovedať. Mlčala som, kým som nakoniec zo seba vytisla: „Zomrela. Zabili ju upíry."
Sklopila zrak. Všimla som si, ako prstami silno zvierala okraj svojho trička. „To ma mrzí. Muselo to byť pre teba ťažké. Čo sa stalo?"
„Neviem. Bolo to pred viac ako rokom, krátko po tom, ako som prišla do Akadámie. Axel mi vybavil povolenie ísť na návštevu. Nebola som tak celkom zmierená so svojím postavením, no ak to mal byť posledný moment s mojou rodinou, tak som sa chcela rozlúčiť. Bola noc a neviem, čo sa presne stalo. Vystúpili sme za auta, keď som zbadala tmavú postavu. Potom už len všade bol oheň a Axel ma odviedol preč, aby nás nikto nezbadal. Potom mi povedal, že to boli upíri."
„To nedáva zmysel. Postarala som sa predsa o to, aby nikto nezistil, kto si. Nemali žiadny dôvod útočiť na teba a už vôbec nie na obyčajných ľudí."
Pokrčila som plecami. „Vo vojne sa zabíjaniu nedá vyhnúť. Pravdepodobne už nikdy nezistím, kto to v skutočnosti spravil."
„Toto ešte nie je vojna." Pokrútila hlavou a na tvári sa jej zjavili vrásky od starostí. „Ešte si nezažila skutočnú vojnu, toto je iba ticho pred búrkou. Obe strany zbierajú protivníkov, ťahajú sa o čarodejnice, aby získali prevahu, ale ešte to naozaj nezačalo. Potom začne podozrievanie, strach, že si ďalšia na rade a po čase si už ani nebudeš pamätať, aké to bolo pred tým, keď všade bol pokoj. Naše vojny nie sú, ako tie ľudské."
„Na ktorej strane si ty?" spýtala som sa.
„Na žiadnej," odpovedala bez váhania. „Odmietam sa v tomto zúčastňovať, keď ide iba o moc a pomstu. Vlci sa boja, že o všetko prídu a upíri sú zase chamtiví, aby získali svoju niekdajšiu slávu. Nie je tu nič, za čo by som bola ja ochotná bojovať."
„Chceš sa len schovať a počkať, kým to prejde?"
„Keby si zažila to, čo ja, urobila by si presne to isté. Nemienim sa znova stať len figúrkou na šachovnici a zbytočne zomrieť. Neidealizuj si vojnu, na nej nie nič pekné a zomrieť kvôli vlkom nie je odvážne, ale hlúpe. Vlci si ťa nevážia, iba tebou manipulujú kvôli tvojmu pôvodu a využívajú ťa."
„Tak to nie je. Nerobím nič, čo by som nechcela," bránila som sa.
„Takže ti nevadí zomrieť? To je to, čo chceš?" spýtala sa ostro a povzdychla si. „Len ti chcem poradiť. Žila som tam a viem, aké to tam je a akí sú oni. Mala by si chrániť predovšetkým seba. To nie je sebecké, ale múdre. Využijú ťa ako zbraň proti upírom, nezáleží im na tebe. Čím viac budeš používať svoju silu, tým to bude pre teba horšie."
Spozornela som. „Čo tým myslíš?"
„Neviem presne, aký to bude mať na teba účinok." Pokrčila bezradne plecami. „Démonia krv je v upíroch nečinná, okrem svojej potreby krvi ju takmer necítia, ale u teba je to iné. V tebe sa nachádza mágia čarodejníc a lesných duchov, ktorú kedysi chceli zneužiť pre seba. Keď si zrušila kliatbu, oslobodila si tým svoju vlčiu časť, ale zároveň aj démoniu. Neviem, aké to bude mať následky a čoho sú schopní, ale budú sa ťa snažiť ovládnuť a zneužiť. Nemôžu sa dostať do nášho sveta, lebo brána je zapečatená, ale môžu sa dostať k tebe cez tvoju krv. Keď ovládnu teba, všetko končí."
Spomenula som si na tiene, ktoré ma v poslednej dobe všade sledovali. Možno to nebol len výplod mojej predstavivosti alebo halucinácie.
„Je tu niečo, čo s tým môžem urobiť?"
„Žiadne stvorenie noci sa nedožilo dospelosti, preto nikto nevie, čo sa s tebou deje. Našla som však niečo, čo by ti mohlo pomôcť bojovať s tým," povedala a postavila sa zo sedačky. V skrini pod oknom začala niečo hľadať, až pokiaľ nevytiahla retiazku s tmavým kryštálom.
„Toto je obsidián," vysvetlila mi, keď mi ho podávala. „Hovorí sa, že dokáže pohltiť alebo uvoľniť magickú energiu. Našla som ho pre prípad, že by si niekedy potrebovala pomôcť. Nie je to riešenie, ale len dočasná pomoc. Viac ti nemôžem pomôcť, prepáč."
„To je v poriadku," povedala som a dala si ho na krk. Necítila som žiadnu zmenu, ostalo mi iba dúfať, že to naozaj funguje.
Rozhostilo sa medzi nami rozpačité ticho. Hoci nám v žilách prisúdila rovnaká krv,neboli sme si blízke.
Pozrela som sa na ňu a rozmýšľala, aké by to bolo, keby ma nikdy neopustila. Možno by sme sa tomuto celému mohli vyhnúť a pokojne by sme si žili kdesi na severe Európy ako obyčajní ľudia. Netrápila by nás žiadna vojna, vlci ani môj pôvod.
Chodila by som do obyčajnej školy a nikdy nespoznala Axela. Prežila by som si svoj život bez toho, aby som vedela o tomto celom šialenstve.
Lenže to sa nikdy nestalo. Keď som mala sotva jeden rok, tak ma nechala u svojej kamarátky a osud to zariadil tak, aby som sa do tohto sveta vrátila. Bola som tým, čím som bola – krížencom, ktorý skutočne nikdy nepatril.
Povzdychla som si.
Mala by som sa vrátiť.
Na krátku sekundu sa v mojej hlave usídlila myšlienka na to, aké by to bolo keby som zostala. Bola by som slobodná od všetkých povinností a vojny, spoznala svoju mamu a možno sa konečne zbavila tejto osamelosti. Vedela som však, že ilúzia so šťastnou rodinkou žijúcou pokojne v Nórsku by sa mi nikdy nesplnila.
Moja mama mala život, do ktorého som teraz nezapadala. Po dlhých rokoch na úteku a strachu si vybudovala svoju oázu pokoja, kde konečne môže ostať a ja by som jej do toho len priniesla chaos. Mali sme rozdielne životy, ktoré do seba nezapadali.
Hoci to bola moja matka, zároveň bola pre mňa úplne neznámou ženou. Neboli sme si blízke, aj keď sme boli rodina. Nemohla som obrátiť celý jej svet hore nohami len preto, že som sa bála vrátiť a nechcela čeliť svojim problémom. Nebolo by to pre ňu fér.
Nadprirodzený svet ma rovnako desil ako fascinoval. Nebola som ešte pripravená opustiť to všetko a predstierať, že som normálna. A možno mi Axel klamal, ale to nemení nič na tom, že som stále jeho skrotenou a mám aj povinnosti voči ostatným.
„Budem tu, ak ma budeš potrebovať. Keď sa čokoľvek stane, neváhaj prísť za mnou, dobre?" povedala mi s úsmevom.
Sľúbila som jej, že ešte niekedy prídem a s krátkym objatím sme sa rozlúčili.
„Myslíte, že ju naozaj miloval? Môj otec?" spýtala som sa Farrella, keď sme sedeli v lietadle. Vonka už vládla noc. Moje viečka boli čoraz ťažšie a bojovala som so spánkom.
Povzdychol si a dlho mlčal, kým odpovedal: „Ja neviem.Vždy som dúfal, že áno. Nikdy nedával najavo, čo si myslí a nebolo veľa ľudí, ktorí by mu skutočne rozumeli. A tvoja matka bola jedným z nich. Možno ich len láska nebola len dostatočne silná, aby ho zastavila. Vyhrala nenávisť a strach z vlkov. Ako som povedal, je to komplikovaný upír."
„Je?"
„Bol," opravil sa. „Zomrel počas druhej vojny. Alebo aspoň to všetci predpokladajú. Viedol povstanie proti vlkom a podarilo sa mu oslobodiť kráľovskú rodinu a mnoho ďalších. Zmizol však pri bitke o hlavné mesto upírov a odvtedy ho nikto nevidel."
„Poznali ste sa?"
Zasmial sa. „Áno. Rád by som si bol myslel, že sme boli priatelia, no teraz si nie som taký istý. S tvojou mamou sme si boli blízki, keď sme boli mladí a povedala mi, akí upíri skutočne sú, že nie sú takí nebezpeční, ako ich robili vlci. Chcel som im pomôcť, preto som sa v druhej vojne pridal na ich stranu. Bol charizmatický, ľudia sa okolo neho zbierali a počúvali jeho rozkazy, verili mu. Zároveň však išiel z neho strach. Každý sa bál jeho hnevu, a preto mu nikto nikdy neodporoval. Boli to zlé časy a možno len vďaka nemu sú upíri teraz slobodní. Pre dobro všetkých ale dúfam, že je naozaj mŕtvy."
Do zámku sme sa vrátili nad ránom a hoci som prespala takmer celú cestu, stále som bola unavená. V mojej izbe sa však svietilo, čo znamenalo, že som mala neohlásenú návštevu. Keď som otvorila dvere, uvidela som Axela, ktorý sa nervózne prechádzal po izbe.
„Vrátila si sa," povedal s úľavou v očiach.
Odfrkla som si. „Očividne."
„Ja..."
„Nie, nič nehovor," prerušila som ho. „Som naozaj unavená a už nemám na toto náladu. Zatajil si mi, kto som, Axel! Hovorila som ti, ako chcem spoznať svojich rodičov, no ty si schoval list, ktorý bol pre mňa. Zneužíval si túto informáciu bez môjho vedomia a spravil zo mňa zbraň proti upírom! Zaujímam ťa ja vôbec alebo dôležité je len to, že ty máš všetko, čo chceš?"
„Chcel som ťa ochrániť pred tým, čo si. Si z časti upír! Chcem sa na teba pozerať ako predtým a veriť ti, ale nejde to. Doteraz sa s tým sám snažím vysporiadať a vymyslieť, čo ďalej."
„Ale to nie je na tebe. Je to môj život a mám právo rozhodovať o ňom sama. Nie som len ďalší z tvojich problémov, ktorý treba napraviť," povedala som ticho.
„Mrzí ma to," zašepkal.
Povzdychla som si. „Ja viem."