Nedokázala som sa na to pozerať.
Vyslovenie jej mena bolo pre mňa ako silný úder do žalúdka. Nemohla som sa slobodne nadýchnuť, jediné, čo som cítila bolo bola bolesť.
Videla som, ako ju držal v náruči, akoby to bola najcennejšia vec na svete. Všimla som si ten pohľad, akým na ňu hľadel, akým som chcela, aby pozeral na mňa.
Už viac nezáležalo na tom, čo cítim ja alebo čo chcem.
Bola som len hlúpou náhradou, kým sa nevrátila ona a nezobrala mi všetko, o čo som sa snažila za celý ten čas. A nemohla som s tým nič urobiť.
Tá bezmocnosť ma až fyzicky bolela. Mohla by som spraviť čokoľvek a nič by to nezmenilo. Axel na ňu nikdy nezabudol a jeho sľuby nič neznamenali. Iba to všetko zhoršilo. Dal mi nádej, hovoril, že niekedy mi môže dať to, čo chcem, ale aký význam mali teraz jeho slová?
Katia bola späť a ja som predsa len jeho skrotená.
Otočila som sa a nútiac sa ísť pomalým krokom, som odišla ku sebe do izby. Nemohla som dovoliť, aby si niekto všimol slzy v mojich očiach a kúsky môjho polámaného srdca, ktoré som nechala za sebou.
V tú noc, keď som dokázala myslieť iba na to, ako je Katia s ním a bozkáva tie isté pery, ktoré sa nedávno dotýkali mojich, v tú noc som sa zaviazala, že nikomu nedovolím, aby zistil, ako veľmi ma zničil jej príchod.
Koniec koncov, musím vydržať len pár mesiacov. Potom príde útok na hlavné mesto upírov, pri ktorom pravdepodobne zomriem.
Možno to tak bude najlepšie.
Keď sa Katia vrátila, pre mňa tu už nie je miesto.
Nick odišiel domov, čo znamenalo, že celé štúdium a tréning ostal na mne. Vstala som z postele pred východom slnka a schovala sa v knižnici. Tak moc som potrebovala myslieť na niečo iné a zároveň som nevedela, ako dlho vydrží moja maska, keď sa stretnem s Axelom alebo s ňou.
Na obed som dorazila medzi prvými a vošla dnu až po tom, ako som sa presvedčila, že nikdy neuvidím plavé vlasy a búrkové oči.
Na moje prekvapenie pri našom stole som našla sedieť Amandu. Sama jedla s pohľadom upretým do taniera. Po chvíľke váhania som si k nej prisadla.
„Prečo nie si aj ty s Katiou? Myslela som, že každý je povinný zúčastniť sa uvítacej párty." Nedokázala som zabrániť trpkosti, ktorá sa mi vkradla do hlasu.
„My dve sme nikdy neboli zrovna kamarátky. Nie že by som si priala, aby ostala mŕtva, no nemám dôvod stretnúť sa s ňou." Mykla plecom a pokračovala v jedení.
Bolo to príliš sebecké, keď som to ja chcela? To, aby sa nikdy nevrátila? Axel mal späť lásku svojho života, prečo som teda nemohla byť za neho šťastná?
„Takže..." Nepohodlne sa zahniezdila na stoličke a stelila po mne, „ako sa s tým vyrovnávaš?"
Zazrela som po nej. „Prečo? Chceš sa mi aj ty vysmievať, aká som hlúpa? Ďakujem za tvoju starosť, ale to zvládnem aj sama," odsekla som.
„Prepáč, že som sa opýtala," zašomrala a vstala ešte s nedojedeným jedlom.
S povzdychom som si vložila tvár do dlaní.
„Nie, počkaj, mrzí ma to. Nemusíš odchádzať," povedala som rýchlo, aby som ju zastavila. So stisnutými perami si znova sadla. „Ja len... prepáč, som jednoducho... podráždená."
Odfrkla si.
„No dobre! Do pekla, aj tak to všetci vedia! Som taká neuveriteľne naštvaná a zároveň mám pocit, akoby mi vrazili nôž do hrude, no nikto si to nevšimol, pretože je tu Katia. "
Nečakajúc moju úprimnú odpoveď sa očividne ocitla uprostred rozhovoru, ktorý ani nechcela viesť. Chvíľu sme mlčky jedli, kým nepovedala: „Ak potrebuješ prísť na iné myšlienky a vybiť si na niečom zlosť, môžeme si dať tréning, ktorý si mi pred tým sľúbila."
Snažila sa byť Amanda na mňa milá?
To som bola až taká úbohá, že ma aj ona ľutovala?
„Nepotrebujem tvoju ľútosť," zavrčala som.
„Nikto tu o ľútosti nič nehovoril. Len som ti navrhla tréning, ostatní sú aj tak príliš zaneprázdnení a vždy je lepšie trénovať s niekým ako sama. Ideš teda?"
Súhlasila som.
Tréning s Amandou nebol taký, ako som čakala. Moja sila bola očividná, no za to ona bola zvyknutá bojovať so silnejšími protivníkmi. Neporazila ma ani raz, no párkrát sa ocitla blízko. Nezdalo sa, že by jej to vadilo.
Svojím spôsobom som sa cítila príjemnejšie, ako pri tréningoch s Nickom. Neboli z nás s Amandou kamarátky, to v žiadnom prípade. Čo sa však týkalo súbojov, dobre sme spolupracovali.
Vyhýbanie sa Axelovi sa mi darilo iba do večera.
Už som si chcela vydýchnuť, no potom ma jeho prítomnosť pred Darienovými dverami zastihla nepripravenú.
Zastala som niekoľko metrov od neho a založila si ruky na hrudi. Vynaložila som všetku silu na to, aby som si udržala neutrálny výraz a potlačila slzy.
Pri pohľade na neho sa mi však vybavil obraz z predchádzajúcej noci, ako drží Katiu v náručí. Na mňa si ani nespomenul. Všetky jeho slová o tom, ako mu na mne záleží, mohli byť iba obyčajné klamstvá.
„Čo tu chceš? Prišiel si si vypýtať požehnanie?" spýtala som sa. Tak moc som chcela, aby si nevšimol tú bolesť v mojom hlase.
„Ja neviem." Bezradne pokrčil plecami. „Porozprávať sa? Vysvetliť ti to?"
„Nestojím o tvoje ospravedlnenia."
Zahryzol si do pery a nervózne na mňa pozrel. „Chcem sa len porozprávať."
„A o čom? Už tu nie je nič, čo by si mi mohol povedať."
„Mrzí ma to. Ja... čo chceš počuť?" Povzdychol si a prehrabol si rukou vlasy. „Ja viem, že to bolo v poslednej dobe medzi nami komplikované. Začínala si ku mne cítiť niečo viac a ja som to mal zastaviť, ale bol som príliš hlúpy a osamelý, aby som to urobil. Je mi ľúto, že si sa kvôli mojim chybám ocitla v tejto pozícii."
Hovoril, ako som jedna z najdôležitejších osôb v jeho živote, no nikdy som v skutočnosti nemala pocit, že je to pravda. Jednoducho som tam bola, keď ma potreboval.
„Netvár sa, akoby ťa zrazu zaujímalo, ako sa cítim! Celý ten čas som robila všetko pre to, aby som bola pre teba dosť dobrá! Urobila by som pre teba všetko na svete a ty si ma po jej príchode len odsunul nabok, akoby som bola nechcená hračka. Prečo nie som..." stíchla som.
Nevládala som. Vždy som to bola ja, kto sa snažil, kto bojoval za to, aby sme mohli byť spolu. Bola som unavená z prosenia ostatných, aby ma milovali.
„Nemusíš byť s ňou," zašepkala som. Chcela som povedať, že môže byť so mnou, ale vedela som, aká by bola jeho odpoveď. Kedy sa zo mňa stal masochista? Prečo som hovorila veci, ktoré ho nútili znova a znova opakovať, že ma nemiluje?
Zasmial sa. „Nechápeš to. Teraz, keď viem, že je živá a je tu, nemôžem ju opustiť. Potrebujem ju. Po tých rokoch mám konečne pocit, že môj život je viac ako je len táto vojna."
A ja som celý ten čas pre neho neznamenala nič. Moja prítomnosť v jeho živote nemala žiadny význam.
Sklopila som zrak, keď sa moja maska rozbila a po lícach mi začali stekať slzy.
„No tak," povedal a preplietol si so mnou prsty, ako to zvykol robievať, no po prvýkrát som mala chuť vytrhnúť ju z jeho zovretia. „Nič sa medzi nami nemusí zmeniť. Si moja skrotená a vždy mi bude na tebe záležať, ani návrat Katie to nezmení."
„Samozrejme," povedala som potichu.
„Musím už ísť, ale porozprávame sa o tom neskôr, dobre?" Stisol mi ruku a zmizol.
Už som viac nevedela, čo mám cítiť, čo mám robiť. Chcela som kričať a plakať, nájsť Axela a donútiť ho pochopiť, ako sa v skutočnosti cítim. Nič by to však nezmenilo, pretože ona bude mať vždy prednosť.
Po hodnej chvíli, keď som sa konečne dokázala upokojiť a dostať svoje pocity pod kontrolu, vošla som dnu.
„Ale konečne si si spomenula aj na mňa," poznamenal Darien sediaci na zemi pri okne. „Už som myslel, že tá vaša melodramatická hádka s Axelom ani neskončí."
„To si robíš srandu! Dokonca ešte aj odpočúvaš cudzie rozhovory?" opýtala som sa rozhorčene a zavrela za sebou dvere.
Mykol plecom. „Ak nechceš, aby som to počúval, nehádajte sa pred mojimi dverami. Upíri sluch, pamätáš?"
Prevrátila som očami, no bola som ticho.
„Ako sa má Katia? Môžeš ju odo mňa pozdraviť, určite bude rada vedieť, že bývame na tom istom zámku." Uškrnul sa.
„Pre teba je to stále len hra, však?" zavrčala som na neho. Zaťala som ruky do pästí, keď sa ma zrazu zmocnila túžba do niečoho tresnúť.
Darien mlčal.
„Nikdy si ma nebral vážne, ale pre mňa to nie je len hlúpa hra! Axel je pre mňa to najdôležitejšie na svete a ty si sa len mlčky uškŕňal, keď si vedel, že sa vráti Katia a mne to zlomí srdce. Je mi jedno, že si nepriateľ, ale nečakala som, že nemáš v sebe ani toľko slušnosti, aby si sa mi s tým nesmial do tváre. Nechcem, aby si ma zbožňoval, myslela som si však, že po tom všetkom ma aspoň rešpektuješ, no asi som sa zmýlila, však?" Trpko som sa zasmiala a rýchlo si zotrela slzy. „Áno, naozaj teraz trpím, spokojný? Kľudne sa môžeš smiať, veď aj tak som tu predsa iba pre tvoje pobavenie, no nie?"
Prekvapený mojím výbuchom len otvoril ústa, no nič nepovedal.
„Nechápem, prečo som sem vlastne prišla." Zasmiala som sa nad svojou vlastnou hlúposťou.
Snažila som sa pozbierať, no nedarilo sa mi to. Tak moc som sa chcela celý deň tváriť, že som v poriadku, no pri každej zmienke jej mena som mala slzy v očiach a nenávidela som sa za to.
Zdvihla som sa na odchod a už som bola takmer pri dverách, keď ma Darien zastavil.
„Počkaj. Mrzí ma to," povedal. Obzrela som sa a uvidela, že svoje slová myslí vážne, nemal na perách žiadny posmešný úškrn. „Nechcel som ťa zraniť a je mi ľúto, že kvôli Axelovej sebeckosti teraz trpíš."
Prikývla som, že jeho ospravedlnenie prijímam a odišla som preč.
Potrebovala som byť sama a žiadne slová útechy by mi teraz nepomohli. Preto som sa zamkla vo svojej izbe a utápala sa v sebaľútosti. Za všetko som si mohla sama.
Prečo som len bola taká hlúpa a zamilovala sa do Axela?