Čoskoro mi Katia zobrala ďalšiu časť z môjho života.
Ako vlk tiež potrebovala tréning, preto Axel uznal za vhodné, že sa pripojí k nám. A tak momenty, na ktoré som sa pred tým najviac tešila, sa stali tými, ktorých som sa desila.
Nemusela som ani vojsť a počula som ich veselý smiech. Kedy to bolo naposledy, keď som počula Axela sa smiať? Oprela som sa o stenu a snažila sa pozbierať svoj stratený pokoj. Aké ťažké môže predsa byť vydržať s nimi hodinu v jednej miestnosti?
Ešte raz som sa zhlboka nadýchla a vošla dnu.
„Ahoj, May," povedal Axel so širokým úsmevom na perách. Mal v sebe aspoň toľko súcitu, že s odkašlaním odstúpil od Katie nabok.
„S Katiou sme si už prešli prvú premenu, takže môžeme sa rovno dostať k tréningu," vysvetlil a rozpačito sa poškrabal na zátylku. Aspoň som nebola jediná, kto sa cítil nepríjemne.
Katia sa premenila. Samozrejme, keďže bola vo všetkom lepšia ako ja, s premenou nemala žiadny problém. Čoskoro predo nami stála sivá vlčica so svetlou hruďou. Potriasla hlavou a pohľadom sledovala Axela.
„May?" spýtavo na mňa pozrel s nadvihnutým obočím.
Váhavo som prikývla.
Nemala som inú možnosť, ako skúsiť to znova.
V mysli som vyhľadala svoju bielu vlčicu, ktorá sa tentoraz neschovávala ani sa nesnažila utiecť. Pokojne sedela. Vyslala som k nej nemú prosbu, aby aj dnes spolupracovala.
„Pokúsim sa ťa od nich ochrániť," povedala a dovolila mi prevziať jej podobu.
Druhá premena bola o čosi menej bolestivejšia a kratšia. Zavrela som oči kvôli chvíľkovej nevoľnosti a snažila som sa zvyknúť si na nové telo. Nebolo to pre mňa prirodzené, ako pre ostatných. Cítila som sa ťarbavo a neistá so štyrmi nohami.
Keď som dokázala upokojiť svoj žalúdok, pohľadom som rýchlo prehľadala miestnosť, no po tieňoch nebolo ani stopy.
„Fajn, keď sme všetci pripravení, mohli by sme začať," povedal Axel, keď sa uistil, že sa nechystám znova odpadnúť.
Na začiatok chcel od nás, aby sme spravili niekoľko cvičení, nech si zvykneme, ako sa naše nové telo hýbe. Zatiaľ, čo Katia spravila všetko bezchybne, mne sa zúfalo nedarilo. Myslela som, že keď zvládnem premenu, všetko ostatné bude už ľahké, no mýlila som sa.
„May, dávaj si pozor na chvost! Skús udržať rovnováhu!" radil mi Axel, no napriek tomu som skoro znova skončila s čumákom v zemi.
Nakoniec Axel usúdil, že by sme mohli začať so súbojmi.
Dal nám pár inštrukcii. Snažil sa vysvetliť, ako bojovať s vlčím telom a používať tesáky. Snažila som sa pochopiť, čo tým myslel, no keď stála Katia oproti mne, cítila som sa, ako v prvé dni v Akadémii pri mojom súboji s Amandou.
Katia sa na mňa vrhla a pritisla ma k zemi skôr, ako som stihla zareagovať a uskočiť. Cvakala zubami pri mojom krku a ledva som sa jej stihla uhýbať. Pravdou však bolo, že som netušila, čo mám robiť. Pri súboji v ľudskej podobe by som ju nepochybne porazila, no nič z toho mi nepomohlo teraz vo zvieracej bitke.
„No tak, May! Musíš sa viacej spoliehať na svoje inštinkty."
Veľmi rada by som ho poslúchla, no moje inštinkty mi nič nehovorili. V hlave som mala iba svoje chaotické myšlienky a čoraz vzrastajúcu frustráciu. Prečo som aspoň raz nemohla byť obyčajná ako ostatní? Vždy som bola iná a bola som sama na to, aby som si s tým poradila.
Pokračovali sme ďalšiu hodinu, kým som to nakoniec vzdala. Pre mňa bolo jasné, že toto je niečo, čo jednoducho nezvládnem.
Premenila som sa naspäť. Zamrmlala som chabú výhovorku, že som unavená a rýchlo som odišla preč.
„Hej! May! Kam ideš?" Vybehol za mnou Axel na chodbu.
Navlhčila som si jazykom pery a pokrútila som hlavou. „Ja to jednoducho nezvládam. Neviem, čo si myslíš, že by som mala robiť, ale proste to neviem-"
„Možno keby si sa viacej snažila. Na ďalšom tréningu ti to pôjde lepšie."
Frustrovane som rozhodila rukami. „Ale ja už nechcem ísť na ďalší tréning! Nepotrebujem tam stráviť hodiny, aby som videla, ako jej všetko ide lepšie ako mne a ja nezvládnem ani tie najjednoduchšie veci!"
Nevedela som povedať, či som z toho všetkého bola unavená alebo som len žiarlila na Katiu.
„Vďaka tomu budeš silnejšia. Možno len potrebuješ viacej času, na tom nie je nič zlé," snažil sa ma presvedčiť.
„Prečo nestačí to, čo robím teraz? Som v bojovaní lepšia, než ktokoľvek iný, prečo potrebujem vedieť bojovať ako vlk?"
V Axelovych očiach sa zjavilo niečo podobné strachu, no so žmurknutím oka to bolo preč. „Ani nevieš, akú máš neuveriteľnú príležitosť, keď sa môžeš zmeniť. Je to-"
„Ja to nechcem," prerušila som ho.
Videla som, ako ho moje slová zranili, no nemienila som ich zobrať späť. Otočila som sa mu chrbtom a odišla som preč. Hoci moje svedomie ma nútilo ospravedlniť sa, nechala som ho tam stáť. Mňa predsa nepotreboval, keď mal Katiu.
Znova som sa pristihla pri tom, ako idem ku Darienovi do izby. Posledné dni sa to stalo mojou skrýšou, či už pred Axelom alebo Katiu, nikto tu okrem mňa nechodil a vďaka tomu som sa v jeho izbe cítila zvláštne v bezpečí.
Ani nezdvihol pohľad, keď som vošla dnu. Samozrejme, nemohol to byť nikto iný okrem mňa, no v iné dni sa aspoň na mňa pozrie či pozdraví. Podľa toho som vedela, že mal jednu zo svojich mrzutých nálad.
„Pozrime sa, niekto sa tu dnes zle vyspal," poznamenala som, keď som podišla k oknu. Vonka napadla čerstvá vrstva snehu a všetko bolo pokryté ligotavou prikrývkou. Pohľadom som sa zastavila na fontáne so zamrznutou vodou, kde sedel Axel s Katiou.
Odvrátila som pohľad od dvojice za oknom a pozrela sa na neho.
„Upíri nepotrebujú spať," zamrmlal a pokračoval v čítaní. Všimla som si, že to musela byť jedna z kníh, ktoré som tu minule zabudla. Napadlo ma, že určite by ocenil keby som mu nabudúce doniesla niečo z knižnice.
Mlčala som.
Rozmýšľala som nad tým, že by som mala odísť, no zrazu som bola príliš unavená, aby som čokoľvek spravila. Pravdou bolo, že som aj tak nemala kde ísť.
Čoraz viac som si uvedomovala, že celý tento nádherný zámok je len jedno veľké väzenie. Alebo možno horšie – cela pred popravou. Mohla som ísť kdekoľvek a aj tak som mala pocit, že nemôžem dýchať.
„Chceš, aby som odišla?" spýtala som sa.
Pozrel na mňa s nadvihnutým obočím a kútiky úst sa mu roztiahli do posmešného úškrnu. „Odkedy záleží na tom, čo chcem ja? Možno ti mali dať školenie o vypočúvaní, lebo normálne sa takéto veci zajatcov nepýtaš."
„Len sa snažím byť milá, to je všetko," zašomrala som. Nevďačný upír.
„Ak mi chceš naozaj zlepšiť deň, dones mi niekoho, komu sa môžem zahryznúť do krku."
„Prečo sa takto správaš? Myslela som si, že..." zmĺkla som.
„Čo si si myslela?" opýtal sa s nadvihnutým obočím. „Že nie som upír? Mrzí ma, že ti to musím povedať, ale stále ním som. Mala by si otvoriť oči a prestať predstierať, že som niekým, kým nie som. Keby som mal príležitosť, neváhal by som ani sekundu, aby som zabil tvojho milovaného krotiteľa alebo hociktorého z nich. Taký som."
„Nie, nie si." Pokrútila som hlavou. „Nechal si ma tu ostať, keď prišla Katia, dokonca si mi možno vtedy vo výskumnom stredisku zachránil život! Ja viem, že nie si zlý."
„Že nie som zlý?" zopakoval a ironicky sa zasmial. „Tak prepáč, že na mňa nesedia tvoje zaškatuľkované predstavy o tom, aký mám byť. Keď som upír, neznamená to, že som zlý. Áno, spravil som zlé veci, ale to všetci. Sme vo vojne ak si si to nevšimla. Možno tu nie sú otvorené boje, ale stále to je vojna a ja urobím všetko preto, aby sme vyhrali."
Odfrkla som si. „Hovoril si, že nie si na strane upírov. Takže si mi klamal, aby si dosiahol, čo si chcel?"
„Nehádž ma do jedného vreca s vlkmi, nikdy som ti neklamal. Povedal som, že nechcem, aby dokončili svoju zbraň a všetkých nás zabili, no za to odmietam, aby z nás vlci znova spravili otrokov. Ako som vravel, som na svojej strane."
„Otrokov?" Nadvihla som obočie.
Zasmial sa. „Nechajú ťa študovať hlúpe rodokmene, ale nie veci, ktoré sú skutočne užitočné. Ale stavím sa, že vlci radi zametajú svoje veci pod koberček. Medzi upírmi a vlkmi boli doteraz len dve vojny. Prvá, keď prišli na zem démoni. Vtedy pár rodín z pôvodných upírov pomohlo vlkom vyhrať vojnu a nechali ich žiť. Potom, keď nás začalo byť čoraz viac, sa rozhodli, že sme nebezpeční a spravili si z nás svojich otrokov. Správali sa k nám horšie ako k zvieratám a teraz z nás robia netvorov za to, že chceme byť slobodní. Bolo to takto desiatky rokov, kým konečne neprišla prvá vzbura, kedy sa podarilo utiecť pôvodným upírom. Postupne sme oslobodzovali ďalších a ďalších. Vieš, si predstaviť, že vlkom sa to asi nepáčilo, tak prišla druhá vojna, v ktorej zomreli aj moji rodičia."
„To s tvojimi rodičmi ma mrzí," povedala som potichu. „Ale vlci teraz nerobia nič zlé. Axel len chce ochrániť vlkov, aby boli všetci v bezpečí. To, čo je medzi vami dvoma je iné, verím však, že by nikdy nešiel do vojny, ak by si myslel, že sa tomu dá vyhnúť."
„Vidíš? Medzi tým, čo robím ja a Axel nie je žiadny rozdiel. On a vlci sa to len snažia ututlať a spraviť zo seba hrdinov, lebo potrebujú vojakov, ktorí sú ochotní nasledovať ich za každú cenu. Myslíš, že keby ostatní videli, že sme stále ľudia a nie monštrá, išli by bojovať aj za cenu vlastného života?"
„Nie, tak to nie je-"
„Zatváraš oči pred tým, aký Axel v skutočnosti je a robíš to aj so mnou. Chceš zo mňa robiť nepochopeného hrdinu, aby si ma nemusela nenávidieť, no nikým takým nie som. Nenávidím vlkov a chcem ich vidieť mŕtvych. Jediný dôvod, prečo sa teraz nesnažím vyhrať vojnu za upírov je ten, že viem, ako to dopadne ak vyhráme."
„Ale pomohol si mi a dokonca ani tu si nikomu neublížil. Prečo sa nevidíš tak, ako ťa vidím ja?"
„Lebo ty sa len snažíš ospravedlňovať moje konanie, lebo máš pocit viny kvôli tomu, že ma viac nenenávidíš."
„Ja ťa nenávidím," opravila som ho.
„Naozaj?" Nadvihol obočie. „Keby sem prišiel kráľ a prikázal by ti, aby si ma zabila, urobila by si to? Keby som chcel utiecť, zabila by si ma alebo mi pomohla?"
Mlčala som a to mu bolo dostatočnou odpoveďou.
Povzdychol si a oprel si bradu o hánky prstov. „Necháp ma zle. Ja sa ti tu nesnažím vynadať. Nemám žiadny problém s tým, že ma už viac nechceš zabiť. Ale ak chceš predstierať, že sme stále nepriatelia, potom tu už radšej nechoď."
Odfrkla som si. Áno, akoby to bola moja voľba, či ho chcem vidieť alebo nie. Hoci je pravda, že nikto nekontroloval, čo tu s ním robím ani ako často chodím. Ja som bola jediná, ktorá navštevovala túto miestnosť a nosila mu krv, ktorá ho len ledva udržovala pri živote.
Ak by zmizol, nikto okrem mňa by si to nevšimol.
„Čo teda odo mňa chceš?" spýtala som sa zamračene.
„Chcem, aby sme boli priatelia. Neidealizuj si ma ako Axela. Chodila si tu každý deň za posledné štyri mesiace, pravdepodobne ma poznáš viac než deväťdesiatpäť percent tejto planéty a uprostred tohto šialenstva by sa mi zišiel niekto, komu môžem veriť."
Ja... kamarátka s Darienom. Musela som sa zasmiať nad tou predstavou. Keby mi to tak niekto povedal pred pár mesiacmi. Bol to človek... upír, ktorý uniesol Axela, bol zodpovedný za zničenie Akadémie, zabitie Katie, aj keď to vlastne už asi môžem škrtnúť zo zoznamu. Spravil toľko zlého a predsa som to zvažovala.
Na začiatku ma videl iba ako Axelovho maznáčika a teraz som niekto, komu je ochotný veriť. Ak sa zmenil jeho názor na mňa, mohol sa aj môj na neho?
Mala by som ho nenávidieť. Donedávna som si myslela, že ho nenávidím. Za posledné mesiace som však videla, aký dokáže byť. Bol protivný, občas ma urážal a deň neprešiel bez toho, aby urazil Axela. Na druhej strane ma tu nechal ostať, keď som sa potrebovala pred všetkými schovať, odpovedal mi na otázky bez toho, aby čokoľvek skrýval alebo mi klamal. Pomohol mi, len vďaka nemu nemám chuť zaliezť do postele a ostať tam dokonca života, keď vidím Katiu s Axelom.
„Fajn." Prikývla som nakoniec. „Ale nečakaj odo mňa žiadne špeciálne zaobchádzanie."
Keď som vyšla z Darienovej izby, bol akurát čas na obed, no nebola som hladná. Namiesto toho som sa rozhodla nájsť Axela a ospravedlniť sa.
Ráno som reagovala prehnane. Žiarlila som na to, ako Katii všetko ide tak jednoducho a povedala pár vecí, ktoré som tak celkom nemyslela vážne. Nechcela som, aby sa veci medzi nami ešte viacej pokazili.
Zaklopala som a vošla som dnu.
Izba bola prázdna.
S povzdychom som prešla ku oknu a pozrela sa von. Mohla som odísť a prísť neskôr, no aj tak som nemala čo robiť a rozhodla som sa počkať na neho. Nemôže trvať predsa dlho, kým sa vráti.
Pohľadom som prešla ku písaciemu stolu, ktorý stál pri okne. Hromadili sa na ňom kopy kníh a papierov. Pohľadom som ešte raz skontrolovala dvere a keď som sa uistila, že nikto neplánuje vstúpiť, podišla som k nemu bližšie.
Dúfala som, že tam nájdem niečo o útoku, ktorý nás čaká. Moju pozornosť však upútala obálka položená celkom vzadu. Spoznala som na nej prelomenú kráľovskú pečať, ktorá mi vždy prišla prehnaná.
Zobrala som ju do rúk a všimla si, aká je už pokrčená, akoby ju niekto často otváral a zatváral. Rozmýšľala som, či je v nej ten istý list, ktorý ukázal Axel svojmu otcovi, keď ma chcel vyhnať.
Skamenela som od prekvapenia, keď som si všimla, komu bol list adresovaný. Zrakom som rýchlo prešla jeho obsah, snažiac sa presvedčiť, že to nie je to, čo to v skutočnosti naozaj bolo.
Do očí sa mi tlačili slzy, keď som si uvedomila, že Axel mi celý ten čas klamal.
Veľmi dobre vedel, kto som a čo som. Len sa mi to nikdy neunúval povedať.