Keď sme kráčali lesom, napätie z nás už opadlo a ostala len únava. Atmosféra sa medzi nami však nezmenila, bola dusná a plná napätia. Nemohla som povedať, že by ma to prekvapilo. Po tom všetkom, čo sa stalo.
Išli sme mlčky, hoci som musela potlačiť nutkanie pýtať sa Axela každých pár minút, či je v poriadku. Občas som na neho letmo pozrela ponad plece. Som si istá, že si ma všimol, no aj tak nič nepovedal. A ak sa nám občas pohľad stretol, nedokázala som z jeho očí vyčítať, či sa stále na mňa hnevá.
Na konci lesa sa nachádzalo malé mesto, ktoré bolo ponorené do tmy. Do východu slnka ostávalo ešte niekoľko hodín. Vďaka tomu sa nikto z nás nemusel starať o odhalenie.
„Zavolám im, aby poslali auto," povedal Axel a zmizol skôr, ako som stihla namietať. Možno sa vlci hojili rýchlo, no to neznamenalo, že už sa môže tváriť, akoby sa mi nikdy nič nestalo.
Po pol hodine sme začínali byť netrpezliví.
„Nemala by som..."
Farrell ma prerušil pokrútením hlavy. „Je v poriadku. Určite sa čoskoro vráti."
Povzdychla som si a netrpezlivo sa obzrela smerom, ktorým odišiel.
„Milé, ako sa o neho bojíš," povedal potichu Elliot, ktorý sa opieral o strom so založenými rukami na hrudi. „Keby si sa takto starala aj o Masona a Emily, možno by tu boli s nami."
Zatvorila som oči. „Dokedy mi to ešte budeš vyčítať? Nemohli sme im nijako pomôcť, kým by sme ich našli, zajali by nás alebo zabili. Ani sme nevedeli, či ešte vôbec boli nažive... nemohla som riskovať."
„Áno, samozrejme. Vieš, čo si ja myslím? Že sú to len výhovorky. Staráš sa len o seba a keď si už mala Axela, načo by si pomáhala niekomu ďalšiemu, však? Veď, čo by si z toho predsa mala."
„Robila som to, čo som musela. Ak ma chceš nenávidieť, prosím. Nič to však nemení na tom, že som zabránila tomu, aby sme zbytočne zomreli."
„Hovor si, čo chceš, aby si v noci mohla pokojne spávať. Keď príde odvoz, tak ma zavolajte." Naštvane na mňa pozrel a odkráčal hlbšie do lesa, kde sa stratil medzi stromami.
Erin si otrávene povzdychla. „Pôjdem za ním, aby sa nestratil." Po pár krokoch sa však ešte otočila. „Ale v tomto som na jeho strane, May. To, čo si tam urobila nebolo správne. Pre teba to boli možno len neznámi vlci, no nám zachránili život."
„Tak prečo si nič nepovedala?" vyštekla som na ňu. „Keď chcel ísť Elliot za nimi mlčala si a nepovedala si ani slovo, aby si ma zastavila. Teraz je to jednoduché, však? Obviňovať ma z toho, ale vtedy nikto nemal odvahu, aby spravil tie ťažké rozhodnutia!"
„Záleží na tom vôbec? Keby som sa ozvala, nič by to nezmenilo. Aj tak by si trvala na tom, že musíme odísť."
„Nerob zo mňa nejakého diktátora, dobre? Nikdy som vás do ničoho nenútila. Nemuseli ste ísť so mnou, nemuseli ste bojovať a ani nechať tam tých vlkov!"
„Čo som asi tak mohla robiť? Ty si tu vodca, sme nútení ťa poslúchať, nech sú tvoje rozhodnutia akékoľvek."
„Ja som o to nestála! Nechcela som byť vo vedení ani o ničom rozhodovať. Všetko, čo som chcela bolo len zachrániť Axela. To vy ste na mňa hodili celú túto zodpovednosť," zavrčala som. „Keď s tým máš problém, zaujmi moje miesto. S radosťou by som sledovala, ako by si to vyriešila ty! Ale nikto z vás na to nemal odvahu! Radšej ste len čakali, kým ja niečo vymyslím."
Erin zaťala zuby. „Tak o to sa už teraz starať nemusíš. Skončila som s počúvaním tvojich rozkazov."
„Áno, teraz si už odvážna, však? Vďaka mne ste tam prežili a keď už je po všetkom je jednoduché hrať sa na hrdinku. Ale toto ti asi ide, vykašlať sa na ostatných, keď ťa potrebujú a ako vždy utiecť?"
Oči sa jej rozšírili od prekvapenia. Chcela niečo povedať, no nakoniec zatvorila ústa tiež zmizla v lese.
„Skvelé! Fakt skvelé!" zašomrala som si popod nos a kopla do obrubníka na ceste. Au. Zaťala som zuby, keď mi znecitliveli prsty na nohe.
Pozrela som na Carin a Dereka, ktorí ma sledovali s nadvihnutým obočím.
„Čo?"
„Nič," povedala Carin a pokrčila plecami. „My sme na tvojej strane."
„Ak ti to pomôže, podľa mňa si sa rozhodla správne," prehovoril Farrell. „Vodcovia musia občas spraviť ťažké rozhodnutia, ako zachrániť väčšinu. Ak mám povedať pravdu, tak ma to prekvapilo. Myslel som, že sa budeš zúfalo snažiť každého. Alebo sa to vzťahuje len na Axela?" Nadvihol obočie a uškrnul sa. „Každopádne, ostatní to možno nechápu, no čoskoro ti odpustia. Teraz je len pre nich jednoduchšie niekoho z toho obviniť."
Trocha som sa uvoľnila. „Som rada, že si to aspoň niekto myslí, lebo mám pocit, že sú všetci na mňa naštvaní kvôli každému môjmu rozhodnutiu."
O necelú polhodinu pred nami zastavila limuzína, v ktorej už sedel Axel.
Hoci ma to prekvapilo, nič som nepovedala a len sa posadila ku oknu. Nemala som už náladu na hádky. Celú cestu som len mlčky hľadela z okna a na nikoho sa ani nepozrela.
Bola som taká unavená. Z toho neustáleho napätia a strachu. Z toho, ako som sa musela neustále obhajovať pred ostatnými. Myslela som, že keď Axela zachránime, všetko sa vráti do starých koľají a bude to ako pred tým.
Až teraz som si uvedomila, aká som bola naivná. Nič už nemôže byť rovnaké. Akadémia je zničená, nemáme sa kam vrátiť. Po našom úteku, nás upíri nenechajú na pokoji. Len to ešte viacej priblížilo vojnu, na ktorú sa budeme musieť pripraviť.
Auto zastavilo pred obrovskou modernou vilou, ktorá v prostredí ruského lesa pôsobila trocha nemiestne. To nemenilo nič na tom, že to bola nádherná stavba. Svetlá omietka v tme takmer svietila. V oknách, ktoré pokrývali celé prízemie bola tma a nič nenasvedčovalo tomu, že tam niekto práve je. Po celej prednej strane horného poschodia sa tiahol balkón.
Vlci si teda rozhodne nežili v biede.
Keď sme vstúpili do luxusnej haly, kde sa nachádzalo len široké schodisko, ktoré viedlo na druhé poschodie, čakal nás tam už starší skrotený.
„Pán si myslel, že budete unavení a oficiálne stretnutie odložil na zajtra. Izby pre vás sú pripravené na druhom poschodí, hneď vás tam zavediem."
Prezeral si nás s neskrývaným záujmom, no nič viac nepovedal. Vybrala som si prvú voľnú izbu a rýchlo za sebou zabuchla dvere. Po tom všetkom som už chcela byť konečne sama, kedy ma nebude stále niekto hodnotiť alebo súdiť.
S úľavou som si vydýchla a rýchlo si prezrela izbu.
Uprostred stála široká posteľ s tmavomodrými obliečkami a veľkým množstvom nadýchaných vankúšov. Okrem nej tu bol len toaletný stolík a kreslo s poličkou kníh pri okne, ktoré sa tiahlo od podlahy až po strop.
Potlačila som nutkanie hneď sa hodiť do postele a zamierila do kúpeľne, ktorá sa nachádzala hneď oproti posteli. Zhodila som oblečenie a vstúpila do sprchy. Pustila som na seba teplú vodu a zavrela oči.
Dúfala som, že voda zmyje všetky tie spomienky z toho hrozného miesta, no boli akoby vytesané do mojej pamäte. Stále som mala pred očami Axela, ako tam sedel v tme zlomený a sám, upíri ktorí prišli o život vďaka mne, Lisina tvár...
Potriasla som hlavou.
Bola som v poriadku. Prečo sa mi potom tak triasli ruky a nemohla som lapiť dych? Prečo som cítila, akoby mi niekto vrazil päsťou do brucha? Z očí sa mi nekontrolovateľne začali rinúť slzy.
Klesla som na kolená a nechala na seba tiecť vodu. Po čase som ju už ani nevnímala, nič okolo seba. Dokázala som myslieť len na to, kedy sa to všetko tak pokazilo. Nikdy som nemala jednoduchý život. Boli tu problémy, s ktorými som sa musela každodenne vysporiadať, no vedela som, že to vždy zvládnem.
A teraz? Celý môj svet sa začal rúcať a keď som ho chcela poskladať znova dokopy, žiadne kúsky k sebe nesedeli. Stala sa zo mňa vrahyňa. Nezáležalo na tom, že to boli upíri. Stále to boli živé bytosti, ktoré mali priateľov, rodiny a ja som ich zabila, akoby to nič neznamenalo.
Rada by som si nahovorila, že už je po všetkom a už bude všetko len dobré. Klamať sama sebe by som však už nedokázala. Nebude to dobré. Bude to ešte horšie. Ak chcem zachrániť Axela, budem musieť znova zabíjať, znova stratiť ľudí, na ktorých mi záleží a sledovať ich zomrieť.
Zaťala som ruky do pästí, aby sa mi prestali triasť. Vypla studenú vodu a omotala okolo seba uterák.
V izbe ma čakalo nové oblečenie a na nočnom stolíku bolo prichystané jedlo. Rýchlo som na seba hodila rifle, tmavé tričko a trocha veľkú koženú bundu. Jedlo som do seba len nahádzala a ani sa ho nesnažila vychutnať.
Keď som pozrela na posteľ, skrútilo mi žalúdok. Hoci som už niekoľko nocí nespala a bola som na smrť unavená, vedela som, že teraz by som nezaspala. Nie s týmito myšlienkami, ktoré by ma mučili celú noc.
A tak som to so spánkom vzdala a potichu vyšla von. Najskôr som chcela, len skontrolovať Axela, či je v poriadku a mlčky sa zase vykradnúť preč, no nespal. V izbe sa svietilo a Axel sedel na posteli, lakte mal položené na kolenách a hlavu zvesenú v dlaniach. Nezdalo sa, že by si všimol moju prítomnosť.
„Axel?" ozvala som sa.
Strhol sa a prudko zdvihol hlavu. „Och, to si ty, May." Na tvári sa mu zjavil polovičný neúprimný úsmev. „Nemohol som spať."
„Ani ja," priznala som potichu.
Zavrela som dvere a oprela sa o ne chrbtom. Zrazu som sa cítila nervózne a rozpačito. Tak dlho sme neboli spolu sami a po tom všetkom som si ani nebola istá, na čom pri ňom som.
Povedal, že mi jeho zajatie nevyčíta, ale aká je pravda? Stále ma obviňuje, že som zachránila Nicolette? Naša posledná chvíľa, ktorá niečo znamenala bola v Akadémii, kedy som mu povedala, že ho milujem a zmizla preč. Pri pohľade na neho moje srdce stále divoko udieralo do rebier a podľa toho som vedela, že moje city sa nezmenili.
„Ja..." Odkašľal si a ospravedlňujúco na mňa pozrel. „Prepáč. Za to, ako som sa k tebe správal. Reagoval som prehnane. Na začiatku si tomu celému moc nerozumela. Tvoje rozhodnutia boli ovplyvnené tým, kde si vyrastala. Viem, že teraz by si sa rozhodla inak, len... po tom všetkom, čo všetko sa stalo... čo mi spravili, jednoducho ma to rozhodilo, keď som zistil, že si jedného z nich ešte aj zachránila."
Nechcela som začínať hádku, a tak som nenamietala. Pravda však bola, že som to sama nevedela. Nenávidela som ich tak, aby som zabila aj tých, ktorí mi nechceli ublížiť? Sama som sa v sebe nevyznala. Spravila som veci, o ktorých som si myslela, že ich nikdy neurobím. Neviem, či si budem niekedy schopná odpustiť.
„To je v poriadku," povedala som nakoniec, keď som videla, že očakáva nejakú odpoveď.
Znova sklonil hlavu.
Nevedela som, ako sa mám k nemu správať. Axel nevyzeral byť sám sebou. Podišla som bližšie a zbadala som, že ruky sa mú trasú. Prečo nespal?
„Mal by si si oddýchnuť."
„Nie som unavený. Všetko je v poriadku, nemusíš sa o mňa toľko báť."
Neverila som mu. Samozrejme, že nie. Po tom, čo sa mu stalo by nebol nikto v poriadku. Ale ako mu mám pomôcť? Prišiel mi taký vzdialený a nevedela som, ako sa k nemu priblížiť a vrátiť späť toho starého Axela.
„Nemusím ťa ani vidieť a viem, že na mňa pozeráš zase tým ustarosteným pohľadom. Celé toto patrí k tomu byť budúcim kráľom vlkov. Stávaš sa terčom pre útoky upírov. Ale na to som vycvičený, potrebujem len deň a všetko bude ako predtým."
Kľakla som si pred neho a chytila jeho tvár do dlaní, aby sa na mňa pozrel. „Ja nie som tvoj otec ani vlci, pred ktorými musíš vyzerať neporaziteľne a bezchybne. Som tvoja skrotená, nemusíš predo mnou udržovať túto masku a tváriť sa, že všetko je v poriadku..." V hrdle sa mi urobila hrča a v očiach sa mi nahromadili slzy. „To, čo ti urobili bolo... ani neviem povedať, aké to muselo byť strašné. Keď si tam bol sám a myslel si si, že nikto nepríde. Nie je to v poriadku a nemusíš predo mnou predstierať, že je."
Otvoril ústa, aby niečo povedal, no nakoniec ich zavrel. Klesol ku mne na kolená a prudko si ma pritiahol k sebe. Cítila som, ako si zaboril tvár do mojich vlasov a trhane sa nadýchol. Keď sa roztriasol, silno som ho objala okolo pása a zaborila si tvár do jeho hrude. Nedokázala som si predstaviť, čím všetkým si musel prejsť, ako sa musel cítiť.
V hlave sa mi vynorila spomienka na jeho tvár, keď sme ho našli. To prekvapenie a úľava mi trhali srdce. Nečakal, že po neho niekto príde. Vedel, ako sa zachová jeho vlastný otec, že ho nikto nezachráni.
„Som tu. Neboj sa, som tu," drmolila som upokojujúco.
„Ja viem," zašepkal.
Zhlboka sa nadýchol a napätie z jeho tela sa takmer vytratilo. „Myslel som, že ťa už nikdy v živote neuvidím."
„Mňa sa tak ľahko nezbavíš," povedala som cez slzy. „Nech odídeš kamkoľvek, nech budeš kdekoľvek, vždy ťa nájdem. Už ťa neopustím, aj keby si ma o to prosil."
Oprel si svoje čelo o moje a odhrnul mi vlasy z tváre. „Neviem, čo by som bez teba robil." Usmial sa a pozrel mi do očí. „Ďakujem."
„Nie je za čo." Opätovala som mu úsmev. Keď som si všimla tmavé kruhy pod jeho očami povedala som: „Mal by si si oddýchnuť. Kým je ešte čas."
Zamračil sa. „Nie som si istý, či dokážem zaspať."
„Ostanem tu," zašepkala som. „Dám pozor, aby sa ti nesnívali žiadne nočné mory."
V jeho očiach bol tieň, ktorý tam pred tým nebol. Tie tri mesiace ho zmenili. Niekedy som sa na neho pozrela a sotva ho spoznala. Bol niekto iný a teraz možno predstieral, že všetko je v poriadku, no vedela som, že príde čas, kedy sa pošmykne. Keď spraví niečo, čo mu už ani ja nebudem schopná odpustiť.