Keď počula svoje meno, pomaly zdvihla hlavu od knihy a pozrela na mňa. Chvíľu na mňa len hľadela, potom sa jej oči rozšírili od prekvapenia, keď ma spoznala. Vrátila knihu na poličku a podišla ku mne.
Usmiala sa. „Si to naozaj ty, že áno?"
Jej úsmev bol nákazlivý a čoskoro sa nadvihli kútiky úst aj mne. „Vyzerá to tak. Čo tu vlastne robíš?"
„Nemala by som sa to pýtať ja? Ty si tisícky kilometrov od tej svojej Akadémie."
Zahryzla som si do pery a vyhla sa jej pohľadu. Možno by nebolo najlepšie prezradiť jej skutočný dôvod, prečo som tu. Určite by sa jej nepáčilo, že chcem napadnúť ich pevnosť.
„Nemusíš mi to povedať, ak nechceš." Pokrčila plecami. Posadila sa na zem a oprela sa chrbtom o poličku. „Ale snáď máš chvíľku čas. Rada by som sa s tebou porozprávala a tiež sa tu aj príšerne nudím." Poťapkala na miesto vedľa seba.
Rozmýšľala som nad tým, že by som sa mala vrátiť. Predsa len toto nemusí byť najlepší nápad, no keď som si spomenula, čo ma tam čaká, usúdila som, že chvíľka oddychu nikomu neublíži, a tak som si poslušne vedľa nej sadla.
Takto skoro tu ešte nikto nebol, takže sme sa mohli uvoľnene rozprávať.
„Som tu s bratom," priznala nakoniec. „Ten náhrdelník, ktorý som ti vtedy dala, ma mal ochraňovať a on usúdil, že bez neho nie som schopná sa ubrániť, tak ho musím všade nasledovať ako tieň." Prevrátila očami, aby dala jasne najavo, čo si o tom nápade myslí.
Nadvihla som obočie. „Nevedela som, že upíri môžu mať súrodencov."
„Len tí pôvodní. Premenení ostávajú v takej podobe, v akej ich upír pohrýzol." Povzdychla si. „Obyčajní často hovoria, aké je to šťastie, ale ja by som nepovedala, že je to až taká výhoda mať staršieho brata. Obzvlášť takého, ktorý je prehnane ochranársky a tvrdohlavý." Založila si ruky na hrudi.
„Určite to myslí dobre, keď ťa chce chrániť. Viem, aké to je. Aj ja som mala mladšiu sestru."
„Mala? Čo sa jej stalo?" Prekvapene na mňa pozrela.
„Zabili ju upíri." Na konci vety sa mi zlomil hlas a sklopila zrak na svoje ruky. Aj po roku ma spomienka na ňu bolela.
„To mi je ľúto. Naozaj je." Na chvíľu sa odmlčala. „Viem, kto som a čoho je môj druh schopný, len... neviem, čo ti mám povedať, aby som ťa presvedčila, že upíri nie sú úplne zlí."
„Márna snaha." Ironicky som sa zasmiala. „Si jediný upír, ktorý bol na mňa milý, vlastne aj jediný, ktorý sa ma nesnažil zabiť."
„Tak som to nemyslela." Oprela si hlavu o policu s knihami a zavrela oči. „Skús ich len nevnímať ako netvorov, ktorí každému ubližujú. Áno, snažili sa ťa zabiť, ale oni ťa vnímajú rovnako ako ty ich. Väčšine z nás vlci ublížili, zabili blízkych." Povzdychla si. „Môj brat je na tom rovnako. Viem, že nie je zlý. Aj keď niekedy robí hrozné hlúposti a neprajem ti ho vidieť naštvaného, ale veľa si toho prežil. Vlci mu zabili rodinu a odvtedy im neodpustil. Aj keď tak pôsobí, nie je bezcitný ani krutý. Ak toto raz skončí, rada by som ťa s ním zoznámila. Podľa mňa by ste si rozumeli."
Uškrnula som sa. „Spomaľ trocha. Nemusíš mi hneď dohadzovať svojho brata, keď sa schyľuje k vojne, kde stojíme na opačných stranách.
„Vojna ma nezaujíma," zahlásila. „Je hlúposť, keď so sebou vlci aj upíri bojujú kvôli starým nezhodám, na ktoré nikto nedokáže zabudnúť. Rozumiem, že si navzájom veľa ublížili, ale ak sa vždy bude chcieť jedna strana pomstiť, tento začarovaný kruh nikdy neskončí."
„S hanbou priznávam, že o dejinách týchto vojen moc neviem. Do tohto sveta patrím len necelý rok a v Akadémii som pozor príliš nedávala, aj keď som asi mala."
„Len rok? Zvláštne. V ľudskom svete si ťa neviem príliš predstaviť."
Mlčky sme sedeli, no nepotrebovala som to ticho vyplniť slovami. Jej prítomnosť ma z nejakého dôvodu upokojovala. Po toľkom čase, kedy som myslela len na to, ako zachrániť Axela, ako nesklamať ostatných, bolo príjemné len sa s niekým porozprávať bez toho, aby odo mňa niečo očakával.
Aspoň na chvíľu som mohla predstierať, že sa nič nedeje, že ma nečaká boj, kde môžem všetko stratiť. Akoby sa nič z toho nestalo a môj život bol stále normálny.
„Myslíš, že to môže niekedy skončiť?" Pozrela som na ňu s očakávaním. „Že možno raz niekedy budú môcť vlci aj upíri len tak pokojne žiť bez toho, aby sa stále báli o svoj život?"
„Vždy som dúfala, že áno. Ale nenávidieť jeden druhého je jednoduchšie, ako si navzájom odpustiť a žiť bez všetkých tých predsudkov."
Zavrela som oči, keď sa mi v hlave zrodil nápad.
„Som tu, pretože chcem zachrániť svojho krotiteľa. Počas útoku na Akadémiu ho zajali upíri a odviedli do vašej pevnosti. Riskovala by som kvôli nemu život, prebojovala by som sa dnu, ak by to bola jediná možnosť, ale musí tu byť aj iná cesta..."
Musela som to skúsiť. Posledné dni som len rozmýšľala, či to všetko za to stojí. Milujem Axela, o tom som nikdy nepochybovala, ale môžem kvôli nemu všetko obetovať? Dokázala by som potom so sebou žiť?
Presvedčila som svojich priateľov, posledných ľudí, na ktorých mi záleží, aby sme zachránili Axela. Nesiem zodpovednosť za ich životy, ktoré mi len tak bez váhania zverili a ja neviem, čo s nimi mám robiť. Mohla by som im povedať, že idem sa prebojovať dnu, nakoniec by išli so mnou a zomreli. Ako by som si to potom mohla odpustiť? A ak je tu šanca, že to zvládneme bez stratách na životoch, nemohla som nevyužiť túto situáciu.
Z tváre sa jej vytratila prívetivosť a v očiach sa jej zjavila ostražitosť. „Chceš ma využiť, však? Aby si sa bezpečne dostala dnu aj von?
„Áno. Ja viem, ako to vyzerá, ale ja mu musím pomôcť. V noci nemôžem spávať, lebo počujem jeho výkriky a idem zošalieť, keď si predstavím, ako tam trpí." Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. „Prosím. Nežiadala by som ťa o to, keby si musela niekomu ublížiť."
„Ja neviem," vyjachtala.
„Pôjdem tam tak či tak. Nedovolím, aby tam bol čo i len o sekudnu dlhšie, ak tomu môžem zbrániť. Pôjdem tam, aj keby som musela každého zabiť vlastnými rukami," povedala som jej. „Ale viem, že musí existovať aj spôsob, ako to spraviť bez toho. Bez zbytočných stratach na životoch."
Povzdychla si. „Záleží od toho, kde sa nachádza a ako je pre nás dôležitý. Kto je vlastne tvoj krotiteľ?"
„Axel. Pravdepodobne ho poznáš."
„Axel?" vykrírkla a šokovane otvorila ústa.
„Je to problém?" S obavami som si zahryzla do pery.
Prudko sa postavila. „Ty si skrotená vlčieho princa? Vlka, ktorý zasvätil svoj život zabíjaniu upírov a... prečo si mi to nepovedala?!"
„Nevedela som, že to bude problém," nesmelo som povedala a tiež som sa postavila. Podišla som k nej bližšie. „Nicolette..."
„Nie! Nepribližuj sa!" Vystrela pred seba ruku, akoby mi tým mohla zabrániť.
Zaborila si ruku do svojich čiernych vlasov a zavrela oči. „Prepáč, ja len... potrebujem chvíľu, aby som to spracovala. Nemáš ani poňatia, čo všetko nám Axel spôsobil, komu ublížil... Prečo si ma vlastne zachránila?" Zmätene na mňa pozrela.
„Nebolo to správne. Ja neviem... nie som z tohto sveta. Do nedávna som nevedela, že toto šialenstvo vôbec existuje a aby som niekoho zabila len preto, že mi to povedali? Nie, to by som nikdy nemohla urobiť."
„Ale tvoj krotiteľ... on je krutý a zlý."
„S ním to nemalo nič spoločné. Nič si mi nespravila, nemohla by som ti ublížiť." Usmiala som sa. „A v Axelovi sa mýliš. Nepoznáš ho tak ako ja. Áno, je tvrdohlavý, panovačný a nemá rád, keď veci nie sú podľa neho, ale napriek tomu, čo sa mu stalo, stále je dobrý, silný a chce pomáhať ostatným."
„Nechápeš to." Pokrútila hlavou. „Určite si sa stretla s upírmi. Teraz si predstav, že by som ťa poprosila, aby si mi pomohla zachrániť najnebezpečnejšieho z nich, ktorí ublížil mnohým z vás. Pomohla by si mi?"
Pred očami sa mi zjavila Darienova tvár a nad odpoveďou som nemusela dlho rozmýšľať. Nie, samozrejme, že nie. Ak by ho vlci chytili, postarala by som sa o to, aby už nikdy nevidel denné svetlo.
„Výraz tvojej tváre mi je dostatočnou odpoveďou. Prepáč, ale nie. Keby to bol ktokoľvek iný, pomohla by som, ale takto nie."
Zaťala som ruky do pästí. „Nerada to vyťahujem, ale dlžíš mi to. Zachránila som ti život a teraz je čas, aby si ho ty zachránila niekomu, na kom mi veľmi záleží."
Prudko potriasla hlavou. „Nie, prosím. Viem, že ti to dlžím, ale nenúť ma to urobiť."
„Nemám na výber, prepáč. Nechcem, aby si ostatných zradila alebo s nimi bojovala. To, čo potrebujem je len to, aby si mi pomohla dostať sa bezpečne dnu a von."
„Vyjednávaš tvrdo." Rezignovane zvesila plecia. „Dobre teda, pomôžem ti. Dokázala by som ťa tam dostať. Ale to je všetko, čo by som mohla urobiť, potom by to bolo už na tebe."
„Ďakujem, ani nevieš, čo to pre mňa znamená."
„Poďakovať mi môžeš, až keď budete ďaleko odtiaľto. Pod hradbami vedie tajná chodba, ktorá je určená na únik, tade sa môžeš dostať dnu aj von, ale budeš musieť byť rýchly."
„Ale Farrell hovoril, že..."
„Farrell?" prerušila ma prekrížila si ruky hrudi.
„Áno." prikývla som zmätene.
„Je to zradca! Nemala by si mu veriť!"
Zabudla som, že počas poslednej vojny Farrell stál až do poslednej chvíle na stane upírov. Pred poslednou bitkou ich však zradil a pomohol vyhrať vlkom. Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, ako to musela vnímať tá druhá strana.
„On... vďaka nemu sme takmer stratili všetko. Nespoliehala by som sa na neho, nezáleží na tom, ako veľmi sa snaží, ľudia sa nikdy nemenia."
„Ale ja mu verím. Prišiel sem a pomohol mi, aj keď nemusel. Riskuje tu život ako aj ostatní."
„Ostatní? Takže vás je viac?" Chladne nadvihla obočie. „Keď chceš, aby som ti pomohla, mala by si začať hovoriť pravdu. A o tej chodbe vedia len členova kráľovskej rodiny, preto ti o nej Farrell nepovedal. Nikto tam nechodí, tak by to malo byť bezpečné."
„Dobre, ďakujem. Dúfam, že ti to budem môcť niekedy oplatiť."
Zvesila plecia. „Musíme to spraviť, keď sa budú meniť stráže. Budú odchádzať pre zásoby a bude na hrade rušno."
„A to bude kedy?"
„Dnes večer."
-*-
V budúcej časti už bude aj troška akcie aj Axel, nebojte :D Myslíte, že im princezná pomôže alebo ich nakoniec zradí? Nejaké myšlienky o tom, ako a či vôbec Axela zachránia?
Kapitolu venujem mm @Kajusa86109 za to, že mi ukázala Akatsuki no yona, anime, do ktorého som sa zamilovala 😍😍 Možno to má trocha pomalší dej, ale jednoducho tie všetky postavy sú tam neskutočné ❤️ Fakt, že nie je druhá séria mi zlomil srdce, vďakabohu za to, že je aspoň manga. Aj keď nemáte moc radi anime, toto si určite pozrite 😍