Hermiona by pokojne prisahala, že noc ktorú prežila bola jednou z najhorších v jej živote. Spala iba chvíľu, aj to nepokojným spánkom. Väčšinu noci bola v strehu, a srdce jej splašene bilo pri každom neznámom zvuku. Keď sa opäť v tichu rozoznala Malfoyov pravidelný dych, upokojila sa, že spí a jej tep sa vracal do normálu. Bola nesmierne unavená, no napriek tomu nedokázala zaspať. Na tvári mala zaschnuté slzy, a ďalšie už neprichádzali. V mysli sa premietla do dňa, ktorý všetko zmenil.
Hermiona bola v Brlohu, keď sa dozvedela o Harrym. Nikdy nezabudla na to, ako im to Remus s trasúcim hlasom oznámil.
„Nemal som ho nechať ísť," šepol napokon.. „Je to moja vina! Mal som naňho dávať pozor!"
„Nie je," Tonksová ho chytila za ruku a jemne stisla. Plakala, no snažila sa byť silná, Remus, ju teraz veľmi potreboval. Bol zlomený, ako oni všetci. A možno trocha viac. Ginny vzlykala v náručí svojej matky, Ron bol bledý ako stena, dvojčatá mlčali, snáď nikdy predtým neboli tak vážne.
Hermiona si pamätala, ako tomu odmietala veriť. „Harry proste nemôže byť mŕtvy!" vyhlásila rozhodným hlasom.. „Nemôže!"
Remus zavrtel hlavou. „Na cintoríne v Godricovej úžľabine ... Moody a aurori, našli jeho telo." šepol.
„Nie!"
S Harrym zomrela nádej. Viera, že raz toto celé skončí. Voldemort vyhral, všetci si to uvedomovali, ale nikto sa to neodvážil nahlas vysloviť. Ale pre ňu nebolo dôležité v tento okamih nič z toho. Harry Potter bol jej najlepší priateľ, brat po ktorom vždy túžila ale nemala ho. Nevedela si predstaviť, že ho už nikdy neuvidí, že ne nadobro preč. Hermiona, sa konečne rozplakala. Slzy, naozaj liečia zlomenú dušu, no prešlo ešte veľmi veľa dní kým sa najväčšia rana zacelila.
***
To najhoršie však prišlo o pár týždňov. Na počesť, úmrtia Vyvoleného, smrťožrúti oslavovali. Pustošili krajinu, terorizovali čarodejníkov, ktorí sa im odvážili vzoprieť a bez milosti ich zabili, alebo mučili. Unášali im deti a ženy, a tak si vydobyli poslušnosť. Útoky na muklov, len z čírej zábavy boli snáď ešte hanebnejšie. V Sršni, ktorý ako jediné periodikum prinášal pravdivé informácie, každý deň pribúdali bezútešné správy a zoznamy mŕtvych a nezvestných sa zväčšovali.
Hermiona konečne prekonala prvotný šok zo straty Harryho a opäť začínala myslieť prakticky. Mala pocit, akoby opäť mohla konečne dýchať a začala niečo robiť. Stále to bolelo, ale aspoň si zamestnávala myseľ. Bolo to lepšie než celý čas ležať v posteli, trúchliť či čakať na smrť. Vedela, že sa na Rokfort nemôže vrátiť. Bola muklorodená a navyše kamarátkou Harryho Pottera, a to boli dva prehrešky ktoré sa neodpúšťali. Ron s ňou súhlasil. Dlho do noci sa zhovárali a zhodli sa na jednom. Museli nájsť horcruxy. Dlhovali to Harrymu, sebe aj všetkým. Ron navrhol aby o tom povedali aj ďalším členom rádu, to však Hermiona zamietla. Bolo to nebezpečné a riskantné. Ak by sa Voldemort dozvedel, že niekto odhalil jeho tajomstvo, bol by to ich definitívny koniec.
Prečítala množstvo kníh. Niektoré z nich patrili samotnému Albusovi Dumbledorovi. Pred koncom minulého školského roka, tesne po pohrebe starého riaditeľa skúsila jednoduché privolávacie zaklínadlo – accio, a ono fungovalo.
Dočítala sa nejaké veci o horcruxoch, ale nič konkrétne. O ich ničení nehovoriac. Bill a Fleur sa vzali iba v kruhu rodiny. Svadbu nechceli rušiť, ale bola tam naozaj iba najbližšia rodina a priatelia. A všetci sa síce usmievali, ale akosi cez slzy. Najviac bez duše bola Ginny. Pár dní pred tým boli Harryho narodeniny ...
Hermiona s Ronom boli pripravení hneď na druhý deň po svadbe odísť, a pátrať po častiach Voldemortovej duše, hoci to bolo ako hľadať ihlu v kope sena ... nevedeli kde začať. Ku koncu svadby však prišiel do Brlohu samotný minister mágie Rufus Scricgeour. Splnil si pár povinností. Odovzdal dedičstvo, ktoré im v testamente odkázal Dumbledore, avšak Hermiona nevnímala nič. Iba sedela a plakala. Minister jej prišiel oznámiť, že jej rodičia sú mŕtvi.
Nechápala, ako sa to mohlo stať. Snažila sa ich ochrániť. Vymazala im pamäť a poslala do ďalekej Austrálie, ale ani to nepomohlo.
„Ako?" šepla.
„Smrťožrúti." odvetil minister.
Hermiona prikývla. „To mi bolo jasné. Ale ktorí konkrétne?" chcela vedieť.
Rufus zavrtel hlavou. Nechcel jej to povedať. Videl aká je zrazená, a v tvári mala napísané čosi čo už videl mnohokrát. Túžbu po pomste. Hermiona sa však naňho tak uprene pozerala a vedel, že by ho nenechala odísť. „McNair a Dolohov." odpovedal jej. „Je mi to ľúto, slečna Grangerová." vravel úprimne.
***
V podvečer nového školského roka, ktorého sa Hermiona ani Ron nemienili zúčastniť, sa v Brlohu diskutovalo. Moody vyzeral akýsi zlomenejší a starší než inokedy. „Je koniec." povedal nahlas to, čo všetci celé týždne vedeli. „Vyhral."
„Ale Fénixov rád, sa nemôže ..." oponovala Tonksová, za čo si však vyslúžila odfrknutie od svojho bývalého mentora.
„Fénixov rád skončil tiež." povedal Moody. Prišli sme o Dumbledora, Pottera ... Snape nás zradil. Nemáme ani hlavný stan!" zahrmel.
„Ujmite sa vedenia vy," povedal Remus. „Dora má pravdu, musíme niečo robiť."
Molly mlčala, ale Artur Weasley prikývol. „Alastor, Remus má pravdu. Musíme bojovať."
Hermiona a Ron sa chceli stať oficiálne členmi Fénixovho rádu, no skôr než sa dostali k slovu, skôr než Moody vôbec súhlasil, sa objavil v kuchyni Weasleyovcov, žiariaci rys. Vyskočil na stôl, elegantne natočil svoju hlavu akoby si obzeral všetkých prítomných. „Útočia na ministerstvo!" prehovoril patronus hlasom Kingsleyho Shacklebolta.
„Merlin!" Zaburácal Moody. „Ideme!" zavelil. Úplne zabudol na svoje predošlé slová a konci. Vyzeral odhodlane .
Remus, Tonksová, Artur, aj všetci ostatní ho okamžite nasledovali. „Ty ostaneš tu!" prikazovala Pani Weasleyová Ginny.
„Ale mama!" Ginny mala v očiach slzy. „Chcem a musím ..." bránila sa, ale opäť ju nenechali dohovoriť.
„Nie nemusíš!" doplnil svoju manželku aj pán Weasley a tváril sa naozaj prísne. „Nie si plnoletá Ginny. Ostaneš doma." Prešiel k dcére a dal jej bozk na čelo. „Poslúchni Ginny," žiadal ju a potom sa ponáhľala za ostatnými k hraniciam pozemku, kam už nesiahalo ochranné kúzlo.
„To nie je fér!" protestovala Ginny. Ale nebolo jej to nič platné. Všetci sa odmiestnili, a ona to ešte nevedela. Iba sa zúfalo rozplakala.
***
Hermiona bola na ministerstve iba jediný raz. V tú noc, keď získali proroctvo a stratili Siriusa. Pripadalo jej to tak dávno, a pritom ubeholo iba niečo viac ako jediný rok. Už na prvý pohľad bolo jasné, že smrťožrúti sú v prevahe. Voldemort nikde nebol. Asi to celé pokladal iba za formalitu a nenamáhal sa. Pracovníci ministerstva sa vytrvalo bránili, ale počet bojovníkov klesal. Vyzerali vyčerpane, preto sa im uľavilo, že prišlo na pomoc niekoľko ďalších vynikajúcich čarodejníkov. Moody okamžite spútal neviditeľnými reťazmi vysokého tmavovlasého Rabastana Lestrangea, ktorý sa práve chystal uvrhnúť zaklínadlo od chrbta. Kingsley Schacllebolt, ktorému práve zachránil život. Kingsley iba letmo prikývol na poďakovanie a vystreľoval kúzla na svojím protivníkom Rodolphusom.
Tonksová sa postavila zoči voči Bellatrix a vyzerala naozaj odhodlane a sústredene.. Šialená Bellatrix sa iba veselo zasmiala. „Ahoj neterka!" vyslala na ňu neverbálny cruciatus, ale Nymphadora naň bola pripravená. S celkovou ľahkosťou ho zablokovala. Vyslala na Bellatrix omračujúce zaklínadlo, ktoré presne zasiahlo svoj cieľ. Bellatrix Tonksovú podcenila a vypomstilo sa jej to. V bezvedomi dopadla na chladnú kamennú zem. Tonksová s ňou nestrácala čas a bežala na pomoc Remusovi, ktorý bojoval s Fenrirom Greybackom a dvoma ďalšími vlkolakmi po boku Charlieho Weasleyho. „Dostala som Bellu," vravela Remusovi. Postavila sa zaňho a navzájom sa kryli.
„Šikovná." pochválil ju Remus. Bol rád, že bola pri ňom.
Charlieho zasiahlo zaklínadlo, ale našťastie mu iba rozrezalo líce. „Už som mal aj horšie," žmurkol na Tonksovú.
Artur Weasley medzitým bojoval s Luciusom Malfoyom. Sily boli vyrovnané, a prakticky sa ani nerozprávali. Lucius trocha podcenil Arturove schopnosti, ale keď sa len tak tak vyhol omráčeniu ako pred chvíľou Bellatrixh prestal sa uškŕňať. Bojovali naozaj dlho, obom postupne dochádzali sily.
Ani jeden z nich si nevšimol, ako smrťožrút menom Yexley, bývalý zamestnanec ministerstva Rokwood spoločnými silami zabili ministra mágie. Rufus Scrimgeour, bol však v prvom rade výborný auror, a postaral sa o to aby preriedil rady stúpencov Temného pána.
Ron a Hermiona bojovali so Snapom, ktorý vyzeral celý čas nesmierne pobavený. „Ach Merlin! S takými schopnosťami sa divím, že ste vôbec ukončili šiesty ročník Weasley! A vy Grengerová ... knihy a poučky asi nie sú všetko!" vysmieval sa im. Ich chabé útoky odkláňal s lenivou ľahkosťou. Potom, ho to očividne prestalo baviť spútal ich navzájom a vyčaroval okolo nich akýsi ohnivý kruh, ktorý nemohli opustiť.
„Avada Kedavra!" Bellatrix Lestrangeová sa prebrala z bezvedomia a namierila kliatbu na najbližšieho človeka. Artur Weasley sa jej náhodou vyhol, pretože sa uhol pŕhliacemu zaklínadlu Luciusa Malfoya. Použil štít a tak sa zelené svetlo odrazilo priamo k Malfoyovi a zasiahlo ho rovno do hrude. Lucius Malfoy bol mŕtvy skôr než dopadol na zem. Bellatrix nahnevane skríkla.
„Zabil si ho!" obvinila Artura, hoci za to mohla ona. Metala po ňom kliatby. Bol vyčerpaný, nedokázal sa jej brániť. Posledné čo pred smrťou bol výkrik Molly.
Ron všetko videl tiež a rovnako skríkol. Hermiona skúšala rôzne zmrazovacie zaklínadlá, ohňovzdorné, nič nepomáhalo. Nejaký smrťožrút, ktorému nevidela do tváre sa pokúsil uvaliť na nich nejaké zaklínadlo, ale ten oheň to tiež pohltil. Ostávalo iba počkať, nech to prestane. Zdalo sa jej totiž, že sila ohňa pomaly bledne a zhasína. Všade bol krik, zúfalý plač, a veľa tiel – straty na oboch stranách.
Ohnivý kruh zhasol, zavial chlad ktorý prenikal až do morku kostí a prehĺbil tú beznádej a bolesť.
„Dementori," počula ako šepol Ron. Obaja padli na zem, snažili sa proti tomu brániť, ale Hermiona sa cítila ako prázdna schránka, všetko to na ňu doľahlo. Strata rodičov, Harryho ... ostatných priateľov, známych ... Ron sa doplazil k matke, ktorá plakala nad telom jeho otca. Hermiona iba stála a chcela aby všetko skončilo. Videla ako sa k nej blížil dementor ... cítila ako ju niekto schmatol a odmiestnil sa spolu s ňou.
Studený nočný vzduch jej prenikol do pľúc a cítila bodavú bolesť pri každom nádychu. Na zemi, v tráve pri nej boli Weasleyovci, Remus, Tonksová. Práve Nymphadora bola k nej najbližšie. „Si v poriadku?"
„Neviem." odvetila Hermiona úprimne.
***
Ráno prišlo skôr než by čakala a čo bolo ešte horšie vôbec si neoddýchla. Hermiona cítila, ako jej oťažievajú viečka, a možno sa aj na pár minút ponorila do ríše snov, ale prebralo ju ako ňou niekto zatriasol. Otvorila oči, a skláňal sa nad ňou Malfoy. Srdce sa jej splašene roztĺklo, potom sa upokojila, pokiaľ sa to vôbec dalo. Spomenula si, na všetko čo sa jej stalo, na včerajšok, na to ako sa ocitla v jeho príšernom dome.
„Vstávaj Grangerová," prehovoril. „Nie si na dovolenke. Práca čaká."
„Nedotýkaj sa ma Malfoy!" posadila sa a čo najviac sa od neho odtiahla. „Merlin!" zahundral. „S tebou nie je žiadna zábava," poznamenal Draco. „Ale to napravíme." žmurkol na ňu a potom zamieril do kúpeľne.
Naozaj sa nesmierne desila, čo znamenali jeho skryté vyhrážky a ani to netúžila zistiť.
***
Ahojte!
Dneska flashbackový diel, ale hádam sa vám páčil, dúfam :) Straašne ma psychicky vyčerpal :D Ale určite sa ešte do minulosti pozrieme, ale nie hneď :)
Ďakujem samozrejme, za minulé reakcie. Dráčika tam dneska bolo pomenej, nabudúce napravíme, haha :D
Love you all :)
Kisses -V ♥