Prešlo len pár dní od príchodu Katie a všetko sa zmenilo.
Cítila som sa, akoby som bola celý ten čas len jej náhradou. Postavili ma na jej miesto, aby som ho strážila a teraz keď sa vrátila, už sa o mňa nikto nezaujímal.
Hoci som si za svoju izoláciu mohla aj sama. Vytrvalo som sa vyhýbala miestam, kde by som ju mohla stretnúť a dokonca aj na všetky jedlá som chodila príliš skoro alebo neskoro. To však nemenilo nič na tom, že nikto sa neunúval opýtať sa, prečo sa tak stalo alebo či som v poriadku.
A kto som ja, aby som ich otravovala, keď je tu Katia, že áno?
Kvôli tomuto sa moja každodenná spoločnosť zúžila na Amandu a Dariena. Naozaj smutné, upír, ktorý sa ma viac než raz snažil zabiť a skrotená, ktorá ma donedávna ešte neznášala.
Dokonca aj možnosti môjho pohybu boli obmedzené.
V jedno ráno som bez zaklopania vošla do Darienovej izby a naštvane si zložila kopu kníh na stolík. „Prečo, sakra, musela ísť do knižnice? Každý predsa vie, že ona nemala rada učenie ani knihy a navyše to je moje miesto! Prečo mi musí všetko zobrať?"
„A povedala si jej to?" opýtal sa Darien bez toho, aby zdvihol pohľad od mobilu.
„Samozrejme, že nie!" ohradila som sa. „Odmietam sa s ňou čo i len stretnúť, nie to ešte viesť normálnu konverzáciu."
Prevrátil očami. „Naozaj dospelý prístup. Prečo sa s ňou nemôžeš stretnúť?" Vypol mobil a dal si ho do vrecka.
Pohniezdila som sa na stoličke, keď sa na mňa zahľadel s podopretou bradou a nadvihnutým obočím. „Lebo je to, akoby sa stretla bývala frajerka s novou frajerkou.. až na to, že my sme spolu nechodili a s Katiou sa pozná dlhšie ako so mnou.. a ona je jeho snúbenica. No dobre, jednoducho neviem! Nechcem sa s tým celým vysporiadavať. Radšej budem robiť to, v čom som najlepšia – tváriť sa, že sa nič nedeje. Takže strategicky je toto najlepšie miesto, kde sa môžem schovať."
„Áno, stavím sa, že Katia nerada chodí navštevovať upírov, ktorí ju zabili," poznamenal. „Ale kto som ja, aby som ťa súdil? Som predsa len upír na dôchodku. Čo chceš teda robiť?"
Ukázala som hlavou na svoju kôpku z knižnice. „Doniesla som si knihy, ktoré mám prečítať, ale teraz naozaj nemám náladu robiť veci, ktoré by som mala."
S povzdychom som sa oprela a zahľadela sa na strop. Prvýkrát od Darienovho príchodu sa mi nechcelo odísť. Mala som pocit, že tu môžem len tak ležať celý deň a nič sa nestane. Nemusela som utekať ani sa schovávať pred nepríjemnými stretnutiami
Odkašlal si. „Takže ako to je medzi tebou a Axelom?"
Neveriaco som na neho pozrela s nadvihnutým obočím.
„Čo? Za celý ten čas si bola na mňa teoreticky milá a pomohla si mi, tak som si myslel, že ti to oplatím a budem ochotný desať minút počúvať tvoje sťažnosti na Axela."
„Divné, ale okej. Asi je však lepšie rozprávať sa s niekým, komu je jedno, čo poviem. Neviem však, čo by som ti mala povedať. Axel sa na mňa vykašľal a hoci mi to nie je jedno, nie je tu nič, čo môžem urobiť."
„Ak chceš môj názor, mala by si zabudnúť na Axela a utiecť odtiaľto tak ďaleko, ako to len pôjde. A nehovorím to preto, že tu všetkých nenávidím a najradšej by som ich zabil. Hovorím to ako niekto, kto už toho na svete videl veľa a pozná nezdravý vzťah."
„Ale to je ten problém. Keď niekoho naozaj miluješ, tak sa ten človek stane neoddeliteľnou súčasťou tvojho života a zmení ťa to. A neviem, ako môžeš nechať odísť niekoho, kto mal taký veľký dopad na tvoj život. Nemyslím, že je to vôbec možné, pretože nakoniec stále čakáš a bojuješ, dúfaš, že možno to dopadne, tak ako chceš."
„Myslíš si, že keď sa to snažíš vydržať a bojuješ, tak je to prejav tvojej sily, ale nie je. Zbytočne trpíš kvôli niekomu, kto nikdy neocení, čo robíš. Je dobré bojovať za niekoho, koho miluješ, ale nie bojovať za to, aby ťa niekto miloval... dopekla, počuješ ma?" Otriasol sa a na tvári sa mu objavil znechutený výraz. „Zniem ako manželský poradca. Myslím, že už stačilo."
„Čo? To nebolo ani päť minút!"
„Ver mi, aj tak je to viac, ako by som chcel kedykoľvek o ňom počuť."
Prevrátila som oči. „Tak mi povedz mi o tom kúzle. Potrebujem prísť na iné myšlienky."
„Chceš využiť to, že si v takom úbohom stave, až mi je ľúto ťa odmietnuť?"
Zahryzla som si do pery, aby som zadržala úškrn. „To záleží od toho, či to funguje."
„Prekvapivo áno." Zmätene potriasol hlavou. „Zaujímalo by ma, kedy som tak zmäkol. To určite toto miesto má na mňa zlý vplyv."
„Aj tak nerozumiem, prečo tu ostávaš. Za celé tie mesiace si mi povedal jednu jedinú vec a začínam pochybovať, že to bolo kvôli vojne a nie tvojim vlastným záujmom."
„O mojich dôvodoch ti nepoviem viac, ako som už urobil. Napriek tomu, čo si možno myslíš, my nie sme spojenci ani priatelia a nemám akýkoľvek dôvod hovoriť ti niečo zo svojich tajomstiev."
Otrávene som si povzdychla a postavila som sa. Hľadiac na neho z vrchu, som povedala: „Fajn, nechaj si svoje tajomstvá. Ty si tu zavretý v jednej miestnosti celý deň, tak som si myslela, že by som mohla byť trocha zhovievavejšia, ale keď to chceš brať ako naozajstné väzenie, je to tvoja voľba."
„Jediný dôvod, prečo tu tráviš viac času, ako predtým je len to, že tvoji kamaráti." Naznačil prstami úvodzovky. „sa na teba vykašlali kvôli Katii."
Odvrátila som tvar, aby nevidel, ako ma jeho slová zasiahli. „Čo keby sme prešli radšej k tej kliatbe?"
Krátko sa zasmial a tiež sa postavil. „Ak sa budeš tváriť, že to nie je pravda, tak sa tým nič nezmení. Mala by si si to konečne priznať – tvoj život tu je mizerný. Celý deň si izolovaná od ostatných tým svojím hlúpym učením a mojou spoločnosťou sa snažíš zahnať samotu, lebo nikoho iného tu nemáš."
„Ja..." nedokázala som vymyslieť žiadne slová na svoju obranu. Vošla som si rukou do vlasou a na chvíľu sa stretla s pohľadom jeho tmavých očí. Našla som tam niečo, čo ma donútilo o pár krokov ustúpiť – ľútosť.
Povzdychol si. „Fajn, ak chceš môžeme sa vrátiť k tomu, ako to bolo pred tým a predstierať, že som nič nepovedal. Môžem ti povedať viac o kúzle, koniec koncov, ani nezáleží na tom, či to vieš alebo nie."
Sadli sme si do kresiel oproti sebe a atmosféra sa medzi nami trocha uvoľnila. Po toľkom čase strávenom s Darienom som stále netušila, čo si mám o jeho správaní myslieť.
Svojím spôsobom mi jeho prítomnosť nevadila. Stále si zachovával určitý chladný odstup, no keď tu nebol nikto iný, správal sa uvoľnene. Veľa rozprával a dokonca aj na jeho sarkastické poznámky som si zvykla. Pravdu povediac som si však nebola istá, či toto celé bola pretvárka alebo jeho skutočná tvár.
Keď som na neho hľadela dlhšie, ako bolo slušné, nadvihol obočie. „Tak? Chceš sa na niečo spýtať?"
„Hej, ehm... čo všetko treba vlastne na to kúzlo? Počula som toho toľko, že ani neviem, čo je pravda," priznala som.
„Je to skôr rituál ako kúzlo. Mágia je veľmi podobná ako tá, ktorá stvorila skrotených a krotiteľov, za to však nespája dve bytosti, ale celý druh s jedným objektom. Na niečo také je potrebné neuveriteľné množstvo energie, a preto kráľ čaká na prechod kométy, ktorá prechádzala okolo Zeme pri vytvorení vlkov."
„To bude kedy?" opýtala som sa, hoci som si nebola istá, či to chcem v skutočnosti vedieť.
„Za dva roky možno viac."
Zmätene som potriasla hlavou. „Ale to je ešte pomerne ďaleko. Prečo chceli Axela teraz? A mňa?"
„Nie tak celkom. Je to veľmi zložité kúzlo a ako si videla ani v tom výskumnom stredisku celkom neprišli na to, čo všetko treba spraviť. Musia ešte urobiť viacero experimentov a na to potrebujú všetky... ingrediencie. Potom tu ešte máš vlkov, ktorí nebudú čakať dva roky. Ak zaútočia skôr, kráľ bude nútený kúzlo urýchliť, hoci nebude mať takú trvanlivosť, akoby chcel."
„Stále si mi nepovedal, čo všetko potrebujú."
Vyhol sa môjmu pohľadu a neisto sa pohniezdil v kresle. „Tiež ti to neviem povedať s istotou, kráľ to držal v tajnosti a ja som sa mal postarať o Axela a teba. Z toho, čo som si tam stihol pozrieť skôr, ako som musel zachraňovať teba s Walterom, určite chcú krv a obetu. Je isté, že potrebujú vlka z kráľovského rodu a potrebujú skroteného. Ty by si slúžila iba ako obeta, odčerpali by ti tvoju energiu a spútali s ňou krv vlka a skroteného s prsteňom."
„Čítala som poznámky... jednej čarodejnice a tam sa písalo, že by to bolo možné len s obsidiánom? Čo tým mohla myslieť?"
Darien si pošúchal rukou čelo, akoby sa ho zmocňovala migréna. „Ja neviem," priznal nakoniec. „Obsidián je kameň, ktorý sa používa v mágii na viazanie energie, bol použitý pri vzniku všetkých bytostí a aj pri uzamknutí brány do podsvetia. Je pravdepodobné, že ak ho použijú na takéto silné kúzlo, práve to môže narušiť zapečatenie brány, no netuším, prečo by ho používali."
„Zatiaľ sa však nemusíme báť, nie? Predsa Axel je tu v bezpečí a predpokladám, že aj ja."
Neveselo sa zasmial. „Nemala by si podceňovať nášho tieňového kráľa. Ani nevieš, ako ľahko by sa k vám mohol dostať, keby chcel."
Nervózne som si zahryzla do pery, neistá, čo mu mám odpovedať. Desilo ma, ako by sa to mohlo tak ľahko zvrtnúť. Nemôžem byť súčasťou niečoho takého dôležitého, jednoducho nemôžem. Nemali by sa potom vlci viacej starať o moju bezpečnosť? Iba ak by to nevedeli...
Chcela som sa to opýtať, keď niečo na stene oproti mne upútalo moju pozornosť. Najskôr som nedokázala prísť na to, čo to je.
Zamrzla som od hrôzy, keď som si to uvedomila.
Na stene bol tieň, obyčajný tieň, ktorý by som si obyčajne ani nevšimla. No keď som sa na neho dlhšie zahľadela uvedomila som si, že niečo nie je správne. Tieň tam bol bez toho, aby ho niečo vrhalo. Pri stene nebol žiadny nábytok, svetlo dokonca svietilo opačným smerom, aby tam tieň vôbec bol.
„Ja... prídem zajtra," povedala som rýchlo a odišla preč.
Keď som bola konečne na chodbe, rozbehla som sa preč. Bežala som tak rýchlo, ako som len vládala, nevšímajúc si pohľady, ktoré na mňa ostatní vrhali. Bežala som, až pokiaľ som nelapala po dychu a nevládala ísť ďalej.
Donútila som sa k tomu, aby som otvorila oči a prezrela si steny na chodbe.
Nič.
Žiadne tiene, ani nič nezvyčajné.
Až potom som sa dokázala upokojiť a začať rozmýšľať racionálne. Nemohlo to byť predsa skutočné. Veď som sa ani nepremenila, nemohla som ich vidieť.
Potriasla som hlavou, chcela som si len ľahnúť do postele a na nič nemyslieť.
Začula som kroky a zdvihla hlavu. Prekvapene sa mi rozšírili oči, keď som pred sebou uvidela vlčicu s plavými vlasmi. Donútila som sa kráčať ďalej v nádeji, že si ma možno nevšimne a budem ušetrená od nepríjemného rozhovoru.
„Ty si May, však? Axelova skrotená?" opýtala sa Katia. Netvárila sa zrovna prívetivo, no za to ani nepriateľsky.
Potlačila som otrávený povzdych. „Potrebuješ niečo?"
„Nie, len... ešte sme sa nestretli. Myslela som, že by sme sa mohli porozprávať." Nenútene mykla plecami.
Premáhala som sa, aby som jej niečo neodsekla. Hoci mi moja vyspelejšia časť hovorila, že ona neurobila nič zlé, veď sa predsa nepoznáme. Keď som ju však videla, ako tam stojí, chcela som byť všetko len nie milá.
„A o čom by si sa chcela rozprávať?" Snažila som sa byť zdvorilá.
Uškrnula sa. „Bola som predsa Axelovou skrotenou viac ako desať rokov, môžem ti dať pár tipov, ako na to."
Nedokázala som pochopiť, o čo jej išlo.
Zamračila som sa. „Nepotrebujem pomôcť, ale ďakujem."
Prekvapene nadvihla obočie. „Okej, len som sa snažila byť milá. Chápem, že si sa ocitla v komplikovanej situácii, no bolo by dobré, aby sme spolu vychádzali, nemyslíš?"
„A čo ty presne vieš o mojej situácii?" Podozrievavo som si ju premerala.
Naklonila sa bližšie ku mne a zašepkala: „Počula som, že si zamilovaná do Axela." Odtiahla sa a oprela sa plecom o stenu. „Nie že by som ti to mohla zazlievať, bola som predsa na tvojom mieste, takže viem, aké to je."
Zovrela som pery. „O čo ti tu presne ide?"
„Za tých pár dní som toho o tebe veľa počula. Vieš, mnohí neveria, že kríženec môže byť dobrým skroteným, zvlášť pre budúceho kráľa. Chcela som sa uistiť, že vieš, kde je tvoje miesto a neohrozíš Axela."
Neveriaco som sa zasmiala. „Neohrozím Axela? Vieš vôbec, čo všetko som kvôli nemu obetovala? Ja som ten posledný človek, ktorý by mu chcel ublížiť!"
„No tak, nemusíš zo mňa nevyhnutne robiť svojho nepriateľa. Nepovedala som, že by si mu chcela úmyselne ublížiť, no s tvojím pôvodom je veľa spôsobov, akoby si ho mohla neúmyselne ohroziť."
Zaťala som zuby.
Dochádzala mi trpezlivosť. Ja som tu bola s Axelom zatiaľ, čo ona sa ktovie kde schovávala, riskovala som pre neho život, aby som ho udržala v bezpečí a ona teraz príde a začne ma tu poučovať, ako sa mám správať?
„Keď ti na Axelovi tak záleží, kde si bola posledné tri roky?"
Prvýkrát sa v jej očiach objavila zlosť. „Ty nevieš nič o tom, čím som si za celý ten čas musela prejsť! Ani nevieš, ako som sa za celý ten čas chcela vrátiť!" Trhane sa nadýchla a odvrátila pohľad. „Zmeniť skroteného na vlka je samo o sebe náročné kúzlo, nehovoriac o tom, keď som ledva dýchala. Donedávna nikto z nás nevedel, či to vôbec prežijem. A ver mi, niekedy som si želala, aby som to už vzdala a nemusela si tým prechádzať."
Mlčala som. Nevedela som, akú odpoveď odo mňa čakala. Nechystala som sa ju ľutovať. Áno, možno to mala ťažké, no za to posledný rok a pól nebol ani pre mňa jednoduchý.
„To som nevedela,"prehovorila som nakoniec zaoberal som pery, aby som jej nepovedala niečo, čo by som neskôr ľutovala.
„A nikto iný sa to nedozvie, je to jasné? Obzvlášť nie Axel."
Potriasla som hlavou. „Prečo ťa všetci potom pokladali za mŕtvu? Axel bol predsa pri tebe, keby vedel, že máš šnacu na prežitie, zachránil by ťa a mohli by sme sa tomuto všetci vyhnúť. Aspoň by som mala pokojný život bez týchto hlúposti."
„Pretože som mala byť mŕtva. Potom, čo Darien... so mnou skončil, prikázal upírom, aby našli ostatných vlkov a zabili ich. Chcel nechať Axela nažive, no nemohla som im predsa veriť. Hoci chcel pri mne ostať, poslala som ho preč. Cítila som, že mi už neostáva veľa času a nechcela som, aby sme zomreli obaja. Potom však prišla kráľovná. Zistila, že je to pasca, no bolo neskoro. Ironicky, zo všetkých zostala som posledná nažive ja. Myslela som, že už aj pre mňa je neskoro, no mala so sebou čarodejnicu. Chcela ma zachrániť a spraviť zo mňa vlka, no nebolo to také jednoduché. Viac ako dva roky som bola len v bezvedomí, kde som musela pretrpieť všetky svoje nočné mory. Len nedávno som vôbec zvládla vstať z postele."
„Prečo by zrovna tebe kráľovná pomáhala? Bola si predsa len skrotená."
„Ak mám pravdu povedať, tak neviem. Asi mala na to svoje dôvody, vždy sme spolu dobre vychádzali a chcela, aby som bola v Axelovom živote. Bola to ona, vďaka komu som sa stala Axelovou skrotenou a ona sa postarala o tých pár krátkych chvíľ, ktoré sme spolu mali pred tým, ako som mala zomrieť. Išla som za ňou hneď po tom, ako som povedala Axelovi, čo k nemu cítim. Najskôr bola nahnevaná, že ohrozujem jej syna, no nakoniec chcela pomôcť. Bolo to už vtedy, keď sme spolu začali hľadať spôsob, ako sa stať vlkom a byť s Axelom bez všetkých tých pravidiel."
Samozrejme, že aj kráľovná chcela Katii pomôcť. Každý ju tu predsa zbožňoval. Za to ja som tu musela drieť len kvôli tomu, aby som tu mohla ostať.
Povzdychla si a vošla si rukou do vlasou. „Pozri, nečakala som, že budeme spolu vychádzať, ale ani nechcem, aby z nás boli nepriatelia alebo niečo podobné. Ak budeš mať so mnou nejaký problém, tak príď za mnou, nechcem nejakú tichú nenávistnú vojnu."
„Ako mám vedieť, že sa o niečo nepokúsiš ty?" opýtala som sa.
Zasmiala sa. „Prečo by som to robila? Mám dosť svojich problémov s vlkmi, ktorí si myslia, že tu nemám čo robiť."
Keď Katia odišla, dokázala som myslieť iba na to, že trpí viac ako dáva najavo. A hoci som ju nemala rada, obdivovala som ju za jej odvahu.
Bolo očividné, že túto vojnu som prehrala. Nikdy nebudem pre neho znamenať to, čo Katia. Nemôžem večne zatvárať oči pred tým, čo bolo už od začiatku jasné. Nastal čas dostať sa preč z tohto neporiadku, ale ako necháťe odísť niečo, čoho ste sa držali tak dlho?