Dni sa zmenili na týždne a tie na mesiace. Zimu vystriedala jar a dokonca minula už aj Veľká noc. Koncom apríla bolo ešte stále chladno, sychravo a Potterova armáda čelila smrťožrútom častejšie než dosiaľ. Našťastie bez nejakých výrazných strát na životoch. Prakticky bolo všetko po starom, akurát teraz Hermiona ostávala na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť, trávila celé hodiny s Aurorou a Scorpiusom, ktorý každým dňom hovoril viac a viac a ústa sa mu prakticky nezastavili. Aurora už lozila a v noci veľa plakávala kvôli zúbkom, ktoré jej rástli.
Remusa prakticky nevídala, a keď aj áno všade naokolo bolo priveľa ľudí. Vyzeral veľmi ustarane a zničene akoby mal na pleciach všetku ťarchu sveta. Všetci boli takí. Roztržití, smutní, nervózni. Ginny chodila celý čas zadumaná a nesvoja, pani Weasleyová zase iba striehla na svoje hodiny, ktoré ukazovali členov rodiny a miesto kde sa nachádzajú. Stále však ručičky ukazovali na spoločného menovateľa – Smrteľné nebezpečenstvo.
Hermione sa uľavilo, že aspoň Draco sa sem tam ozval, pýtal sa na Scorpa a ubezpečil ju o tom, že hentí dvaja idioti sú v pohode. Doslova použil túto vetu a ona sa musela zasmiať a potom sa rozplakala. Držala mincu vo svojich rukách a prevracala ju, akoby dúfala že sa na nej objaví ešte aj iná správa. Márne. Sedela na malej drevenej lavičke pri okne a mohla sledovať aspoň kúsok muklovskej časti Londýna. Vnímala ten čulý ruch, zhon pracujúcich ľudí, veselých študentov či turistov. Bolo to akoby sa dívala na iný svet, ktorý už nie je jej súčasťou.
„Hermiona ..."
„Tonksová, čau." Hermiona sa unavene usmiala a posunula sa aby si Nymphadora mohla sadnúť. „Mám rada pouličné lampy," prezradila jej odrazu. „Vždy som si ako dieťa predstavovala, že tam hore žijú nejaké noční škriatkovia a strážia nás. Troška hlúpe, že?" ospravedlňujúco sa usmiala.
„Vôbec to nie je hlúpe," oponovala Nymphadora. „Je to milé ..."
„Kedy sa už toto všetko skončí?" šepla Hermiona.
„Verím, že čoskoro ... Harry to zvládne..."
„Ja viem. On ..." prikývla Hermiona. „Stále mám výčitky, že sme správu o jeho smrti vzali ako fakt ... nikoho z nás nenapadlo, že to je klamstvo. Chudák ..."
„Všetci sme tomu žiaľmerlin uverili," pritakala Nymphadora a tiež vyzerala smutne. „Ale ako hovoril tatko, nie je dôležité čo bolo včera, ale to čo je dnes a čo bude zajtra." utrela si slzu. Tedova smrť ju stále veľmi bolela. „Minulosť už nezmeníme, ale môžeme zmeniť budúcnosť. Naše deti raz budú poznať iný svet, oveľa lepší a krajší. Bezpečný."
Hermiona ju objala. „Máš pravdu. A tvoj ocko bol veľmi múdry muž."
„Najlepší." prikývla Nymphadora. „Ale teba trápi niečo úplne iné však?"
„Bojím sa. Všetkého. Už ani nedokážem čítať toho odporného Denného proroka!" priznala sa Hermiona. „Bojím sa zakaždým, keď dostaneme nejakú správu, alebo sem príde Remus, Kingsley či Oliver." Po lícach jej tiekli slzy. „Bojím sa keď zaspávam, že ráno bude všetko inak a ja už nikdy neuvidím svoju dcéru a ... zo všetkého najviac sa bojím toho, že som sa zamilovala do niekoho komu je to úplne jedno."
„Hermiona ..."
„Nie prepáč." Hermiona si zahanbene utierala slzy. „Nevšímaj si ma, nechala som sa uniesť."
„To nič drahá." Nymphadora sa na ňu usmiala.„Náhodou je to pekné. Nová láska je vždy pekná."
„Vždy nie."
***
„Už sme na cestách celé mesiace a zatiaľ nemáme jedinú stopu!" Ron sa zamyslene mračil a hádzal do ohňa, ktorý mali rozložený pri stane, malé vetvičky. Draco kontroloval účinky a silu ochranných zaklínadiel aby na nich náhodou nenarazili lapači, ktorí boli opäť dosť aktívni. Harry medzitým v malom medenom kotlíku pripravoval polievku.
„A čo si čakal Weslík? Že ideme na výlet?" neodpustil si Draco.
„V prvom rade, žiadne my." ohradil sa Ron. „Veď v kuse odchádzaš!"
„Áno, ale aspoň niekoľko hodí nemusí sledovať ten tvoj ..."
„Stačí vy dvaja!" okríkol ich Harry. „Už ma nebaví počúvať tie vaše dialógy!" bol naozaj podráždený. „Nemôžete si to nechať na potom?" V noci zle spal, lepšie povedané takmer vôbec. Iba sa prehadzoval zo strany na stranu a snažil sa potlačiť pálčivú bolesť vo svojej hlave. Dávno ho už jazva nebolela tak intenzívne a silno. Voldemort mimoriadne zúril a Harry presne vedel aj prečo.
S Ronom sa pred pár dňami zastavili v Godricovej úžľabine. Zdalo sa mu logické, že by jeden z horcruxov mohol byť práve na mieste, ktoré pre nich oboch toľko znamenalo. Keď stál uprostred námestia, díval sa na pomník ktorý tu stál na počesť jeho rodičov v srdci necítil nič iba prázdno. Našli aj starý dom Potterovcov. Harry prvý krát uvidel miesto, ktoré malo byť jeho domovom. Miestom kam by sa s radosťou vracal každé prázdniny, plný zážitkov z Rokfortu. Miesto, ktoré bolo jeho domovom, hoci len krátko. Už to bolo takmer dvadsať jeden rokov, keď Lord Voldemort prešiel prahom Potterovcov, pretože Peter Pettigrew, strážca tajomstva zradil. Nemal veľa času rozmýšľať o minulosti a poddávať sa ľútosti. Všetko sa zbehlo príliš rýchlo. Premiestnilo sa tam niekoľko smrťožrútov naraz a len tak tak sa im podarilo ujsť. Za obeť padol iba Harryho dosiaľ neporazený prútik z cezmínového dreva, ktorý sa zlomil pritom ako sa prepadlo horné poschodie schátraného domu Potterovcov.
Draco mu síce priniesol dáky iný prútik, ale mal pocit, že prútik správne nespolupracuje. No bolo to lepšie než nič.
Každopádne Voldemort bol nazúrený. Vedel, že je Harry na slobode a hľadá horcruxy. Rovnako aj vedel, že sa im podarilo zničiť jeden z nich.
Harry cítil jeho nenávisť, hoci sa snažil zo všetkých síl snažil sústrediť na oklumenciu. Bolo to ťažké, no celkom sa mu darilo. V pár sekundách keď poľavil sa ocitol v mysli Temného pána. Hoci sa mu zdalo, že ich spojenie je akési slabšie a menej intenzívne než kedysi. Netušil prečo.
Videl siluetu budovy, ktorú okamžite spoznal. Stála uprostred Šikmej uličky, a okolo nej bol vždy čulý ruch. Obrovská a majestátna. Pamätal si deň keď ju videl prvý krát.
„Viem, kde je ďalší." prezradil im. „Pôjdeme do Gringottbanky."
***
Vypracovali plán. Draco sa však musel narýchlo vrátiť do sídla Temného pána, ktorý sa ho pýtal ako pokračuje pátranie. Dal mu totiž na starosť aby vypátral Blaisa Zabiniho. Jediné ich šťastie bolo, že Voldemort dodnes netušil, že Blaise Zabini je v skutočnosti Harry Potter.
Keď sa vrátil k Ronovi a Harrymu na čele mal vrásku, ktorá značila že si robil dosť starosti. „Našiel to čo hľadal. To kvôli čomu cestoval po zahraničí." prezradil im. „Keď som prišiel do jeho sídla, čakal som vypočúvanie, ale zdal sa mi neskutočne spokojný. Iba sa spýtal, či je niečo nové, ale keď počul že nie. Nebol tak nahnevaný. Vyzeral ... takmer šťastne."
„Prečo?" opýtal sa Ron a znepokojene hľadel na Harryho. Toho jazva bolela v poslednej dobe veľmi často.
„Našiel to čo toľko chcel." odpovedal Draco. „Našiel Bazový prútik."
„Viem," odpovedal Harry a pomaly privrel oči. „Mal som ... víziu. Niektorú noc ... O Gellertovi Grindenwaldovi. Zhovárali sa a napokon Grindenwalda zabil ..."
„Získal Bazový prútik?" opýtal sa Ron. Vážne to znelo desivo. „Grindenwald mu ho dal?"
„Nie." odpovedal mu Harry. „Ale vedel, kde ho hľadať ... kto porazil Grindenwalda?" odpovedal otázkou. Už to bolo niekoľko dní čo si všetky tie útržky ktoré videl vo Voldemortovej mysli poskladal.
„Dumbledore." odvetil Ron automaticky. Mal šesť kartičiek z čokoládových žabiek s portrétom Albusa Dumbledora a text na všetkých bol rovnaký. Porazil Grindenwalda.
„Áno, držal prútik okamžite som ho spoznal ... bol Dumbledrov." prikývol Draco. „Teraz má pocit, že je nepremožiteľný."
„Mýli sa." zamračil sa Harry a vyzeral odhodlane. „Už iba tri horcurxy ... iba tri."
„Dajme tomu, že máš pravdu." povedal Ron Harrymu. „A jeden z horcruxov je naozaj v Gringottbanke, ako zistíme že kde hľadať? To miesto je obrovské! Navyše všetky tie ochranné kúzla ..."
„Ja asi viem, kde by to mohlo byť." odpovedal Draco miesto Harryho. Vyzeral zadumane a trocha prikyvoval akoby súhlasil sám so sebou. „V trezore mojej drahej tety Bellatrix." povedal im. „Raz dávno som videl ako jej niečo podal, aby to uložila a chránila. Mohlo to byť toto."
„Hádam." súhlasil Harry. „Lepšiu stopu aj tak nemáme."
***
Šikmá ulička vyzerala o dosť inak než si Harry pamätal. Bola tmavá, bezútešná a pochmúrna. Veľa obchodov bolo pozatváraných. Harry sa na chvíľu zastavil pri Olivanderovom obchode. Vedel, že pán Olivander zomrel, lepšie povedané bol zabitý a umučený pred rokmi, no ako videl obchod naďalej fungoval. Cez okno zahliadol mladšieho muža, ako ukladal krabice s prútikmi. No keď videl striebornú tabuľku pripevnenú na stenu zamrazilo ho.
Predaj prútikov povolené iba so súhlasom Komisie pre registráciu čarodejníkov muklovského pôvodu.
Podľa Harryho to bolo nechutné. Ron mu o tom hovoril, že Umbridgeová sa stala vedúcou novootvorenej kancelárie pre kontrolu pôvodu čarodejníkov. Určovali kto skončí v Azkabane a kto je hodným byť čarodejníkom.
Na Rokfort sa už celé roky nedostalo žiadne dieťa s čisto muklovským pôvodom. Vo väčšine prípadov takéto deti aj s ich rodinami smrťožrúti nemilosrdne zabili.
Harry odtrhol pohľad od obchodu s prútikmi, a rýchlo sa náhlil za svojimi spoločníkmi. Ron kráčal po Dracovom boku v podobe Grabba, čo nebolo nič nezvyčajné, a on ich nasledoval v otcovom neviditeľnom plášti. Musel ísť pomalšie pri rýchlej chôdzi sa mu odhaľovali členky.
Napokon sa ocitli pred Gringottbankou a on myslel na jediné. Bude ľahké dostať sa dovnútra, ale dostať sa von sa zdalo priam nemožné.
***
Ahojte :)
Nuž, trocha prekvapivo, ale mám pre vás ešte jednu kapitolu v tomto roku :)) Nuž ako vidíte, pohli sme sa o niekoľko mesiacov, lebo úprimne naozaj nemám energiu riešiť stanovačku a pátranie po horcruxoch.
Každopádne udalosti ktoré poznáme z knihy sú dôležité na porazenie Voldemorta, a oni sa aj dejú viac menej, len trocha obmenené, a v inom poradí :)
Čo myslíte ako dopadne akcia Gringottbanka? :) Podarí sa im nájsť šálku, alebo sa zase niečo pokazí?
Kisses -V :)