Dawn behind the black horizon [HP Fanfiction]

PROLÓG

Dumbledore bol mŕtvy. A on bol poslednou nádejou pre čarodejnícky svet. Vedel to. Chápal to. A desil sa toho. Ak by bol Harry Potter k sebe úprimný, priznal by, že túto ťarchu niesol na pleciach už roky. Lenže nevypovedané nie je záväzné, ako sa hovorí. A on hoci to vždy v kútiku srdca vedel, žil svoj život tak, že predstieral. Snažil sa žiť normálny, pokojný život. Pri tejto myšlienke sa Chlapec ktorý prežil uškrnul. Nič nebolo normálne pokiaľ navštevujete Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Bol vo svojej malej izbičke na Privátnej ulici, v dome s popisným číslo 4 a díval sa na nočnú oblohu. Opäť ho napadlo, aké je tu všetko normálne. Pouličné lampy osvetľovali dokonalé a bezchybné trávniky, biele ploty, moderné automobily. Z protiľahlých domov cez okná presvitalo mäkké svetlo a vo zvláštnych obrazcoch dopadalo na cestu. V takomto na pohľad dokonale obyčajnom prostredí bola už len obyčajná myšlienka na mágiu a Voldemorta zvláštna. Zhlboka vdychoval ten nezvyčajne chladný júlový vzduch. Už len pár dní ... blyslo Harrymu hlavou. Nebol by tu, no sľúbil Dumbledorovi, že sa sem ešte raz vráti. Naposledy. Chcel isť do Godricovej úžľabiny. Musel tam ísť. Vidieť to miesto, kde sa všetko začalo. Kde získal jazvu v tvare blesku, ktorá ho robila výnimočným no preňho bola prekliatim. Kedysi dávno, predtým akoby čo i len tušil, že je čarodejník sa mu páčila. Pripadalo mu to ako pred sto rokmi ... Zo susednej izby sa aj cez hrubú stenu ozývalo Dudleyho chrápanie. Hedviga nespokojne cvakla zobákom a ukryla si hlavu pod krídlo aby to nepočulo a pokúsila sa spať. Od okamihu ako si Harry prvý krát vypočul proroctvo v Dumbledorovej pracovni vedel to. Ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý na žive. Mohlo byť vari niečo jednoznačnejšie? Vedel to a bol na to pripravený. Bol ochotný riskovať svoj život, pomstiť rodičov hoc za cenu svojho života, v nádeji a viere, že dokáže svet zbaviť Voldemorta. Nebol však pripravený, na stratu Albusa Dumbledora. Toho veselého, dobrosrdečného riaditeľa, jeho učiteľa, dôverníka ... muža, ktorý poznal toľko tajomstiev. Harry mu chcel položiť ešte toľko otázok: A zrazu tu nebol. Jediný koho sa Voldemort vždy bál, bol mŕtvy. A tým boli všetci ohrození. Bol pripravený byť záchrancom. Prijať bremeno statusu Vyvoleného. Ale nerátal s tým, že to bude musieť urobiť sám. Harry sa celý deň balil. O dva dni bude mať konečne sedemnásť. Nechcel a ani nemohol strácať ani minútu. V jeho izbe bol chaos, ale netrápil sa tým. Dokončí to zajtra. Najviac v tom neporiadku dominovali štyri kôpky. Na jednej boli veci, ktoré si určite chcel zo sebou zobrať. Neviditeľný plášť, Blesk – najlepšia metla na svete a zároveň spomienka na Siriusa, album s fotografiami jeho rodičov, do ktorého postupne pridával svoje fotografie a svojich priateľov, Záškodnícku mapu ... a nejaké knihy, ktoré mohli byť užitočné. Druhá kôpka bola s vecami (prevažne ju tvorili knihy), ktoré sa ešte nerozhodol či si ich vezme, alebo nie. Na tretej kôpke, asi najväčšej bolo to, čo si nechcel určite vziať. Bola tam aj súprava starostlivosti na metly od Hermiony. Harrymu krvácalo jeho metlobalové srdce, ale vedel, že musí byť rozumný. Tá sada bola obrovská, ťažká a bolo by veľmi nepraktické sa s ňou premávať. O výtlačkoch starých učebníc ako boli Dejiny mágie od Bathildy Badshootovej ani nerozmýšľal. Tá letela na kôpku ako prvá a nasledovala ju Príšerná kniha príšer od Hagrida, „vtipná" Hryzúca kniha ako ju volal Harry. Autobiografia Lockharta s názvom „Som úžasný", čo boli podľa jeho názoru absolútne neužitočné knihy. A Harrymu bolo úprimne ľúto toho stromu, ktorý museli vyťať aby sa stal papierom. Určite by bol užitočnejší niekde v prírode. A samozrejme učebnice na veštenie – Odhaľovanie zahalenej budúcnosti. Ten názov bol absurdný ako samotný predmet. Posledná neveľká kôpka pozostávala z oblečenia. Na posteli bol kufor, Harry tam mal položený svoj prútik, a na zemi, bol zošuchnutý dnešný výtlačok Denného proroka. Už skoro celý mesiac tento plátok nepriniesol nič nové. Na titulke sa striedali fotografie Albusa Dumbledora, Lorda Voldemorta, Severusa Snapa a Harryho Pottera. Okrem toho jedného jediného dňa, z dvanásteho júla, keď tam bol rozsiahli článok o Siriusovi. Harrymu bolo z toho článku nevoľno, písala ho Rita Skeeterová. Najhoršie bolo ako tam spomínala, že sa chystá napísať autobiografiu na jeho počesť. Harry mal chuť Ritu stretnúť a to jej otrasné samo píšuce Bleskové brko zlomiť a obe polky jej strčiť do nosných dierok. Alebo minimálne ju uväzniť v pohári ako kedysi Hermiona ... Chystal sa odstúpiť od okna a ísť si ľahnúť, keď jeho pozornosť upútala zvláštnosť toho, že sa svetlá v lampách akoby trepotali. Na okamih ho napadlo, že to bolo iba v jeho predstavách keď sa to stalo znova. O sekundu na to, pouličné svietidlá aj celá ulica zhasli. Ba čo viac ozvalo sa rinčania ako po nejakom výbuchu. To už, ale Harry držal v ruke svoj prútik a bol ostražitý. Všetky zmysly mal vybičované na maximum. Hedviga zahúkala.