Občas ma prepadnú nálady, keď sa cítim strašne z neznámeho dôvodu. Chcem plakať a vrieskať len tak, aby som sa čo najrýchlejšie zbavila ťaživého pocitu na hrudi.
Tak cítim aj teraz, Samanthine slová mi doznievajú v ušiach a ja len v duchu krútim hlavou. Najlepšia možnosť pre Sama? To úplne popieram. Nevedia o mne nič. Ja som zabijak, som niekto, kto sa nedokáže prispôsobiť iným, niekto, koho zlomila minulosť a budúcnosť ju chce pripraviť o život. Som samý zápor, až na náboj, ktorý mi koluje žilami- ten je, ironicky, kladný.
„Samantha... ja..." začnem koktať. Toto nemôže myslieť vážne, ona o mne dokopy nič nevie.
Ruku mi položí na plece a vydýchne. „Prosím, Amelia, nič nevrav." Potrasie hlavou. „Je mi jasné, že nie si obyčajná a to ani nikdy nebudeš. Vieš, čo som si zapamätala najviac z tvojich snov, z ktorých vykrikuješ?" nadvihne na mňa obočie a ja len potrasiem hlavou.
„Ten človek je stále tu," šepne. „len ty ho nevidíš. Vidíš zlomené dievča, čo aj som. Tam niekde vo mne je stále tá bojovnosť čo kedysi, no teraz nemá prečo bojovať. Je skryté pod bolesťou a ty to vieš, len si to nechceš priznať. Potrebuje aspoň z jednej strany podporu, keďže momentálne trpí tu aj tam. A naozaj neviem, kde viacej. Dokončím svoju prácu, Max, no nie pre to, lebo musím, ale pre to lebo chcem, nech to už akokoľvek bolí."
Prekvapene zalapám po dychu, keďže moje slová presne odcituje. Na túto časť si pamätám aj ja veľmi živo, na sen, kde zabili Maxa.
Samantha sa smutne usmeje. „Tieto slová sa mi doslova vryli do pamäte, Amelia. Nedokážem sa ich zbaviť a nasledujú ma ako vlastný tieň. Ty si to možno neuvedomuješ, no povedala si niečo veľké. Alberth Smith, ten, ktorý vyslal bombu na Ameriku, písal vo vojenskej správe nasledujúce slová: „Nechceli sme takto konať, ale bolo to nevyhnutné. Bolelo nás zabiť nevinných ľudí, ale museli sme to spraviť aj napriek našej nevôli. Ak sme chceli ľudstvo udržať pri živote, museli sme takto konať. Ani jedno riešenie nebolo správne, ale boli sme nútení urobiť to. Iná možnosť neexistovala. Oznamujem Vám, že Amerika bola preto zničená a nikto neprežil."
Vieš, on vravel o tom, že sa museli obetovať a zahnať vlastné svedomie, aby urobili to najlepšie. Pochybujem, že ich nápad bol dobrý, no bol jedným z tých najlepších.
Ty si vravela, že ťa to bolí, ale rozhodla si sa konať napriek bolesti a tomu, že ani jedno riešenie nebolo správne. Oni boli dospelí muži, ktorí mali kopu času na rozhodnutie. Ty si bola sama a bola si mladé dievča. Zhrň si to, Amelia.
Možno tomu celkom nerozumieš, no ty si sa obetovala pre niečo, čo bolo dôležitejšie, hoci ťažšie. Týmto ti chcem povedať len toľko, že hoci si to neuvedomuješ, si človek veľmi vzácny. Dokážeš sa vzdať sama seba, aby si pomohla iným.
Čo, ak nie toto, by mala byť priorita každého? Nemal by sa každý snažiť pomôcť? Nie toto, znamená ľudskosť? Pomoc tam, kde to kto potrebuje?"
Hnedé oči jej spočívajú a mne, ale ja sa jej nedokážem pozrieť do očí. Mám chuť plakať. V niečom má možno pravdu, no ja som stále len vrahyňa. Žiadna obeta ani nič podobné nemôže odčiniť, to, čo som urobila. Vzala som nejeden život.
„Ale ja som..." nedovolí mi dohovoriť, prst mi priloží na pery a úprimne sa pousmeje s náznakom pochopenia.
„Človek je stvorenie, ktoré robí chyby. Nikto nie je len dokonalý, alebo len dobrý. Každý má aj zlé vlastnosti a vo všetkom dobrom je aj kúsok zla. Nedá sa konať tak, aby bolo dobre pre každého. Uvedom si, čo ti teraz vravím a nezabúdaj, že za každým zlom, je kúsok dobra- za každým dobrom, je kúsok zla. Záleží len na tom, kde sme my a čo vidíme. Urobila si niečo zlé? Možno si tým niekomu zachránila život. Urobila si niečo dobré? Možno si tým vzala život niekoho iného.
Náš život je tkaný z malých vlákien a je len na tebe, ktorej z nich sa chopíš a ktorú potiahneš. Malé kúsky sa prekrývajú a čo je pre teba spása, je pre iného zatratenie. Nedá sa konať len dobro, ale ani len zlo. Niektorý to chápu tak, iný zas onak. Nemôžeš nechať, aby ťa ovládla časť, ktorá je pre teba zlá, alebo dobrá. Musíš to brať ako celok a hoci ťa v skutočnosti nepoznám, som si takmer istá, že u teba prevažuje dobro. Nebuď na seba prísna, lebo život nie je prechádzka, ale prekážková dráha. Jednej pasci sa vyhneš a do druhej úplne zapadneš."
Pri posledných slovách ma objíme a tuho zovrie v dlaniach moje tričko. „Mám ťa rada, Amelia. Ani netušíš, ako sa všetko zmenilo, odkedy si tu."
Zalapám po dychu a tentoraz sa mi slzy už naozaj spustia po lícach. No po dlhom čase to nie sú len slzy zármutku, ale šťastia.
Až doteraz som si neuvedomovala, čo všetko som v Kupole našla. Sam sa do mňa zamiloval, Phil je ako najlepší priateľ a Samantha je ako moja staršia sestra. Vie vo mne čítať a to ma ani nepozná. Slová ma zas a znova opustia, sú to len pocity, ktoré vo mne víria.
Ja mám rodinu. Skutočnú rodinu, akú som doposiaľ nemala. To poznanie ma prekvapí, ako ešte nič doteraz. Sú tu ľudia, ktorým na mne záleží. na ktorých záleží mne.
Zovriem ju v náručí a vzlyknem jej do trička. „Ďakujem." Zašepkám.
Potrasie hlavou a odtiahne sa. Palcom prejde po mojom líci a zotrie malú slzu. „Nemáš začo ďakovať. Tieto slová ma ťažili už dlhšie." Zaklipká viečkami a a v očiach sa jej zalesknú slzy. Vzápätí sa mierne trasľavo rozosmeje a zachytí padajúce kvapôčky prstom. „Bolo to už dlho, čo som neplakala," potrasie hlavou.
„Každý potrebuje plač na to, aby sa prejavil. Niekedy treba všetko striasť z vlastného vedomia a vypustiť to." Usmejem sa.
„Si ako moja sestra, ktorú som nikdy nemala." Zasmeje sa.
„Cítim to rovnako." Poviem s nemiznúcim úsmevom. „Moja stará sestra, ktorá nikdy neexistovala."
Samantha prikývne a krivo sa usmeje. „Tým pádom, ty si moja maličká sestrička, ktorú môžem podkopávať za to, že má nového frajera." Vyprskne smiechom a ja ju štuchnem medzi rebrá.
„Neprovokuj. To si zariadila ty."
S úsmevom pokrúti hlavou. „Ja som len pripravila všetko potrebné. Konečný výsledok ste vyprodukovali vy."
„Ty si nejaká psychologička alebo...?" zasmejem sa.
S úsmevom pokrúti hlavou. „Ako malá som sledovala matku, ktorá robila psychologičku. Po dlhšom čase sa ukázalo, že mám na také blbosti, ako je čítanie v ľuďoch, odhadnutie ich nálady, alebo zistenie klamstva, celkom slušné predpoklady a začala som sa tomu venovať viac. Zhltla som všetky knihy o veciach spoločných s psychikou ľudí, no a to sa dosť odrazilo na všetkom ostatnom."
„Takže taký malý psychologický Einstein." Pokývam hlavou a on sa pobavene zasmeje.
„Dalo by sa to tak povedať." Prikývne. „No potom je Sam zas taký malý technický Einstein. Zajtra s ho na to určite spýtaj." Poradí mi.
„Na čo?" zamračím sa.
Pokrčí plecami. „Na všetko. Čudovala by si sa." žmurkne. „Fajn, Amelia, idem si pospať. U Sama sa spať nedalo. Bolo strašne teplo." zasmeje sa ešte raz a postaví sa.
„Pekný zvyšok dňa, sestrička." Zašvitorí a vybehne von.
Na to, že je škola, časť pomerne skoro, nemyslíte? :D asi z môjho predsavzatia- konečne sa učiť- zase nič nebude -_- :D
Dúfam, že sa časť páčila, veľmi pekne vám za všetko ďakujem :) :D Stretneme sa pri pokračovaní, kde by sa už konečne malo aj niečo stať, nie len stále frflať o pocitoch :D no, uvidíme, či mi to vydá :DD
Adios! :D