Od toho dňa už čarodejnícky svet nebol taký ako predtým. Všetci žili v strachu, a beznádeji už príliš dlhú dobu. Tak dlho, že si ani nepamätali pomaly čas, kedy tomu bolo inak. Harry Potter, bol mŕtvy. Chlapec ktorý ho porazil keď ma sotva rok, nedokázal uniknúť svojmu osudu. Oplakali ho všetci. Všetci ktorí doňho vkladali nádeje, že je naozaj Vyvolený, že ho naozaj dokáže zastaviť. Hŕstka ľudí, sa však nevzdala ... hoci Fénixov rád ako taký neexistoval, niekoľko ľudí neprestalo bojovať. Bývalá DA sa premenovala sa na PA (Potterova armáda), verbovali sa noví členovia. Museli proste niečo urobiť. Hoci bol Harry preč, jeho odkaz tu ostal. Bojovať, nevzdať sa a pokúsiť sa vyhrať. Kvôli budúcnosti a lepším zajtrajškom.
„Hermiona, utekaj!" kričal Ron a za sebou metal rôzne kliatby. Všetky ktoré ho napadli. Aj tie neodpustiteľné. Dávno už stratil zábrany, niektorú z nich vysloviť. Teraz to boli kliatby ktoré zachraňovali život, alebo aspoň dávali šancu k prežitiu. Hermiona pomáhala, ako sa len dalo, ale tiež sa ocitla v pasci. Najmä keď sa v lese cez ktorý utekali, potkla sa o koreň stromu a ten tvrdý pád na prašnú cestu jej vyrazil dych. Počula ako na ňu Ron volá, no jej sa odrazu chcelo spať. Matne si uvedomovala, akýchsi mužov v plášti okolo seba kým stratila vedomie.
Hermiona Grangerová bola jednou z iniciátorov, na vytvorenie odboja. Spolu s Ronom. Smrť Harryho ju zasiahol príliš silno a hlboko, a preplakala vtedy niekoľko dní. Vlastne si ani nepamätala presne, čo sa okolo nej dialo, bola zničená, smutná. Trvalo jej to, ale pohla sa v pred, vedela, že on by nechcel aby vzdali. Snažili sa pátrať po horcruxoch, no neúspešne. Stále ani nemohli prísť na to kto je záhadné R.A.B. Väčšina ich priateľov bola mŕtva, ušli alebo sa zo strachu pridali k Voldemortovi. Weasleyovcom sa podarilo z krajiny odísť. Molly sa po Arturovej smrti zlomila, no zároveň bola pripravená a odhodlaná, chrániť svoje deti. Spolu s Ginny, Billom, Fleur a ich malou dcérkou odišli do Francúzska k Delacourovcom ... Dvojčatá odmietli, hoci ich matka prosila a aj sa vyhrážala. Ron tak isto. Lenže teraz sa stalo niečo, kvôli čomu aj Ron zmenil názor a Hermiona spolu s ním.
Zobudila sa na kamennej dlažbe, no neodvažovala sa pohnúť. Vo vzduchu cítila pleseň, vlhkosť a neuveriteľný chlad, ktorý dával iba jediný zmysel. Dementori. Striaslo ju a ani sa neunúvala si utrieť slzy. Tak dávno neplakala. Od Harryho smrti pred štyrmi rokmi. Aj teraz, po takom čase, sa občas pristihla ako stále dúfa, že to je iba omyl. Že sa Harry Potter zjaví, živý a zdravý. No ako dni plynuli tak zároveň bledli aj nádeje a ona musela prijať, že sa to naozaj stalo. Že oňho prišla, o svojho najlepšieho priateľa, ktorý jej bol ako brat. Snažila sa vzdorovať dementorom pokiaľ to len bolo možné, ale akoby všetky zlé spomienky prevažovali tie dobré.
„Hermiona ..." počula šepkať svoje meno.
„Ron!" posadila sa a dívala sa do tmy. Po chvíľkenejasne rozoznala siluetu v susednej cele a prisunula sa k nemu. „Ron!" chytila sa jeho ruky. Chlad, ktorý cítila pred chvíľou sa zmiernil „Vďaka bohu, že žiješ."
„Chytili nás lapači, Hermiona." znelo to naozaj trpko, akoby ju z toho obviňoval, hoci vedela, že to tak nie je. „Ale musíme sa odtiaľto dostať. Pandora má vyplávať o pár hodín!"
Pandora bola loď, ktorú vlastnil Xenofilius Lovegood. Oficiálne kvôli rozvážaniu Sršňa, no slúžila aj ako únik, pre ľudí ktorý sa z Británie chceli dostať. Vymysleli to naozaj šikovne, určite to bol Lunin nápad, predpokladala. V podpalubí, ktoré vyzeralo ako obyčajný sklad, bolo niečo ako núdzová miestnosť. Chránená Fideliovým zaklínadlom. Smťožrúti Pandoru, niekoľkokrát preskúmali, no nikdy nič nenašli.
Hermiona prikývla. Ron mal pravdu, musia sa odtiaľto dostať. Za každú cenu. „Budeme v poriadku." snažila sa usmiať.
„Áno," Ron sa dotýkal jej líca a cítil slzy. „Neplač. Dostaneme sa preč. Musíme, nie kvôli nám, ale kvôli malému Harrymu."
Vydala zvuk medzi vzlykaním a smiechom. „Podľa mňa to bude dievčatko. Cítim to."
„Tak potom Harriet?" zažartoval Ron aby ju trocha rozvesil. Hermiona sa dotkla svojho bruška, na ktorom ešte nebolo nič vidno. „To by som jej nikdy nespravila." odmietla to príšerné meno.
„Kým si spala ... stráže sa menili. Trvalo to asi päť minút, kým tu nikto nebol. Ani dementori." vravel Ron a ona pozorne počúvala.
„To je síce fajn ... ale ako sa chceš tadiaľto dostať von?"
„Niekto mi sľúbil pomoc." zašepkal Ron ešte potichšie.
„Kto?" nechápala.
„Neville." Ron sotva pohol perami, a znelo to tak potichu, že by prakticky odprisahala, že sa jej to iba zdalo.
„Nie." Hermiona sa odtiahla.
Neville Longbottom ich zradil. Už pred rokmi ... zdalo sa jej to tak dávno. Ako v minulom živote, ktorý patril niekomu inému. V čase, keď Voldemort získal ministerstvo. Umrelo tam veľa ľudí, ktorí sa pokúšali brániť. Medzi nimi aj pán Weasley ... A Neville, ten milý, láskavý a dobrosrdečný chlapec sa pridal k Temnému pánovi. Jedna Hermionina časť to chápala. Chcel prežiť, tak ako všetci. Tá druhá to brala ako zradu a odmietala tomu uveriť.
„Neville?" zamračila sa. „Neverila by som mu."
„Nemáme na výber, Hermiona." riekol jej Ron. „Musíme to risknúť, alebo čakať na smrť v tejto cele ..."
Vedela, že má pravdu, no nebolo to o nič jednoduchšie, ale nemali na výber ako povedal Ron. Museli sa aspoň pokúsiť.
„Niekto ide." šepla, keď počula niečie kroky. Boli čoraz bližšie, dokonca rozoznala, že to nie je iba jeden človek. O pár sekúnd sa z tmy vynorili štyri postavy. Spoznala ich okamžite a striasla sa odporom. Augustus Rokwood, Antonín Dolohov, Rodolphus Lestranger a Draco Malfoy.
„Pozrime sa, aký chutný úlovok sa dnes lapačom podaril!" Zaškeril sa Rokwood, Hermione z neho prišlo nevoľno. Cítila sa ako králik zahnaný do kúta, a pred ňou boli štyri hladné vlky.
„Pravda, mohli by sme sa trocha pobaviť." prikývol Rodolphus. „Na humusáčku, nevyzerá až tak zle."
„Sklapni, lebo to poviem tete Bellatrix." uškrnul sa Draco na svojho strýka.
„Patrí Temnému pánovi. Myslím, že ich bude chcieť mučiť a zabiť osobne." súhlasil Dolohov. „Napokon sú to najlepší Potteroví priatelia."
„Ale to sa predsa nevylučuje navzájom." uškŕňal sa Rokwood. Mávnutím prútika otvoril Hermioninu celu. To ako zámka cvakla pri otvorené pre ňu znelo horšie ako rozsudok smrti.
„Ak sa jej dotkneš, osobne ťa zabijem!" skríkol Ron. Nikdy sa necítil tak bezmocne ako teraz. Dolohov naňho uvalil Silenciu, a tak zbytočne kričal nadával, nebolo nič počuť, iba bezmocne otváral ústa.
Rokwood sa iba zachechtal a chystal vojsť dovnútra, aby si Hermionu obzeral z blízka.
No cestu mu zahatal Draco. „Ak sa niekto s Gragerovou pobaví tak ja. Za všetky tie jej príkoria, čo mi spôsobila za všetky tie roky v škole ..." pozrel sa na Hermionu a zlomyseľne sa uškrnul.
V tej chvíli bola rozhodnutá. Ron mal pravdu. Musia ujsť, hoci by mali veriť Nevillovi. Stojí to za to riziko. Nebude nikoho hračkou, ale najmä musí chrániť svoje dieťa.
Malfoy vytiahol prútik a namieril ho na Rokwooda. „Celkom si ma inšpiroval." povedal lenivo a ťahavo, čo bolo preňho typické. Hermiona by sa stavila z hocikým, že ho tak učili rozprávať naschvál aby znel čo najviac aristokraticky. Bolo jej z toho zle a cítila ako na ňu prichádzajú mdloby, ale snažila sa tomu odolávať. „Temný pán mi aj tak sľúbil odmenu ... a asi už aj viem, čo budem chcieť." Venoval Hermione svoj úškrn. „Mali by sme sa ho ísť spýtať. Nie? Aj tak ešte nevie o našich hosťoch."
Rokwood to vzdal. Draco Malfoy patril k obľúbencom Temného pána ... na druhej strane, môže sa s Grangerovou pobaviť aj keď s ňou Malfoy skončí. „Poďme mu to oznámiť." súhlasil.
Jeden po druhom vyšli z kobky, a Hermiona sa roztriasla po celom tele. V duchu sa zaprisahala, že radšej umrie, než aby sa jej dotkol čo len jeden z nich.
„Ron ...!" šepkala znova sa chcela k nemu prisunúť aby bola aspoň blízko neho, ale potom si všimla, že dvere na cele ostali otvorené. Takmer sa bláznivo rozosmiala, no ovládla sa. Rýchlo sa postavila a opustila svoju celu. Už ostávalo len oslobodiť Rona. Stále naňho účinkovalo zaklínadlo, a tak jej iba naznačoval aby ušla sama. Na ňom predsa nezáležalo, ale Hermiona iba zavrtela hlavou. Podarilo sa jej nájsť kameň, ktorým by zámku mohla rozbiť. Lenže si nebola istá, koľko hluku to spôsobí. Ron myslel na to isté, ešte zúfalejšie zavrtel hlavou.
Udrela na zámku s čo najväčšou silou. Dúfala že sa jej to podarí po pár zásahoch. Opäť počula kroky. Ron jej naznačoval, aby ušla. Odmietala ho ale opustiť.
„Hermiona prestaň!"
Okamžite spoznala Nevillov hlas. Vyzeral inak, už to dávno nebol žiadny malý zavalitý chlapec. Dospel, zmenil sa, ako oni všetci. Zašepkal zaklínadlo a zámka sa rozbila akoby do nej predtým hodinu trieskala. Spadla na kamennú podlahu až to zarinčalo. „Udri ma Ron!" prikázal Neville. „No tak ... videli ma ako sem idem."
Ron neváhal. Spomenul si na jeho zradu a niekoľkokrát Nevilla silno udrel, až mu tiekla krv z nosa a vzal mu aj jeho prútik.
„A nenechajte sa tentoraz chytiť. Lebo ďalší raz vám už nebudem pomáhať." povedal im Neville. Hermiona mala nutkaniu mu poďakovať, možno to s ním ešte nebolo také stratené, keď naozaj riskoval svoj život aby im pomohol. ... Ale Ron ju chytil za ruku a ťahal ju smerom k východu za bodkou bieleho denného svetla, ktorá sa stále zväčšovala ako sa blížili. Ledva lapala po dychu, neverila, že sa im to možno naozaj podarí ... Už len preliezť cez otvor a budú voľní.
„Pôjdem prvý." rozhodol sa Ron. Nevedel, aké nástrahy tam môžu byť. Vyliezol von, našťastie tam nebol nikto iba niekto kto držal stráž. Ron využil moment prekvapenia a omráčil ho. Ľahol si na zem, aby mohol Hermione podať ruku a pomôcť jej pri lezení, no odrazu počul iba jej krik. Očividne ju niekto chytil. Dolohov. „Bež Ron!" zakričala naňho. Nemohol. Rovnako ako ona jeho, aj on ju odmietol opustiť.
„Choď!" žiadala ho cez slzy. „Choď, prosím ... kvôli mne."
Váhal, možno mohol bojovať ... Dementori ... boli akoby všade. „Ron choď už!" počul ako Hermiona zakričala naposledy kým ju Dolohov niekam vliekol, a medzitým Rokwood a Lestrange začali naňho útočiť. Pokúsil sa odmiestniť, chcel priviesť pomoc. Bolo to ale náročné, lepšie povedané, nemožné. Všade, bolo uvalené proti premiestňovanie kúzlo. Bežal smerom k lesu, ale smrťožrúti mu boli v pätách. A bolo ich čoraz viac. Silnejšie zovrel Nevillov prútik a kľučkoval pomedzi stromy. Zelené svetlo ho takmer zasiahlo, preletelo mu popri ľavom uchu. Nikdy nebol tak blízko smrti ako teraz. Hermiona ... Mal vôbec, ešte prečo žiť? Napadlo ho zúfalo. Zachráni ju. Zaumienil si a ak nie, tak ju aspoň pomstí. Ju aj Harryho. Nedával pozor a spadol tak ako Hermiona predtým. Lestrange sa k nemu blížil. Ronovi sa podarilo vstať, no tiež neprešiel ďaleko. V lese bola príliš tma a ani nevidel kam šliape. Videl blížiace sa červené svetlo, nepočul odkiaľ ani kto ho vykríkol, no vedel, že sa mu nestihne uhnúť. Uvedomil si ako vysoko sú. Nebolo úniku, okolo neho bola iba roklina. To ako veľmi hlboká nedokázal odhadnúť. Svetlo ho zasiahlo a omráčilo a on padal do tmy, ktorá sa okolo nej zlovestne rozprestierala.
***
Hermiona opäť padla na kamennú dlažbu a zas sa pritom udrela, no tá bolesť nebola s ničím v porovnaní s tým čo cítila vo svojom srdci. Nahlas vzlykala. Objala si kolená a iba plakala.
Trvalo niekoľko hodín, kým k nej niekto prišiel. Bol to Rokwood a povedal jej tú najhoršiu vetu akú len mohol. „Tvoj priateľ, Ronald Weasley je mŕtvy." nemilosrdne sa zachechtal. „Ale neboj sa, ... ty si to odtrpíš aj zaňho."
Vošiel k nej do cely, a schmatol ju za vlasy aby vstala. „Si naozaj celkom pekná, na humusáčku." zopakoval.
Hermiona mu napľula do tváre za čo si vyslúžila facku.
„Budeš ma ešte prosiť, aby ..." zašepkal zlovestne.
„Pusti ju!" Draco prišiel do žalárov tiež. Neville Longbotom pár sekúnd za ním. „Temný pán ťa volá." Mladý Malfoy si celkom užil Rokwoodov výraz tváre na ktorom bol strach priam hmatateľný. „Asi ťa chce potrestať, za to, že kvôli tebe takmer ušli takýto cenní väzni."
Rokwood pustil Harmionu tak že ju sotil k Malfoyovi. Ona sa však dívala na Nevilla ktorý mal celkom nepreniknuteľný výraz. Kam sa stratil ten milý, láskavý chlapec? Uvažovala smutne.
„Ty a ja sa pozhovárame Grangerová." povedal jej Malfoy aby upútal jej pozornosť. „A potom odídeš spolu so mnou ... Temný pán, mi to dovolil, ale najprv ťa musím vypočuť."
„Nič nepoviem," šepla. „Kľudne ma zabi."
„Pššt." uškrnul sa. Ach toľko neznášala jeho úškrn. „Pekne postupne ... nebudeme predbiehať udalosti." Namieril na ňu prútik. „Legillimes!"
Bola príliš slabá aby sa mohla brániť. Hlavou jej vírili spomienky na prvú cestu do Rokfortu ... na trolla v kúpeľni, ako ju Harry s Ronom zachránili ... na skvelý pocit, keď pomohli Siriusovi Blackovi ujsť ... na okamih keď sa dozvedela, že on vrátil ... Dumbledorova smrť ... Harryho smrť ... Fénixov rád ... Potterova armáda ... Ron ... Harry ... Luna ... Giny ... Ron ... dieťa ... A potom to prestalo. Cítila sa nesmierne slabá, už nevládala vzdorovať a stratila vedomie.
Malfoy ju stále držal. „Nevie nič." povedal napokon. „Nemá žiadnu cenu pre Temného pána. Ona nie je strážcom tajomstva úkrytu Potterovej armády."
***
Ahojte,
please v prvom rade don't kill me :D Ja viem, že som asi príliš krutá k tým postavám :D Ale tak ono si myslím, že keby Voldemort vyhral, určite by to tam bolo riadne temné, najmä voči jeho odporcom.
Ale fakt som zvedavá čo si o tom myslíte, takže sa teším aj na hate komentáre :D :D Ale snáď sa vám kapitola ľúbila aj tak :)
Kisses -V