„Wau, historický okamih. Grangerová stratila reč." uškrnul sa Draco samoľúbo, pri pohľade na Hermionu.
Naprázdno prehltla. „Ako ...?" bo jediné na čo sa zmohla. Snáď nikdy nebola toľko prekvapená, ako teraz.
Díval sa na ňu a vyzeral naozaj pobavene. „Merlin, Grangerová dýchaj. Ak sa zadusíš, alebo umrieš tak si budem nájsť novú pestúnku pre Scorpa."
„Prečo si nič nepovedal?" Hermiona sa už ako tak spamätala hoci stále mala pocit, že svet je odrazu akýsi rozmazaný a všetko sa točí.
„A pripraviť sa o túto zábavu?" odpovedal jej otázkou. „Nežartuj!"
„Čo máš v pláne?" šepla.
Arogantný úškrn zmizol a povzdychol si. Prvý krát si všimla drobnú vrásku na jeho tvári, vyzeral naozaj ustarane. „Neviem." povedal úprimne. „Nuž, chcela si aby som veril, že to dieťa je moje ... a potom čo?" spýtal sa zvedavo.
„Nechcela." Hermiona mala v očiach slzy. „Ale čo som mala robiť? Nič lepšie ma nenapadlo? Myslíš, že to nebola posledná zúfala možnosť, ju zachrániť?" plakala. „A zlyhala som."
„Neplač Grangerová." prinútil ju aby sa naňho pozrela. „Ženský plač ešte nikdy nič nevyriešil, takže láskavo prestaň." vravel jej netrpezlivo. „Nuž áno, kryl som ťa. Ale nie kvôli tebe. Vieš, že sa v jeho radoch klamstvá neodpúšťajú, ani drobné prehrešky."
„Čo tým myslíš?"
„Nuž," Malfoy vyzeral naozaj neochotne, ale odpovedal jej. „Asi bude najlepšie keď si každý bude myslieť, že je to dieťa čo čakáš je naozaj moje. Je menší zločin mať decko s niekým ako ty, než klamať Temného pána."
Hermiona neverila vlastným ušiam.
„No čo už, nebudem ani prvý ani posledný." odvetil na jej nevyslovenú otázku. „Kopec smrťožrútov má no nazvime to rôzne spoločenské aktivity. Ak vieš čo tým myslím."
„Si nechutný Malfoy." zamračila sa a odtiahla sa. „Nechaj si to pre seba, dobre?"
Neodpovedal, iba mykol plecami. „Netvár sa tak svätuškársky. Nezabudni, že som k tebe dobrý a pomáham ti."
Odfrkla. „Pomáhaš hlavne sebe." opravila ho.
Prísne na ňu pozrel. „Ale určíme si nejaké pravidlá Grangerová. Budeš robiť všetko čo ti poviem, bez reptania. Rozumieš?"
Bojovala sama so sebou. „Čo všetko táto tvoja požiadavka zahŕňa?" spýtala sa opatrne.
Venoval jej chladný pohľad. „Neboj sa. Keby som ťa chcel znásilniť, už by som to dávno urobil."
„Stále si mi neodpovedal." Hermiona znela odvážnejšie, než sa naozaj cítila. Ale popravde už sa ho dávnejšie prestala báť. Bol v podstate rovnaký ako na škole. Veľké reči a žiadne skutky.
„Už som to povedal niekoľkokrát. Budeš slušná, úctivá, menej drzá, ... a nebudeš sa s nikým zhovárať okrem mňa!"
„Ako si želáš." odpovedala. „A môžem sa presťahovať do detskej izby ku Scorpiusovi?"
Draco vyzeral, že nad tým rozmýšľa. Potom sa zlomyseľne uškrnul. „Rokwood a ostatní sa často potulujú po dome. Takže, ak na nich chceš naraziť, kľudne môžeš!"
Hermiona mlčala.
„Takže už chápeš, prečo ho v noci stráži Nimmi?" spýtal sa jej, ale nečakal na odpoveď. Samozrejme, bolo to logické. Čary škriatkov čarodejníci nemali v moci prerušiť.
***
Hermiona sa ospravedlnila, a prešmykla sa do kúpeľne. Spoznala, že odhalil jej výhovorku, ale bola mu vďačná, že mlčal. Roztrasene si umyla tvár, dívala sa na svoj odraz v zrkadle. Vyzerala naozaj lepšie, než pred pár týždňami, keď doň hľadela prvý krát. Nebola taká bledá, ani strapatá a zanedbaná. No pocitu ohrozenia a strachu o svoj život sa nezbavila. Utrela si slzy. Ani si nebola istá, či sú to slzy úľavy, alebo len jednoducho stresu. Aspoň už trocha chápala, prečo sa s ňou Malfoy neustále, celé týždne zahrával ako mačka s myšou. Bavilo ho ju trápiť, robiť jej zle, ponižovať ju, no zároveň jej svojim spôsobom pomáhala. Vedela, že by mu mala byť vďačná, a možno aj naozaj bola, lenže všetka tá horkosť, bola oveľa silnejšia.
Nastal deň odchodu. Bolo to naozaj bolestivé pre všetkých, opustiť dom, v ktorom boli všetci tak veľmi šťastní. V kútiku srdca, dúfali, že to nie je navždy. Že sa sem raz vrátia.
Ginny plakala, a Molly ju držala za ruku, tiež jej po lícach tiekli slzy. Remus, Nymphadora, Divooký a Kingsley sa s nimi prišli rozlúčiť.
„Ja nemôžem Ron!" zašepkala Hermiona, v očiach mala slzy.
„Ja viem," prikývol. Tiež mal pocit, že nemôže ísť.
„Si si istý?" spýtala sa. Nechcela ho odlúčiť od rodiny. Nemohla by, to od neho žiadať. Ale jeho rozhodnutie ju tešilo.
Prikývol. „Musíme dokončiť , to čo sme začali. Pre Harryho, tatka ... pre všetkých. Nikto iný o horcruxoch nevie. Keď to neurobíme my, tak kto?"
„Áno," Hermiona mala v očiach slzy. „Ale ani my o nich nevieme!" pripomenula mu potichu.
Pobozkal ju na líce a jej to dodalo odvahu ako vždy. Potom sa vybral k matke. Mračila sa, hnevala, plakala ešte viac. Dokonca aj prosila a tiež kričala. Ron bol neoblomný. Fred a George sa postavili k nemu. Tiež chceli ostať.
Bill vyzeral v rozpakoch, díval sa na bratov, zmietaný medzi pocitom povinnosti a svojou rodinou. „Prosím, ty nie!" zašepkala Fleur, akoby vycítila, že bojuje sám so sebou.
Prikývol, pobozkal Fleur na čelo. „Mama, pôjdeme, zmeškáme Xenophiliusovu loď."
„Ale nemôžeme ..." bránila sa Molly a nešťastne a dívala na svojich troch synov.
„Musíme." odvetil potichu. „Tiež by som najradšej ostal, ale otec by mi nikdy neodpustil, že sa nikto nestará o rodinu. Občas treba byť sebecký. Ale Fred, George aj Ron sú už veľkí. Sú plnoletí, zodpovední a skvelí čarodejníci. Musíš byť na nich hrdá."
„Však ja som!" plakala Molly. „Ja len ..." hromadne svojich troch synov objala. „Neopovážte sa umrieť, rozumiete! To by som už naozaj neprežila ..."
Hermiona pri tej spomienke plakala. Dozvedela sa Molly o Ronovi? Odpustí jej to vôbec niekdy? V hlave mala tisíce otázok a v srdci snáď milión výčitiek. Mali v ten deň odísť. Bill mal pravdu. Občas treba byť aj sebec.
Nevedela, ako dlho bola v kúpeľni, ale tichý plač jej pomohol. Utešovala sa tým, že jej dieťa je nateraz v poriadku. Nič viac si ani nemohla v túto chvíľke priať. Vrátila sa do izby, rozhodla sa mlčať. Draco nenarúšal tento jej záväzok, vyzeral zaujatý knihou. Uľavilo sa jej. Zamierila ku kreslu, v ktorom zvyčajne sedávala. Dúfala, že si nebude čítať dlho. Chcelo sa jej spať, ale nechcela si k nemu ľahnúť, kým je hore. Možno to bolo hlúpe, ale dnes po tom všetkom ... po tom trápnom pokuse o zvádzanie by nemohla už vôbec.
***
Ubehla snáď hodina a Hermiona sedela v kresle, schúlená pod dekou a dívala sa iba na stenu. Snažila sa vstrebať, čo sa to vlastne dnes stalo. Draco si čítal na posteli a dokonale ju ignoroval. V podstate sa jej uľavilo. Bolo jej jedno, že kvôli čomu jej Malfoy pomáha. Rozhodla sa, že bude vďačná, alebo sa aspoň o to snažiť a statočne to predstierať. Hoci popravde, jedna jej časť mu naozaj vďačná bola.
„Koľko na mňa budeš ešte zízať?" spýtal sa jej Draco znudeným hlasom, ale nevenoval jej ani pohľad. „Vezmi si niečo na čítanie, alebo choď spať."
Hermiona sa trhla. „Nezízam." no vstala a vzala si jednu z kníh na poličke. Tú ktorú mala rozčítanú.
„To polož." prikázal jej, keď si uvedomil, ktorú knihu vzala.
„Neboj sa Malfoy, neuvarím z neho žiadny jed." ubezpečila ho Hermiona sarkasticky. Ale aspoň si to budem predstavovať, pomyslela si.
Draco vstal z postele a vzal jej knihu. „Môžeš čítať všetko okrem tohto." opakoval.
„Je to kvôli tej fotke?" zašepkala Hermiona. „Videla som ju. Astoria bola naozaj veľmi krásna ..."
„Už nikdy nevyslovuj jej meno!" vyštekol Draco.
Hermiona sa mykla. „Miloval si ju?" nevedela, ako sa odvážila vôbec spýtať. Vyzeral tak nahnevaný, ako ho snáď ešte nevidela.
„Do toho ťa nič!" odvrkol.
„Takže áno." odpovedala sama sebe. „Mrzí ma čo sa jej stalo." vravela Hermiona úprimne. „Najmä kvôli Scorpiusovi. Nikdy nebude poznať svoju matku ..." odmlčala sa. „Prečo skrývaš jej fotografiu?" Naozaj tomu nerozumela. Však to bola jeho manželka, nebolo na tom nič zlé, že mal jej fotografiu.
Vyzeral akoby uvažoval nad tým či ju začaruje, alebo vlastnoručne zaškrtí. Bol bledší než zvyčajne. „Nedáš pokoj však?" precedil nahnevane cez zuby.
Neodpovedala, ale v jej pohľade vyčítal jednoznačné nie.
„Tú fotografiu som ako jedinú mohol odložiť. Raz sa ma Scorpius na ňu spýta, chcel som ju preňho. Aby videl ako vyzerala, a ako ho milovala ... chcel som, aby mal aspoň nejakú pamiatku."
„A ostatné fotografie?" opýtala sa Hermiona. Čím viac jej povedal, tým menej tomu rozumela.
„Sú preč." Draco zavrel knihu, aby sa nemusel dívať na fotografiu svojej manželky. „Zničili ich na môj príkaz, ..." povedal takmer nečujne.
„Ach ty hlupaňa!" Lord Voldemort vošiel cez veľkolepé dvojkrídlové dvere Malfoy Manoru. Astoria si pridržiavala Scorpiusa, a cúvla. Pohľadom blúdila po ostatných ľuďoch, stojacich za Temným pánom. Bellatrix mala na tvári lačný výraz. „Vezmi jej dieťa!" prikázal Voldemort.
„Nie!" Skríkla Astoria, keď sa k Bellatrix priblížila. Vyslala na ňu omračujúce zaklínadlo, ktoré Dracovu tetu naozaj zasiahlo. Bola pripravená bojovať a ochrániť svoje dieťa. Rodolphus Lestrange spolu s Yaxleym ju spútali a vzali dieťa. Astoria zúfalo plakala. Nevládala sa ani pohnúť, kvôli kúzlu.
„Ty si chcela ujsť a vziať zo sebou dieťa!" obvinil ju Voldemort. Hovoril šeptom, ktorý znel oveľa zlovestnejšie než krik. Jeho hlas mrazil až do morku kostí.
„Je to môj syn, môžem s ním ísť kam chcem!" odvrkla Astoria odvážne. Dívala sa do jeho očí, ktoré pripomínali hada, a potlačila triašku.
„Mýliš sa." zasmial sa Voldemort zlovestne. „Prisahala si vernosť ... patríš mi! Rovnako ako každé jedno tvoje rozhodnutie."
Zasmiala sa. Jeho slová boli absurdné. Prisahala mu vernosť, áno. Ale mala na výber? Nie. „Vy tu nie ste kvôli Scorpiusovi. Vy viete, že ja to viem! Poznám vaše tajomstvo." vyhŕkla.
„Crucio!" zreval Voldemort.
Takú bolesť nikdy necítila, iba sa zmietala v nesmiernych kŕčoch, jediné čo si uvedomovala bol svoj krik a plač dieťaťa.
„Astoria!" Draco sa vrátil v doprovode Severusa Snapa do svojho domu, pretože, dostal odkaz, že tam je Temný pán. Chcel sa rozbehnúť k Astorii, ale Snape ho zachytil. „Čo sa tu deje?" spýtal sa nahnevane, Draco.
„Chcela odísť. Vziať, môjho budúceho služobnika, ... ale čo je najhoršie, zradila nás. Donášala informácie tej prekliatej Potterovej armáde!" odpovedal mu Voldemort.
„Nie ..." Draco po tej informácii úplne zbledol.. „Pane ..." pokúsil sa Snapovi vytrhnúť, ale jeho bývalý profesor elixírov ho nepustil. „Určite je to len nejaký omyl! Nemyslím, že by niečo také urobila ... ! A ani ja ... viete, že vám obaja verne slúžime!"
„Draco ... to nič ... naozaj. Nemám strach." Prerušila ho Astoria. Cítila sa taká slabá, bezbranná. Dívala sa naňho, schúlená na zemi a na tvári mala rozmazané slzy a celá sa triasla. „Ochráň ho. Scorpiusa ... A povedz mu ako veľmi ho miluje ...." zašepkala, ale nestihla dohovoriť. A Draco Malfoy sa iba bezmocne na ňu pozeral ako miestnosť ožiarilo oslepujúce zelené svetlo, ktoré ju zasiahlo priamo do hrude.
„Nie ..." Narcissa stála na vrchole schodiska a zošmykla sa s plačom na zem. Videla všetko čo sa stalo.
„Zradila nás!" vravela Bellatrix, ktorá sa medzitým prebrala a s potešením sa dívala na mŕtve telo mladej ženy.
„Ty sa mi neprihováraj!" vykríkla Cissa na Bellatrix. „Ty máš čo rozprávať o zrade, zabila si môjho manžela!"
„To bola nehoda!" odvrkla Bellatrix. „Dokedy mi to budeš vyčítať?" pýtala sa, ale nedostala svoju odpoveď. Narcissa ju vytrvalo ignorovala. Keby jej nevzali prútik na doporčenie liečiteľov, pretože by si mohla ublížiť, bola si istá, že ju už dávno prekliala.
Voldemort sa obrátil na Draca Malfoya a na hadej tvári mal krutý úškrn. Spokojný sám so sebou. Jeho tajomstvo zomrelo spolu s ňou. ... zlovestne sa pohrával so svojím prútikom. „Máš niečo na srdci, Draco?" spýtal sa ho Temný pán zlovestným šeptom, snažil sa znieť veľkoryso.
„Pane ..." Draco sa uklonil a sklopil zrak.
„Áno Draco?"
Draco sa mu pozrel do očí. Snažil sa neuhnúť pohľadom. Cítil, ako sa mu Voldemort dostal do mysle ... dovolil mu to. „Mrzí ma, že jej zrada vám spôsobila toľké nepríjemnosti." povedal napokon, keď to prestalo.
„Aj mňa mrzí, že to skončilo takto. Vždy je škoda, prelievať čistú krv ..." Vravel Voldemort výsmešne, hoci to mal byť ľútostivý tón. Teraz už bol naozaj spokojný.
„Chápem. Kiežby som to mohol nejako napraviť."
Severus Snape, konečne Draca pustil a ten sa snažil dívať na Temného pána stále priamo. Jediné však čo si uvedomoval, bol Scorpiusov plač. „Nimmi!" privolal škriatku. „Postaraj sa aby dieťa prestalo plakať! A potom z domu odstráň všetko čo by pripomínalo tú zradkyňu. Jej meno sa od dnes v tomto dome nevysloví!"
Hermiona tomu nerozumela. „Prečo?" Povrávalo sa predsa, že Astoria zomrela na nejaké komplikácie pri pôrode. Bolo to smutné aj tak, ale toto bolo príšerné.
„Chcela odísť." Naozaj jej to nechcel povedať. Ale Hermiona bola všetečná a zvedavá a naozaj sa obával, že by sa mohla vypytovať nevhodných ľudí.
„Chcela vziať Scorpiusa a ujsť. Voldemort ju zabil osobne. Nemohol som robiť nič ... jej posledné slová boli aby som dohliadol na malého."
Hermiona si uvedomila ako plače. „To si ju nechal umrieť?" Už ľutovala, že sa toľko vypytovala.
„Nemohol som nič robiť." povedal Draco. „Myslíš, že sa mi nesníva o tom okamihu? Bolo to hrozné! Lenže jej osud bol spečatený v okamihu keď sa ju Voldemort rozhodol zavraždiť ... možno keby sa hlupaňa nezdržiavala balením, stihla by to. Stihla by odísť!" vybuchol a prestal sa na okamih ovládať.
Hermiona sa naňho prvý krát sa naňho dívala inak. Videla toľko skrytej bolesti a výčitiek. „Obaja sme toho stratili príliš veľa." šepla.
***
Ahojte :)
Takže, mám pre vás novú kapitolu, a snáď sa vám páčila ♥ Ďakujem za predošlé komentáre a voty, veľmi ma potešili :))
Nuž viem, že vďaka CursedChild, vieme o Astorii nejaké novinky, ale tak už pred prečítaním a vyjdením knihy som mala príbeh takto vymyslený, a nechcela som to meniť.
Na obrázku máte samozrejme Astoriu :)
Teším sa, na vaše reakcie. Čakali ste takúto reakciu Draca? Alebo nie? :)
Nabudúce sa stretneme so starou známou a celkom neobľúbenou postavou :D Tipy?
Kisses -V ♥