Bystrohlavská klubovňa bola obrovská kruhová miestnosť. Bolo v nej veľa okien, čo značilo že je úžasne plná svetla a slnka cez deň. V kozube tichúčko pukotal oheň, a sálalo z neho príjemné teplo. Sem-tam boli rozhádzané nejaké školské pomôcky či tašky v pohodlných mäkkých kreslách, ktoré si tu študenti nechali. Harry si dokonca všimol aj rozohranú partiu čarodejníckeho šachu či v ľavom kúte rozložené pľuvadlíky. Samozrejme, rovnako ako vo všetkých spoločenských miestnostiach fakúlt, aj tejto dominovali typické farby - modrá a strieborná.
„Potter!" zamračil sa Draco. „A teraz čo?" spýtal sa. „Pôjdeme sa pozrieť do spální pod postele študentov, či tam niekoľko desaťročí neleží pohodený horcrux?"
„Drž hubu Malfoy!" mračil sa naňho Ron. „Keď sa ti nepáči, môžeš vypadnúť, nepotrebujeme ťa."
„Jediný, kto je navyše si ty Weslík." Odvrkol rovnako podráždene Draco.
Harry ich však dokonale ignoroval. Za posledné mesiace bol voči ich hádkam celkom odolný a jednoducho ich nepočúval. Väčšinou sa aj tak škriepili kvôli hlúpostiam, ale nerobil si ilúzie, že sa to niekedy zmení. Jeho pozornosť upútala socha veľká socha Roweny Bystrohlavovej, ktorá stála v klubovni. Bola to veľmi pekná žena a Harry pri pohľade na ňu vedel, že sa nemýli. Bol tu správne. Ďalší horcrux bol prepojený s Bystrohlavom. Lenže netušim ako ... Jeho však pozornosť upútalo čosi čo mala na hlave, vyzeralo to ako korunka.
Jediný predmet, ktorý sa podľa Dejín Rokfortu (ako im povedal Malfoy) spája s Bystrohlavom je diadém Roweny Bystrohlavovej, ktorý je však stratený už celé stáročia.
Díval sa na korunku ktorá bola akousi replikou tej skutočnej a ktorú mala socha na hlave. V mysli sa preniesol niekoľko rokov dozadu. Núdzová miestnosť ... podobné niečo držal v rukách. Nuž, asi by bolo reálnejšie aby Tom Riddle po pohovore s Dumbledorom, keď sa uchádzal o miesto učiteľa proti temnej mágii narazil práve na túto čarovnú a nezvyčajnú miestnosť a nepozorovane ju tam nechal.
Školu mal rád, radšej než čokoľvek iné. Aspoň tak nejako to povedal Dumbledore. Bol presvedčený, že jediný prenikol do najtajnejších zákutí hradu. Ako veľmi sa mýlil, samozrejme. Ale vo svojej mylnej predstave a nadradenosti to preňho bolo typické.
„Viem kde je diadém." usmial sa Harry odrazu.
„Kde?" opýtal sa ho Ron.
„V núdz ..." Nedopovedal Harry. Vytiahol si prútik a a všetci traja sa obzreli k dverám, pretože začuli hlasy. Zdržali sa príliš dlho a študenti sa vracali z večere. „Poďme!" zavelil. Stihli opustiť klubovňu len ako tak, lenže Draco šiel posledný a práve jeho zahliadla Alecto Carrowová. Smrťožrútka, ktorá na Rokforte učila a vyžívala sa v trestoch. To ako sa naňho pozerala zračilo iba jediné. Voldemort a všetci smrťožrúti vedeli, že o jeho počine v Gringottbanke.
„Zradca!" zaškriekala a vyslala po ňom zaklínadlo, ktorému sa ale vyhol, odzbrojil ju a omráčil.
„Bežte do klubovne!" prikázal študentom, ktorí postávali naookolo.. „Rozumeli ste?"
„Si okey?" spýtal sa Harry.
„Som ..." pritakal Draco, trocha si šúchal boľavé plece kam ho kúzlo zasiahlo ale dalo sa to zniesť.
„Gemnio!" zaškriekal akýsi iný hlas.
„Choď Potter, zdržím ho."
„Nie!" Harry sa obzeral okolo seba. Ocitli sa v pasci, ale aj tak bol ochotný bojovať.
„Má pravdu," nečakane súhlasil s Dracom Ron. „Zdržíme ho, ty ... rob čo musíš ... Choď Harry! Nič nie je dôležitejšie než Horcrux ..."
Harry napokon súhlasil hoci nerád. Prehodil cez svoje plecia neviditeľný plášť a zmizol.
„Malfoy a Crabbe!"
„Carrow!" precedil Draco medzi zubami. Nestihol sa brániť a z rúk mu vypadol prútik. Páliace zaklínadlo bolo vážne bolestivé. „Zabudol som, že si svojej sestre v kuse za pätami, je to mierne znepokojivé nie? Asi preto si nikdy nemal normálnu ženu ..." provokoval ho.
„Crucio!"
„Nevieš nič lepšie?" vysmial sa mu Draco keď odklonil jeho kúzlo celkom jednoducho. Amycus si siahol na predlaktie, a v ten okamih poslal správu svojmu pánovi.
„Nedostaneš sa odtiaľto!" posmieval sa Dracovi. Nikdy Malfoyovcov nemal rád. „Si rovnako arogantný namyslený kretén ako ako tvoj mŕtvy otec."
„Z tvojich slov by mal radosť." uškrnul sa Draco. Pokúsil sa Amycusa spútať. Nečakane sa ale smrťožrút z neviditeľných pút dostal a opäť vyslal pálivú kliatbu. Teraz ju odklonil Ron, ktorý medzitým omráčil dvoch slizolinských študentov. Znak ktorý mali na habite mu pripomínal éru Umbridgeovej a jej Inkvizičnej čaty.
„Nechaj ho Carrow!" zasiahol Ron. Využíval, že mal stále Crabbovu podobu, našťastie ich napadlo dať si trocha všehodžúsu. Nevedel však koľko času ešte majú kým sa jeho účinky nadobro stratia . „Zajal som Malfoya! Počuješ? Ja! Takže od neho ustúp!"
„No to isto!" vysmial Rona – Crabba – Amycus. „Už len ty!" Carrow namieril prútik aj na Rona. Petrificus totalus!" zaškriekal. Ron sa nestihol brániť a padol na zem. Nemohol sa vôbec pohnúť.„Čím toho hlupáka ovládaš? Imperiusom?" opýtal sa Draca.
„Možno." pripustil Draco. „Je celkom užitočný, hoci sa to nezdá ..." Namieril na Rona prútik a zašepkal Finite incantatem. Účinky predošlého kúzla sa stratili, a on sa mohol opäť pohnúť.
Prišli ďalší smrťožrúti. Draca zasiahlo kúzlo, ostré oranžové svetlo a následne aj Rona. Ktorého hodilo ho o stenu a vyrazilo mu dych. Kým sa pozbieral ťahali Draca Malfoya preč. O Crabba sa nestarali.
Na zemi vedľa jeho prútika, ktorý Dracovi vzali a odhodili, ležalo aj niečo malé a ligotavé. Ron sa k nemu doplazil, cítil sa dosť mizerne všetko ho bolelo, a navyše aj účinky všehodžúsu sa strácali. Našťastie si mysleli, že je Crabbe bol imperiusom, aspoň raz sa zišlo, že bol taký idiot za ktorého ho mali aj smrťožrúti.
Bol to Dracov galeón, a práve to bola ich posledná šanca. Namieril naň prútik a zašepkal odkaz, ktorý sa do mince napísal. Hermiona. Sme na Rokforte. Potrebujeme PA. RW
***
Harry netušil kde Snapa hľadať ale zamieril smerom k riaditeľni. Hoci ubehlo toľko času trafil by tam aj naslepo. Ledva lapal po dychu keď si uvedomil, že potrebuje heslo. „Neviem heslo ... Dumbledore mal sladkosti, ale čo by si dal Snape za heslo ..."
Kamenná príšera ale nečakane odstúpila a odhalila točité schodisko ktoré viedlo do riaditeľne. Harry nad tým nerozmýšľal. Účinky všehodžúsu sa strácali a kým dobehol hore opäť vyzeral ako on. Žiadny ďalší všehodžús nemal, ale na tom už nezáležalo. Bez zaklopania otvoril dvere a vošiel.
Prekvapilo ho, že riaditeľňa vyzerá rovnako ako kedysi. Prakticky sa príliš nezmenila od čias kedy bol riaditeľom Albus Dumbledore. Chýbalo však Félixovo bidlo a miska cukríkov na stole. A pribudol nový portrét na stene s bývalými riaditeľmi. Nič iné výraznejšie si nevšimol.
Severus Snape stál pri okne a pozoroval nádvorie Rokfortu. Obzrel sa a hľadel na svojho bývalého študenta, ktorého toľko nenávidel, rovnako ako jeho otca. Harry Potter naňho mieril prútik.
„Potter."
„Áno, osobne." pritakal Harry. „Prekvapený?"
„Ani nie." uškrnul sa Snape. „Bolo mi to prakticky jasné, od súboju u Malfoyovcov."
„Ako?" zamračil sa Harry.
„Prešlo toľko času a stále ste rovnaký hlupák Potter." Snape si očividne celkom užíval, tieto urážky na chlapcovu adresu. Ako vždy. „Celé roky som sa díval na váš štýl pri čarovaní. A ten váš Potter, je neskutočne priehľadní. Expeliarmus? Vážne?"
„Prečo ste mi dali ten meč?" opýtal sa Harry a nereagoval na Snapove provokácie. „Prečo ste ho vôbec mali?"
Severus Snape trocha zaváhal a zadíval sa na obraz ktorý bol nad kreslom riaditeľa. Harry sledoval jeho pohľad.
Albus Dumbledore spokojne sedel vo svojom portréte, prsty mal prepletené a v očiach podobnú iskru ako za života. S pod polmesiacových okuliarov na Severusa žmurkol a pomaly prikývol. „Nastal čas na pravdu, Severus." riekol pokojne. Usmial sa na Harryho a vzápätí si do úst vložil citrónový drops.
Snape mlčal, ale napokon pomaly prikývol. „Ten meč mi dal Dumbledore, predtým ... pred svojou smrťou." odpovedal konečne Severus na Harryho otázku.
„Chcete povedať predtým ako ste ho zabili." opravil ho Harry.
„Áno." prikývol Snape. „Vedel, že ten meč ti Ministerstvo neodovzdá. Rovnako aj vedel, že ho Temný pán chce získať, pretože si ... ehm ... potrpí na veci Zakladateľov Rokfortu."
Harry mlčal. Stále si nebol istý, či môže Snapovi dôverovať, ale nemal príliš na výber.
„Sadni si Potter. Tento rozhovor chvíľu potrvá."
„Nepotrebujem sedieť." odvrkol Harry. „A poprosím vás rýchlo k veci, pretože Ron a Malfoy majú problémy."
Snape teda podišiel ku skrini, zamumlal akési zaklínadlo a ona sa otvorila. Vychádzalo z nej mäkké zelenomodré svetlo. Bola tam jediná polička s flaštičkou s niečím priehľadným. Harry vedel čo to je. Spomieky. Snape flaštičku odzátkoval a nalial do mysľomisy. „Myslím, že s tou vecou máte skúsenosti Potter. Sú tam odpovede na všetky otázky."
„Kam idete?"
„Pozrieť sa aké problémy má Weasley a Draco." odpovedal Snape bez toho aby sa obzrel. Napokon pri dverách predsa len zastal. „A nech ťa nikto nevidí odchádzať Potter. Máš v rukách veľkú zbraň. Moment prekvapenia, nepremárni ju." po týchto slovách opustil riaditeľňu a nechal Harry Pottera samého aby si spomienky mohol pozrieť sám.
***
Hermiona cítila pálenie slabé vo vrecku a rýchlo si vytiahla galeón. Draco sa jej neozval už niekoľko týždňov, a dúfala v dobré správy. Potrebovala ich. Úplne však zbledla a zahmlilo sa jej pred očami keď si prečítala odkaz od Rona. Celý deň mala veľmi zvláštny pocit, bola nervózna a bez nálady.
Rozbehla sa do jedálne, kde sa vždy zdržiavala väčšina ľudí. Uľavilo sa jej, že Remus tu bol. „Prišla mi správa od Rona, majú problémy. Sú v Rokforte. No tak poďme ..." súrila ich.
Remus vstal vyzeral veľmi rozrušene a prikývol, no Nymphadora mu položila ruku na plece. „Pokojne," snažila sa naňho usmiať, hoci jej to vôbec nešlo. „Musíme si zachovať rozvahu."
„Kingsley, Oliver - viete čo máte robiť. Fred a George nikto nepozná tajné vchody do Rokfortu lepšie než vy dvaja ..."
„Pravda," uškrnul sa Fred a George prikývol.
„Takže všetci si zostavte skupinu. Prenikneme do Rokfortu." vydával Remus ďalej rozkazy. Nymphadora mala pravdu, nemohol stratiť racionálne rozmýšľanie. „Nezabúdajme, že všade okolo sú dementori a smrťožrúti a ..."
„Nemôžeme si to povedať po ceste?" skočila im do toho Molly. „Môj syn je tam vonku ..."
„Ronovi sa nič nestane mama," utešovala matku Ginny.
„A čo mám robiť ja?" opýtala sa Nymphadora svojho manžela.
„Strážiť Teddyho." odpovedal jej tónom akoby to bolo jasné.
„No ešte to tak! Som aurorka Remus. Takže o tom nediskutujem. Idem aj ja, niekto na teba musí dozrieť." žmurkla naňho.
Povzdychol si, chcel niečo povedať ale napokon pokrútil hlavou. Vedel, že ju aj tak nepresvedčí. „Ty si vezmi na starosť Hermionu, áno?" požiadal ju Remus napokon.
Nymphadora prikývla. Netušila presne čo sa deje, ale akosi dúfala sa to celé dnes skončí. Už všetci stratili príliš veľa. Zaslúžili si trocha mieru a pokoja.
Hermiona si obliekla tmavosivú mikinu a zviazala svoje husté neposlušné vlasy do copu. Odolala pokušeniu vybehnúť na poschodie ísť sa rozlúčiť s deťmi a dať im bozk. Vedela, že by možno nebola schopná odísť. „Nimmy ... daj na detičky pozor, áno?" zavolala na škriatku.
„Samozrejme." sľúbila Nimmy a oduševnene prikyvovala.
„Ďakujem." riekla Hermiona predtým ako opustila Grimmauldovo námestie.
***
Ahojte :)
Nuž, keďže vážne ideme pomaly do finále, tak si odpustím nejaký dlhý preslov, aby som vám náhodou neprezradila niečo k deju :)
Hádam sa vám teda kapitola páčila, budem sa tešiť na názory, ako vždy :)) A kľudne dajte aj nejaké teórie, že čo sa asi bude diať.
Prosím, bez otázok kedy bude ďalšia pretože na to nemienim odpovedať. Ďakujem.
Kisses -V ♥