Bolo vtipné, že Darien dostal izbu podobnú mojej. Keby pred jeho dverami nestáli dvaja skrotení, možno by som aj pochybovala, či som na správnom mieste.
Keď som vošla dnu, bol už pri vedomí.
Stál pri okne a hľadel von. Ani sa neobťažoval pozrieť, kto prišiel.
Ostala som pri dverách a nevedela, čo ďalej. Od toho, čo spravím tu záležala celá moja budúcnosť. Nemala som však ani poňatia, ako mám z neho niečo dostať. Mohla som skúsiť ho presvedčiť, že som na jeho strane, ako navrhol kráľ, niečo mi však hovorilo, že by ma hneď prekukol.
Odmietala som sa čo i len k nemu priblížiť.
Nenávidela som ho. Už len za to, čo všetko urobil Axelovi.
Teraz som dokonca nemohla ani vystáť jeho prítomnosť. V Akadémii to bolo iné, nevedela som, o čo všetko tu ide. Darien sa so mnou hral na schovávačku, no nečakala som, že skutočne niečo urobí.
Na začiatku som bola naivná. Neverila, že by naozaj mohli spraviť niečo zlé, ale ako som sa vtedy mýlila! Teraz tu chybu už neurobím. Vedela som, čoho bol schopný a nehodlala som mu dať znova príležitosť niekomu ublížiť.
Možno nám pomohol utiecť, ale to nezmaže všetky jeho zločiny.
„Čakal som od vlkov niečo lepšie, ako že pošlú niekoho, kto tu len mlčky stojí," prehovoril a otočil sa tvárou ku mne. „Mala by si vedieť, že tiché zaobchádzanie na mňa nikdy nefungovalo."
Pozorne som si ho premerala. Vyzeral lepšie. Oblečenie mal čisté, už na ňom neostali žiadne známky po krvi. Členky mal stále opuchnuté, no nebolo to asi natoľko vážne, keď dokázal stáť. Okrem niekoľkých modrín už vyzeral vporiadku.
„Skončila si s prehliadkou alebo chceš ešte pár minút?" opýtal sa s nadvihnutým obočím a skúmavo naklonil hlavu nabok.
Na tvári si ako vždy udržiaval ľadovú masku. V jeho očiach som však spozorovala nepatrný rozdiel, ktorý som nedokázala identifikovať. Zúfalstvo? Alebo to bol strach?
„Čo tu chceš?" Bojovne som vystrčila bradu a ignorovala jeho otázku. Tentoraz som už nemienila pristúpiť na jeho hry.
„Ty si prišla za mnou do izby, ty mi povedz."
Zaťala som zuby a naštvane zafučala. „Nezahrávaj sa so mnou. Ver mi, bude lepšie ak budeš spolupracovať, lebo potom pošlú niekoho iného a to ťa bude viacej bolieť."
„Tá nenávisť v tvojich očiach je roztomilá." Posmešne sa uškrnul. „Nič som ti nespravil a predsa ma neznášaš, aké milé. Tak do toho, teda! Povedz im, že sa vzdávaš, nech pošlú niekoho iného."
Prižmúrila som oči. Musel vedieť, že tu nemôžem zlyhať. Hoci bol zranený, jeho dedukčné schopnosti boli stále rovnako dobré.
„Je v tvojom najlepšom záujme odpovedať na moje otázky, inak pošlú niekoho, koho budeš nenávidieť viac ako mňa," argumentovala som.
Zasmial sa. „Ja že ťa nenávidím? Na to si ako prišla?"
„A nie?" Nechápavo som sa zamračila. Predpokladala som, že po tom všetkom, čo sa stalo...
„Až moc si o sebe namýšľaš. Prečo by som mal nenávidieť niekoho, kto je mi absolútne ukradnutý? Takéto emócie si vyžadujú čas a zbytočnú námahu. To rozhodne nechcem plytvať na teba. Teraz ver zase ty mne. Mohla by si zmiznúť z povrchu zemského a ja by som si to ani nevšimol."
Jedna moja časť sa cítila urazene. Nepokladal ma ani natoľko nebezpečnú, aby som pre neho znamenala riziko alebo vôbec si nemyslel, že ho môžem zastaviť. Na druhú stranu to však znamenalo, že možno mám väčšiu šancu na úspech.
„Ale zase si tiež nenamýšľaj, že kvôli tomu ti teraz poviem všetky svoje tajomstvá. Nie som idiot."
Zhlboka som sa nadýchla. Snažila som sa potlačiť svoj hnev, v tejto chvíli hral proti mne a ja som si nemohla dovoliť prehrať.
„Tvoje tajomstvá ma nezaujímajú," povedala som vyrovnaným hlasom. Túto hru môžu hrať aj dvaja. „Ja by som v prvom rade chcela vedieť, prečo ťa vyhnali."
Povzdychol si a sadol si do kresla. Rozčuľovalo ma, ako sa tvári otrávene. To sa vôbec nebál? Čo sa stalo medzi ním a ostatnými upírmi, keď sa tu cíti v bezpečí?
„Oficiálne ma prehlásili za zradcu, tak som si povedal, prečo sa ním aj naozaj nestať, že? Podľa všetkého si myslia, že som uniesol Axela len preto, aby som vám mohol o pár mesiacov pomôcť. Hlúposť, ale dôkazy sú proti mne."
Nadvihla som obočie. „Ale ty si predsa nič neurobil, Nicolette nám pomáhala."
„To oni predsa nevedia, že nie?" Spokojný sám so sebou sa usmial.
Bez ďalšieho slova som ho sledovala a snažila sa ho pochopiť. Pretože úprimne? Miatol ma. Jeho sestra nám pomohla, zachránila jeho najväčšieho nepriateľa, ale on sa nebránil, keď ho obvinili. Zobral na seba vinu Nicolette a nechal sa vyhnať.
Prehrabla som si rukou vlasy a užasnuto sa na neho zahľadela. Bolo tu len jedno vysvetlenie, nikdy im to nepovedal. Zobral vinu na seba a riskoval, že ho zabijú. Všetko len preto, aby ochránil svoju sestru.
Bolo to také.. ľudské a zaskočilo ma to. Je to také jednoduché a predsa som si nedokázala predstaviť, že upír, ktorý sedel predo mnou niečo také urobil. Po tom koľko bolesti spôsobil...
„Čo?" Zdvihol hlavu, keď som nič nepovedala. „No tak, netvár sa tak. Nerob zo mňa hrdinu, nestojím o to. O nič predsa nešlo."
„Ale..."
„Ale nič," prerušil ma otrávene. „Teraz by som ocenil, ak by si odišla. Hoci tvoja prítomnosť nie je taká hrozná, ako som čakal, na dnes mám dosť."
„Ja som ešte neskončila," namietala som chabo.
„Áno, skončila. Nechceš predsa, aby sa hosť cítil nepríjemne, však? Potom by možno nabudúce nemusel byť taký otvorený tvojím otázkam."
Vzplanula vo mne zlosť. Bol v zajatí nepriateľa, kde ho kedykoľvek mohli zabiť a predsa ma donútil cítiť sa, akoby mal navrch?
Zaťala som ruky do pästí a vypochodovala von. Nemala som na výber, buď by som odišla alebo by mi viac nepovedal. Keď som za sebou zabuchla dvere, sľúbila som si, že jedného dňa donútim ja jeho cítiť sa menejcenne.
Oprela som sa o stenu na stenu a zhlboka sa nadýchla. Nedovolím, aby sa mi dostal pod kožu. Prehrabla som si rukou vlasy a sama pre seba prikývla. Pred tým, ako pôjdem naspäť do svojej izby, je tu stále niekto, koho musím ísť pozrieť.
Váhavo som zaklopala na dvere jeho izby. Keď som nepočula žiadne námietky vošla som dnu. Najskôr ma zaskočila prázdna izba, no potom som zbadala, ako stojí na balkóne. Čelom sa opieral ruky, ktoré mal položené na zábradlí. Všimla som si, ako plytko dýcha.
„Axel?" oslovila som ho váhavo a položila mu ruku na napäté plecia.
Strhol sa.
„Prepáč," prehovoril a prudko vydýchol vzduch. „Nevšimol som si ťa."
Usmial sa, no nebol to jeden z tých úprimných. Takmer som až fyzicky mohla cítiť, aký je zranený, nahnevaný a zradený. Bol odo mňa taký vzdialený. Nevedela som, ako sa mám k nemu priblížiť a pomôcť mu, keď sa predo mnou uzavrel.
„Neboj sa, bude to v poriadku. Zistím, čo najviac, a potom ti už nebude nič brániť v tom, aby si to s ním ukončil."
Zamrzol na mieste. „Čo tým myslíš?"
„Mám ho vypočúvať," vysvetlila som. Keď som uvidela jeho výraz, želala som si, aby som mu to nikdy nebola povedala. „Tvoj otec mi to dal za úlohu. Keď to zvládnem, môžem tu ostať."
Zasmial sa a prehrabol si rukou vlasy. „To si robíš srandu! Darien zabil Katiu a otec si myslí, že je dobrý nápad nechať ho samého v jednej miestnosti s mojou ďalšou skrotenou? Ani náhodou."
Otočil sa a rýchlym krokom vbehol dnu do svojej izby. Ledva som ho stihla chytiť za ruku a zastaviť ho, kým odišiel. „Nechaj to tak, Axel! Prosím! Len mi spravíš viacej problémov!"
„Ako to mám nechať tak?" opýtal sa naštvane a vytrhol si ruku z môjho zovretia. „Uvedomuješ si vôbec, čo všetko sa môže stať? Čo ti môže urobiť? Stačí mu jedna sekunda a si mŕtva, May!"
„Som dosť silná, aby som sa mu mohla ubrániť. Zvládnem to."
„Akoby si mohla? Si taká slabá, že by tvoje údery možno ani nepocítil!" vykríkol a mňa myklo. Vedela som, že to nemyslel zle, ale nečakala som, že si svoju zlosť vybije na mne.
Sklopila som zrak a ustúpila o krok dozadu. „Nič mi neurobí. Nemá predsa dôvod a teraz potrebuje vlkov, aby ho kryli. Nezahodí to len preto, aby mi mohol ublížiť. Prosím, nechaj to tak. Tvoj otec si myslí, že mám najväčšiu šancu od neho niečo zistiť."
Odfrkol si. „Skôr najväčšiu šancu tam zomrieť."
„Nechcem sa kvôli tomu hádať."
Povzdychol si a zaklonil hlavu. „Tak dobre. Ale keď ti niečo spraví, za mnou potom nechoď."
Sledovala som, ako si sadol na posteľ a vložil si tvár do dlaní. Ruky som zaťala do pästí, aby som sa za ním nenačiahla a nedotkla sa ho. Videla som, že nie je v poriadku, ale nedovolil mi, aby som mu pomohla.
Prehltla som hrču v hrdle. „Je mi to ľúto."
„Ty za nič nemôžeš." Povzdychol si, no nezdvihol hlavu. „To len on sa vždy objaví vždy, keď veci konečne začnú byť vporiadku."
„Ale teraz nemôže nič spraviť. Je len na tebe, či ho necháš, aby ti tu kazil život alebo na neho zabudneš."
Zasmial sa. „Kiež by to bolo také jednoduché."
Zhlboka sa nadýchol a postavil sa. Keď som sa mu teraz pozrela do tváre, vyzeral takmer vyrovnane. Niekto cudzí by možno ani nevidel, ako sa vskutočnosti cíti. Ja som však vedela koľko bolesti sa schováva za jeho kobaltovými očami.
„Skoro som zabudol, ale niečo pre teba mám." Nadvihol kútiky úst a vytiahol z nočného stolíka krabičku. Mala som pocit, že to urobil iba kvôli tomu, aby zmenil tému. Nepáčilo sa mi, čo všetko tu Darien spôsobil. Najmä Axelovi.
Bola to malá zamatová krabička. Srdce sa mi rozbúšilo a rozpačito som preniesla váhu na druhú nohu. Vo vnútri bude určite niečo drahé. Zmocnil sa ma pocit viny, ja som mu nikdy nič nedala.
„Všetko najlepšie." Podal mi ju.
Zrazu my všetky myšlienky vyfučali z hlavy a s doširoka otvorenými očami som na neho pozrela. Je možné zabudnúť na vlastné narodeniny? Po tom, ako som odišla z Akadémie bol Axel jediná vec, na ktorú som myslela. Každú minútu som myslela len na to, ako ho zachrániť, že som si ani neuvedomila, že som o rok staršia. Aké klišé.
„Ďakujem," dostala som zo seba nakoniec.
Otvorila som ju a dnu sa nachádzala strieborná retiazka s príveskom vlka. Bol nádherný. Chcela som sa poďakovať Axelovi, ale slová sa mi zasekli v krku. Vedel, kedy sú moje narodeniny a dal mi darček. V hrudi sa mi rozlialo teplo, cítila som, ako mi srdce prudko naráža do rebier a nedokázala som potlačiť úsmev.
„Aby si nezabudla, kde patríš," povedal, keď mi ho zapínal.
Chytila som strieborného vlka do dlane a usmiala sa. „Je to nádherné, ďakujem."
Nečakane ma potiahol za ruku a privinul si ma do objatia.
Už druhýkrát sa mu dnes podarilo šokovať ma. Niekoľko sekúnd som len meravo stála a snažila sa spracovať, čo sa stalo. Potom som konečne ovinula ruky okolo jeho pása a pritiahla sa bližšie.
Zavrela som oči a zaborila si tvár do jeho hrude. Keď som sa nadýchla, cítila som jeho vôňu lesa, ktorá opantávala moje zmysly. Cítila som sa ako doma, v bezpečí. Pocit, ktorý som už tak dlho necítila. Jedna moja časť stále túžila po jeho krvi, no teplo jeho objatia ju prebilo. Túžba chrániť ho bola silnejšia.
Nakoniec som ustúpila o krok dozadu, no stále bol tak blízko, že stačilo by len pár centimetrov a naše pery by sa stretli. Zaklonila som hlavu, aby som mu videla do žiarivých očí. „Potrebujeme sa o niečom porozprávať," povedala som vážne.
„Nepočká to? Dnešný deň bol aj tak zlý, nemám náladu na vážne rozhovory." Zamračil sa.
„Nie, ja..." sklopila som zrak. Nemohla som to povedať, keď sa na mňa tak pozeral. Radšej som sledovala špičky svojich topánok, aby som nabrala odvahu. „V Akadémii som ti povedala, čo cítim. A po tom všetkom, čo sa stalo, som ti nechcela komplikovať život, tak som sa nič nepýtala. Ale teraz sme tu, v bezpečí a ja nedokážem takto ďalej byť. Cítiš ku mne niečo?"
„May..." pozrel na mňa so smutnými očami.
„Nie, nebuď zbabelec a nevyhýbaj sa odpovedi. Odpovedz mi úprimne, nemusíš sa báť, že ma zraníš. Je tu nejaká šanca, akákoľvek malá, aby si ku mne niekedy cítil niečo viac?"
Povzdychol si. „Ja neviem. Je to viac ako dva roky, odkedy zomrela a ja neviem, či budem na ňu môcť niekedy zabudnúť. Zaslúžiš si, aby ťa niekto naozaj miloval. To je niečo, čo neviem či ti budem niekedy schopný dať."
Nemusel povedať jej meno a aj tak som vedela o koho ide. Hoci bola mŕtva, stále ostávala medzi nami ako tieň, ktorý nikdy nezmizne.
„Je nejaká šanca, že by si na ňu mohol zabudnúť natoľko, aby si sa mohol zamilovať do mňa?"
Smutne sa usmial. „Rád by som si myslel, že jedného dňa áno."
Nahla som sa na špičky a opatrne som ho pobozkala.
„To mi stačí. Neznášam čakanie, ale ak to znamená, že potom budem môcť byť s tebou... Som ochotná čakať aj celú večnosť."