Dawn behind the black horizon [HP Fanfiction]

27. SEN ALEBO SKUTOČNOSŤ

 „Zbláznila som sa nadobro ..." mrmlala si Hermiona a odmietala otvoriť oči. „Alebo sa mi to celé iba sníva. Áno ..."

„Hermiona ..." oslovila ju Ginny trocha starostlivo. Keď sa nedočkala odozvy obrátila sa na svoju mamu. „Mamka čo jej je?" vážne si robila starosti. Hermiona bola v bezvedomí už dosť dlho.

„Ale nič vážne zlatko," odvetila Molly láskavým hlasom. „Len toho všetkého na ňu asi bolo priveľa." Dala jej na čelo čerstvý obklad a pohladila po hustých neposlušných vlasoch. „Ron prilož do kozuba."

Hermiona trocha otvorila oči. „Áno ... preskočilo mi." zhodnotila. „Jednoznačne ..."

Ron nepočúval svoju matku, ale podišiel k jej posteli a chytil ju za ruku. 

„Nechajme ich." navrhla Ginny. Molly prikývla a nasledovala svoju dcéru von z izby.

„Ani ja tomu neverím." vravel Ron. Stále mal pocit, že sa mu sníva. „Hermiona ..."

„Si naozaj skutočný?" spýtala sa po dlhej dobe. Cítila teplo jeho ruky, ale ani to ju nepresvedčilo ešte.

Prikývol. „Áno ..."

Chytila jeho ruku pevnejšie. „Panebože ..." po lícach jej stekali slzy. „Ron ... myslela som si, že si mŕtvy!"

Objal ju a bozkával do vlasov. „Aj ja ... ale vidíš, opäť sme spolu."

„Ron ja ..." Hermiona vzlykala, no odtiahla sa z jeho náručia. „Som naozaj šťastná, vážne."

„Pššt." snažil sa usmiať, ale akosi sa mu tiež chcelo plakať, no ovládol sa. 

Hermiona ho dlho objímala, potom ho pobozkala na líce a odtiahla sa. Potrebovala to vedieť.„Ako sa ti podarilo ujsť?" 

„Fred a George." odvetil prosto a mykol plecami. „Prišli v poslednej chvíľke, spadol som z útesu, ale zachytil ma akýsi konár. A tak sa ten pád trocha stlmil. Bol som zranený keď ma našli, vraj takmer polomŕtvy. Nepamätám si to ..."

„Ach ..." rozochvela sa z jeho slov. „Ron to je ..." 

„To nič." uistil ju. „Veď to napokon dobre dopadlo, no nie?"

Prikývla.

Úsmev na perách mu trocha opadol, keď si spomenul na to ako to celé pokračovalo. „Keď som sa zobudil chcel som ťa ísť zachrániť ... ale povedali mi, že si mŕtva ..."

„Kto?" opýtala sa Hermiona hoci vopred tušila odpoveď.

„Remus." odpovedal Ron. Vyzeral akoby sa snažil odohnať takú hroznú spomienku. Hermiona však prudko vstala.

„Zopakuj to!" riekla nahnevane. „Alebo vieš čo nemusíš!" vyhŕkla. „Počula som to jasne ... Však ten uvidí!"

„Hermiona!"

Ron bežal za ňou, ale ona vybehla z izby ako nepríčetná. 

„Remus!" kričala. „Remus!" nikde ho však nebolo. „Hermiona ... upokoj sa, čo sa deje?"

„Pusti ma Ron!" zvreskla a vytrhla sa mu. „Nie som blázon!"

„Ale správaš sa tak!" odsekol.

„Remus Lupin! Kde si? Remus!" Hermiona vybehla z malého domčeka a prakticky bežala po krivoľakej uličke. Remusa zahliadla takmer okamžite. „Remus!" zavolala už po niekoľký krát. Ron ju prestal prenasledovať a jej sa uľavilo. Narazila do Zabiniho, ale bolo jej to jedno. „Uhni!" zavrčala a rýchlo kráčala smerom k svojmu bývalému profesorovi.