Remus aj Rodolphus mlčali a práve sa chystali rozísť, keď niečo opäť zapraskalo. Tentoraz však Remus nezaváhal. Namieril na odpadkové koše a vyslal omračujúce zaklínadlo. Narobilo veľký hluk, pretože zasiahol stenu. Z pod odpadkov a s tenkým a vystrašeným pišťaním sa dal na útek potkan.
„Prestaň byť paranoidný!" Lestrange sa trocha zasmial.
„To nie je potkan. To je tá všivavá krysa. Pettigrew!" Remus opäť vyslal na potkana omračujúce zaklínadlá, aj rôzne iné, ale všetky minul hoci sa mu zdalo, že pŕhliacim zaklínadlom zasiahol aspoň jeho chvost.
V tej tme nemalo cenu ho naháňať a Peter Pettigrew zmizol v tmavých kľukatých uličkách.
„Takže to by sme mali." zasmial sa Rodolphus spokojne, keď Remus odložil prútik. Tváril sa viac než spokojne.
„Pripadám si ako idiot." zamračil sa Remus. „Naschvál minúť a pripraviť sa o príležitosť pomstiť Jamesa, Lily a Siriusa!" rozčuľoval sa.
„Všetko má svoj čas," odvetil jeho spoločník. „Nevravíš to stále ty?"
„Mal by si ísť Draco." povedal Remus a konečne ho oslovil jeho pravým menom. „Aby si sa stihol vrátiť domov, keď to začne."
„Myslíš, že na to Peter fakt skočil?" ubezpečoval sa Draco. Celý plán totiž závisel na tomto detaile. Ak by im to nezhltol, celé by to bolo zbytočné.
„Určite." prikývol Remus. „Je to v podstate hlupák. Ale taký bývajú najnebezpečnejší, lebo sú schopní všetkého."
Draco neodpovedal. Iba Remusovi podal ruku. „Ďakujem za pomoc v tomto divadle."
Na tvári bývalého profesora Obrany proti čiernej mágii sa objavil úsmev. „Maličkosť. Je to pre dobrú vec."
„Ešte nie je koniec ..." vzápätí Draco trocha zvraštil tvár, všehodžús prestal účinkovať, tmavé vlasy sa zmenili na svetlé, rovnako aj pokožka a celý výzor.
„Ako sa má Hermiona?" opýtal sa ešte pretým ako sa chystal Draco odísť. Nemohol si dovoliť aby ho tu niekto čo i len zazrel. Všetko by bolo márne.
„Asi dobre," odpovedal Draco stručne. „Nič jej nechýba. Sľúbil som predsa, že bude v bezpečí." dodal.
„Viem, že áno." ubezpečil ho Remus. „Ale je to Hermiona, šalie keď je niekde zatvorená ..."
„Hovor mi o tom." uškrnul sa Draco. „Bude v poriadku."
Remus prikývol. „A náš priateľ?"
„Blaise?" Draco sa uškrnul. „Zotavuje sa, pomaly ale isto. Hermiona ho neznáša."
Remusovi neušlo ako v poslednej dobe Draco hovorí o Hermione jej krstným menom a nie priezviskom. Ale nepýtal sa. Nebola to jeho vec. „Asi je však pomaly čas na jej útek, ako sme plánovali na začiatku." pripomenul.
„Prečo?" Draco sa zamračil. „Myslím, že jej u mňa nič nechýba, a Aurore už vôbec nie."
„Bellatrix." odpovedal Remus stručne. „Vieš ako bude vyvádzať keď Rodolphus padne?"
„Nemyslím, že jej to bude veľmi vadiť." zhodnotil Draco. „Ale je pravda, že má Hermionu veľmi v zuboch, a maličkú tiež."
„Takže?"
Draco sa zamyslel. To čo hovoril Remus, dávalo zmysel. Predtým by dal všetko za to aby sa zbavil záťaže, ktorú Hermiona predstavovala. Ale teraz sa mu tá myšlienka príliš nepozdávala. Naopak. „Po Vianociach."
Remus sa naňho chápavo pousmial. „Dobre, takže o tri týždne."
***
Keď Draco dorazil domov, Hermiona už bola späť. Chýbal však Neville a Blaise. Prakticky hneď mu vbehla do náručia. „Si v poriadku?"
„V naprostom." Krátko ju pobozkal na pery. „A ty?"
„A ja." Odvetila. „Neville a Zabini doťahujú detaily." Dodala a trocha ohrnula pery. „Nechceli aby som im pomohla."
Usmial sa. „To je správne. Za chvíľu príde návšteva potrebujem ťa tu." oznámil jej.
„Návšteva?" zamračila sa. „Načisto ti preskočilo?"
„Áno návšteva, alebo lepšie povedané alibi ..." Krátko ju opäť pobozkal. „Idem sa prezliecť. Pomôžeš Nimmi s večerou, dobre?"
Prikývla hoci veľmi neochotne.
***
Postupne sa na Malfoy Manor schádzali smrťožrúti, medzi nimi aj Severus Snape a veselo sa bavili. Neville prišiel medzi prvými a potom sa vrátil domov aj Blaise. Jeho prítomnosť si však vyslúžila zvedavosť. Najmä od jeho najlepšieho priateľa, ktorým bol Theo Nott.
„Nevedel som, že si späť zo svojich ciest." podišiel k nemu a podával mu ruku, Blaise mu ju stisol.
„Už ma cesty nebavili." odvetil. „Prepáč, že som sa neozval.." prikývol Blaise opatrne. Tiež s touto návštevou nerátal. Hermione neuniklo ako venoval krátky snáď len sekundový pohľad Dracovi. „S mojim bytom sú problémy, Draco sa ponúkol, že môžem ostať pár dní uňho."
Theo mykol plecom. „Však načo sú kamaráti, no nie?"
Draco iba blahosklonne prikývol a pokračoval v akejsi debate so Snapom. Celý čas rozdával úsmevy, bol zdvorilý, dobre naladený. Aspoň na oko. Jednoducho povedané, Draco Malfoy bol dokonalý hostiteľ, so všetkým čo k tomu patrilo. Nešetrilo sa ničím, najmä alkoholom. Hermiona bola celý čas rozmrzená ... odkedy sa dnes po prvý krát rozozvučal zvonček. „Vitajte!" uškrnul sa Draco na príchodzích a potom sa obrátil na ňu. „A ty, Grangerová nestoj tam ako päť galenónov a urob čo som ti povedal. Prines nejaké občerstvenie!"
Zalapala po dychu. „Isteže." Takmer škrípala zubami od zlosti, ale ovládla sa. Utešovala sa tým, že to všetko robí iba naschvál. Ale jednoducho sa jej táto chladná, cynická verzia Draca Malfoya nepáčila ani trocha. Opäť sa k nej správal ako k neviditeľnej, jednoducho ju ignoroval, a keď už aj jej niečo povedal, bol to nejaký príkaz. Bola tak ponorená do svojich myšlienok, že si ani nevšimla, keď jej cestu zahatal veľký smrťožrút. Poznala ho z videnia, nepoznala jeho meno, no v jeho pätách boli starí známi - Crabbe a Goyle, veselo sa chechtali.
„Kto by to povedal, že dopadneš ako Malfoyova kurva." vysmieval sa jej Crabbe. Goylovi jeho slová prišli očividne tak smiešne, že sa rozrehotal ešte viac. Tešilo ju vidieť, takto poníženú. Hermiona však nereagovala. Nemalo by to cenu, len hrdo zdvihla hlavu a čakala kým sa dosmejú. Možno si to trocha aj zaslúžila. Stále mala výčitky voči sebe samej.
„Celkom chápem, že Malfoya tak bavíš." Uškrnul sa ten neznámy smrťožrút. Podišiel k nej bližšie, tak aby jej zabránil odísť.
„Mám prácu ..." šepla vyhýbavo.
„Neutečie." uškrnul sa. „Si pekná, na humusáčku ..." silno ju chytil za driek, až mala pocit, že jej jeho ruky musia urobiť modriny. Zafňukala.
„Okamžite z nej daj preč tie ruky Rowle." Draco to povedal takmer lenivo, akoby mimochodom, ale v jeho pohľade postrehla zlosť. „To, že si môj hosť je jedna vec, ale nezneužívaj moju pohostinnosť. Nemám rád, keď mi niekto siaha na moje obľúbené veci."
Obľúbené veci. Zabolelo ju to, čo o nej povedal, prakticky sa na ňu ani nepozrel, iba prepaľoval muža, ktorého nazval Rowle pohľadom. Crabbe aj Goyle sa prestali smiať. Predsa len pred Dracom si to nedovolili.
„Daj si pozor Malfoy, začína sa povrávať, že ťa tá štetka príliš baví." poradil mu Rowle kým odišiel.
„Si v pohode?" spýtal sa Hermiony keď osameli na chvíľu.
„Samozrejme, že som." odvetila pohotovo. „Obľúbená vec ide do kuchyne, s dovolením." vyčarila veľmi silený neúprimný úsmev a náhlila sa preč.
Chcel ísť za ňou, ale zastavilo ho pálenie na ľavom predlaktí. Pošúchal si ho druhou rukou, nebol to veľmi príjemný pocit, a vedel presne čo to znamená. „Nimmi!" zavolal. „Prines mi plášť."
Obzeral sa aj po ostatných smrťožrútoch. Niektorí sa okamžite zberali na odchod, ďalší boli prekvapení, prečo ich Temný pán chce vidieť.
***
Little Hanglenton pôsobila ako dedinka na konci sveta. Malá, obyčajná a ničím výnimočná. Na prvý pohľad samozrejme. Smrťožrúti sa postupne premiestňovali, ale čakal ich hodný kus, ktorý museli prejsť pešky, pretože Lord Voldemort svoje sídlo zabezpečil podobne ako v Rokforte, protiodmiestňovacím kúzlom. Pálenie na ruke bolo silné a bolesť z páľavy neustávala, čo znamenalo, že je Temný pán veľmi nahnevaný. Vražedne nahnevaný. Draco vošiel tesne za Severusom Snapom. Venoval krátky pohľad Rowlovi, ale druhý muž použil ďalší vchod. Na kamennej podlahe v predsiene sa ozýval zvuk niekoľko párov topánok. Všetci mierili do trónnej miestnosti, ako ju medzi sebou nazývali. Bola to bývala jedáleň Riddlovcov, kde kedysi Lord Voldemort zavraždil svojho otca a starých rodičov. Bola to chladná miestnosť, a vôbec ničím nenasvedčovala, že by patrila k domu Riddlovcov. Pôsobilo to chladne a studeno ako v jaskyni. Stále prítomnú tmu potláčalo mäkké svetlo z fakieľ. Lord Voldemort zvyčajne sedel vo svojom obľúbenom kresle a škrabkal svoju Nagini po hlave, alebo sa s ňou zhováral v parselčine. Dnes to bolo iné.
Voldemort totiž niekoho mučil. „Hovor!" prikazoval mu. Na chvíľu sklonil prútik.
„Pane, je to omyl ... veľký omyl ..." šepkal Rodolphus Lestrange. „Prosím!"
„Nepros!" Voldemort ho umlčal kúzlom a potom naňho zoslal kúzlo. Na tvári Rodolphusa sa objavili rezné rany a veľa krvácal.
Bellatrix Lestrangeová sa krčila pri nohách Voldemorta, a bez slova a emócie sa dívala na to ako z jej manžela vyprchávala život.
V kúte sa triasol a skrýval pred zlosťou svojho pána, Peter Pettigrew.
„Konečne ste prišli moji mili." Voldemort privítal svojich najvernejších prívržencov. „Ako ste už možno uhádli, našli sme zradcu!"
„Pane ..." Dolohov bol Rodolphusov priateľ a nedokázal uveriť, že by zradil temného pána, ktorého toľko uctieval.
„Áno?" Voldemort sa naňho pozrel svojim hadím pohľadom, ale to stačilo aby Antoním Dolohov stíchol.
„Prepáčte." zamumlal.
„Pane, čím sa previnil?" spýtal sa Draco. Atmosféra by sa dala krájať, všetci boli v napätí a aj v strachu. Mladý Malfoy kútikom oka zachytil Nevilla, svoju rolu hral celkom dobre. Našťastie.
„Zradil nás." odpovedal Voldemort. „Červochvost na môj príkaz sledoval Lupina. Chcel som aby nás priviedol k zradcovi ..." pohľadom prechádzal po ich tvárach. „Popravde, nečakal som, že to bude Rodolphus. Ale Červochvost ho videl na schôdzke s Lupinom!" Voldemort opäť namieril prútik na Rodolphusa. „Je to tak, Červochvost?"
„Á áno pane." odpovedal rýchlo.
„Čo všetko si tomu prašivému vlkolakovi vytáral? Ty zradca ..." Voldemort ho opäť začaroval nejakým bolestivým kúzlom, a nesklonil prútik až kým Lestrange nevykašliaval krv. Bol to hrozný pohľad.
„Nič pane." šepkal Rodolphus prerývane. „Prosím ... Bellatrix."
„Mlč!" zaškriekala. „Ako si sa mohol spolčiť s tou spodinou?"
„Nespolčil som sa s nikým!" kričal Rodolphus od zúfalstva aj bolesti. Cruciatus, ktorý on tak rád používal na iných teraz mučil jeho telo.
„Pane ..." Bellatrix upierala svoj zbožňujúc pohľad na Voldemorta. „Ja som s tým nič nemala ..." šepkala. „Nikdy by som ..."
„Mlč!" okríkol ju Voldemort.
„Je to omyl, pán môj." Rodophus ležal na zemi a neuvedomoval si už prakticky nič. „Omyl ..."
„Omyl bol, že som ti veril." odvetil Voldemort chlaným hodvábny hlasom. Pošepky, zlovestne. „Nagini, zabi!" prikázal. Opäť sa zadíval na svojich smrťožrútov. „Dúfam, že sa toto už nikdy nezopakuje." dodal panovačným tónom.
Ozval sa šum. „Nie pane ... Samozrejme, že nie ... Nikdy by sme vás nezradili pane ... Ten zradca si zaslúžil presne toto ..."
„Ticho!" umlčal ich Voldemort. „Chcem činy, nie skutky ... Odchod!" zavelil.
***
Ahojte :)
Takže sľúbená nová kapitola :)) Dúfam, že sa vám páčila, a tí čo ste mali nejaké nejasnosti okolo Rodolphusa ich už nemáte :)) Čo už aspoň mala Nagini večeru :D
Nabudúce nás čaká taký kus pokojnejší diel, keďže bude vianočný :) ♥
Kisses - V :)