Dawn behind the black horizon [HP Fanfiction]

32. TAJOMNÝ ZNAK

Ron sa išiel pripraviť, Harry rovnako. Nemali veľmi času nazvyš. Smrťožrúti určite po nich všetkých pátrali, jediné čo mali teraz bola výhoda nevedomosti o skutočnej identite Blaisa Zabiniho. Zničili horcrux. Konečne, po toľkých rokoch boli o kúsok bližšie k jeho definitívnemu zničeniu.

Oliver mal na Remusa neskutočne veľa otázok, ktorými ho zavalil. Jednoducho nechápal veľmi veľa vecí a žiadal vysvetlenia na ktoré mal právo. Hermiona tak napokon osamela s Dracom. Uprostred malej kuchyne v Brlohu, na najnezvyčajnejšom mieste kde sa dosiaľ spoločne ocitli. Ani jeden z nich sa nemal k tomu aby niečo povedali.

„Prejdeme sa?" navrhla aby prelomila ticho ktoré ju ubíjalo.

Prikývol a nasledoval ju von. Okolie bolo zasnežené, tak ako sa v zime patrí. Zapadajúce slnko vrhalo svoje lúče na bielu pokrývku, a vytváralo tak zvláštny lesk. Všetko vyzeralo tak pekne a pokojne, ale nebolo to tak. Tam vonku zúrila vojna.

„Nevedel som, že Weslík žije." Povedal jej odrazu. „Isto si z toho šťastná."

„Samozrejme, že som." Odvetila okamžite. „A to že je nažive aj Harry je takmer ako zázrak." Usmiala sa. „Stále tomu neverím."

„Fajn." Prikývol stroho. „Napokon nikdy sme si nič nesľúbili, asi je to aj lepšie. Život to zariadil tak ako je to najlepšie. Všetko je tak ako má byť."

„Asi." Prikývla smutne. Cítila sa trocha hlúpo, trocha čakala iné slová. No teraz to nebolo dôležité, a možno to nebolo dôležité vôbec. „Ale iba takmer ... kým Voldemort nepadne, tak nikdy nebudeme mať pokoj ..." riekla.

„Vyhráme." Draco ju chytil za ruku a jemne stisol. Mala studené ruky, jeho teplo a dotyk ju upokojoval.

„Áno," odvetila. „Za posledné tri hodiny tomu opäť začínam veriť."

„Stačí prítomnosť svätého Pottera a všetci sú zrazu optimisti." Uškrnul sa Draco. „Milé ..." odrazu trocha zvraštil tvár a mimovoľne si prešiel pravou rukou po ľavej.

„To on?"

„Áno." Prikývol. „Odchod sa odkladám, ja teraz musím ísť."

„Draco." Hermiona ho zachytila, hľadela mu do očí a nevedela ako povedať to čo mu povedať chcela. „Ďakujem ..." riekla napokon so sklopeným pohľadom.

„Za čo?"

„Za všetko, čo si doteraz urobil."

Krivo sa usmial. „Nemáš mi za čo ďakovať Grangerová." Odvetil. „Vrátim sa hneď ako to bude možné. Nech sú hentí dvaja pripravení." takmer okamžite vyrazil k pozemkom. Bez toho aby sa obzrel.

„Počkaj ..." Hermiona za ním chcela bežať, ale kým stihla ešte niečo povedať, vykríknuť či ho dobehnúť, Draco Malfoy sa odmiestnil.

***

Vrátila sa do domu a aby prišla na iné myšlienky pomáhala baliť Ronovi aj Harrymu nejaké knihy a elixíry. Chcela ísť s nimi, ale naozaj mal Draco pravdu, už nemohla riskovať. Aurora bola prednejšie než čokoľvek iné. Navyše aspoň nerozmýšľala o hlúpostiach ...

Oliver šiel skontrolovať či všetci prišli na Grimmauldovo námestie v poriadku a Remus mlčky sledoval trojicu kamarátov, ktorá si rozumela aj bez slov. Tiež kedysi dávno takéto priateľstvo mal. James a Sirius mu chýbali práve v takýchto chvíľach najviac.

Na stole pri Chrabromilskom meči bola položená Zlatá strela ktorú Dumbledore odkázal Harrymu vo svojom testamente. Remusovi sa ju podarilo získať akýmsi zázrakom. Netušili čo sa však vnútri nachádza.