4. SPOMIENKY

3.9K 279 36
                                    

Hermiona by pokojne prisahala, že noc ktorú prežila bola jednou z najhorších v jej živote. Spala iba chvíľu, aj to nepokojným spánkom. Väčšinu noci bola v strehu, a srdce jej splašene bilo pri každom neznámom zvuku. Keď sa opäť v tichu rozoznala Malfoyov pravidelný dych, upokojila sa, že spí a jej tep sa vracal do normálu. Bola nesmierne unavená, no napriek tomu nedokázala zaspať. Na tvári mala zaschnuté slzy, a ďalšie už neprichádzali. V mysli sa premietla do dňa, ktorý všetko zmenil.

Hermiona bola v Brlohu, keď sa dozvedela o Harrym. Nikdy nezabudla na to, ako im to Remus s trasúcim hlasom oznámil.

„Nemal som ho nechať ísť," šepol napokon.. „Je to moja vina! Mal som naňho dávať pozor!"

„Nie je," Tonksová ho chytila za ruku a jemne stisla. Plakala, no snažila sa byť silná, Remus, ju teraz veľmi potreboval. Bol zlomený, ako oni všetci. A možno trocha viac. Ginny vzlykala v náručí svojej matky, Ron bol bledý ako stena, dvojčatá mlčali, snáď nikdy predtým neboli tak vážne.

Hermiona si pamätala, ako tomu odmietala veriť. „Harry proste nemôže byť mŕtvy!" vyhlásila rozhodným hlasom.. „Nemôže!"

Remus zavrtel hlavou. „Na cintoríne v Godricovej úžľabine ... Moody a aurori, našli jeho telo." šepol.

„Nie!"

S Harrym zomrela nádej. Viera, že raz toto celé skončí. Voldemort vyhral, všetci si to uvedomovali, ale nikto sa to neodvážil nahlas vysloviť. Ale pre ňu nebolo dôležité v tento okamih nič z toho. Harry Potter bol jej najlepší priateľ, brat po ktorom vždy túžila ale nemala ho. Nevedela si predstaviť, že ho už nikdy neuvidí, že ne nadobro preč.  Hermiona, sa konečne rozplakala. Slzy, naozaj liečia zlomenú dušu, no prešlo ešte veľmi veľa dní kým sa najväčšia rana zacelila.

***

To najhoršie však prišlo o pár týždňov. Na počesť, úmrtia Vyvoleného, smrťožrúti oslavovali. Pustošili krajinu, terorizovali čarodejníkov, ktorí sa im odvážili vzoprieť a bez milosti ich zabili, alebo mučili. Unášali im deti a ženy, a tak si vydobyli poslušnosť. Útoky na muklov, len z čírej zábavy boli snáď ešte hanebnejšie. V Sršni, ktorý ako jediné periodikum prinášal pravdivé informácie, každý deň pribúdali bezútešné správy a zoznamy mŕtvych a nezvestných sa zväčšovali. 

Hermiona konečne prekonala prvotný šok zo straty Harryho a opäť začínala myslieť prakticky. Mala pocit, akoby opäť mohla konečne dýchať a začala niečo robiť. Stále to bolelo, ale aspoň si zamestnávala myseľ. Bolo to lepšie než celý čas ležať v posteli, trúchliť či čakať na smrť. Vedela, že sa na Rokfort nemôže vrátiť. Bola muklorodená a navyše kamarátkou Harryho Pottera, a to boli dva prehrešky ktoré sa neodpúšťali. Ron s ňou súhlasil. Dlho do noci sa zhovárali a zhodli sa na jednom. Museli nájsť horcruxy. Dlhovali to Harrymu, sebe aj všetkým. Ron navrhol aby o tom povedali aj ďalším členom rádu, to však Hermiona zamietla. Bolo to nebezpečné a riskantné. Ak by sa Voldemort dozvedel, že niekto odhalil jeho tajomstvo, bol by to ich definitívny koniec.

Prečítala množstvo kníh. Niektoré z nich patrili samotnému Albusovi Dumbledorovi. Pred koncom minulého školského roka, tesne po pohrebe starého riaditeľa skúsila jednoduché privolávacie zaklínadlo – accio, a ono fungovalo.

Dočítala sa nejaké veci o horcruxoch, ale nič konkrétne. O ich ničení nehovoriac. Bill a Fleur sa vzali iba v kruhu rodiny. Svadbu nechceli rušiť, ale bola tam naozaj iba najbližšia rodina a priatelia. A všetci sa síce usmievali, ale akosi cez slzy. Najviac bez duše bola Ginny. Pár dní pred tým boli Harryho narodeniny ...

Dawn behind the black horizon [HP Fanfiction]Where stories live. Discover now