Valery strnulo sedela vo svojom obľúbenom kresle, kde normálne vo svojom voľnom čase vyšívala, vnútri ich skromného salóniku a na kolenách jej ležala kniha. Nemala chuť na čítanie, ani na nič iné. Dúfala, že toto kreslo jej dodá odvahu.
V hlave jej totiž plávali rôzne myšlienky. A žiadne neboli pokojné.
Sebastian vyzeral rozzúrene, keď si uvedomil, kto je Valery.
To ona chápala.
Aj ona si tým prešla, keď zistila, kto je v skutočnosti Sebastian. Myslela si, že s ňou okamžite preruší všetky kontakty.
Ale dnes ráno jej poslal lístok, ktorý doteraz zvierala v rukách. Písal v ňom, že sa s ňou musí súkromne porozprávať.
Urgentne.
Na premyslenie svojich slov mal celú noc. A našťastie pre Valery, chápal súčasnú situáciu s Rowerom a žiadal ju o stretnutie u nej doma, na jej území, než na nejakom otvorenom mieste.
Ráno požiadala Evangeline, aby zobrala Lucille niekam von, nech nemusí počuť nadchádzajúci rozhovor. Nepriala si, aby jej dcéra videla, ako sa jej matka háda s mužom, v ktorom začala vidieť otca.
Na toto bola primladá.
Samozrejme ich sprevádzal aj strážnik, v prípade ak by sa niečo zase zomlelo. Henry sa bohužiaľ tejto úlohy nemohol chopiť, pretože bol na stanici a pripravoval plán na chytenie zločinca.
Presne o jedenástej začula Valery zaklopanie na vchodové dvere a zvuky, ako ich ide Heather otvoriť.
Počula tlmené pozdravy a otázku, kde je Valery. Po krátkej odpovedi už len čakala.
Nastal čas pravdy.
Keď vstúpil Sebastian do izby, Valery sa zo slušnosti postavila.
Teraz mali sľúbené súkromie.
Chvíľu tam len tak mlčky stáli a čakali, kto ticho preruší ako prvý.
Čakali, kedy ten druhý začne.
Nastal čas na ich sľúbený rozhovor. A preto ho začala radšej Valery. Inak by sa asi nikam nedostali.
„Tak začni. Povedz čo máš na srdci. Nemáme na to celý deň."
Sebastian prešiel k oknu.
„Prečo si mi tajila, kto si?"
To Valery prekvapilo. A trochu nahnevalo.
„Ja?! Nikdy som ti neklamala! To ty si vtedy používal vymyslené meno a teraz sa obhajuješ neexistujúcou manželkou."
„Manželka existuje. Práve sa na ňu pozerám."
„Nebolo to skutočné manželstvo. Ale to by ste mali dobre vedieť. Však pán Nightingale?"
„To ti môžem vysvetliť."
„Tak do toho. Som samé ucho. Rada si vypočujem, prečo si si ma pod falošným menom zobral v rozpadajúcom sa kostolíku v prístave. Bez svedkov. A prečo si ma tam nakoniec nechal."
Sebastian vyzeral, že chce vybuchnúť.
Alebo ju uškrtiť. Ale ovládol sa.
Skúsil to najskôr pokojne.
„Clive bol podvodník a zlodej s možnosťou vstupu do vyššej spoločnosti. Aby som ho odhalil, musel som sa vydávať za niekoho iného. Aby ma nespoznal. Vymyslel som si minulosť a kontakty. Musel som ho zastaviť."
„A ako som do tvojho geniálneho plánu zapadala ja?"
„Videl som ťa v spoločnosti tvojho bratranca a myslel som, že si rovnaká ako on. Vypočítavá. Zlá. Chamtivá. Mýlil som sa. Ako som ťa vídal a spoznával ťa, videl som pod povrch. Chcel som ťa potom zachrániť spod vplyvu tvojej rodiny. Ale tak si sa bála svojej rodiny. Jediný spôsob, ako ťa dostať z Londýna bola svadba."
„Ale prísľub manželstva by bolo stačilo. Odišla som. Ale ty si si ma zobral a po svadbe si ma pripravil o nevinnosť. Skompromitoval si ma! Myslela som, že to niečo znamená."
„Znamenalo. Znamená. Neklamal som, že ťa vezmem so sebou do Ameriky. Keď som bol na lodi a odnášal som naše batožiny do kajuty, niekto ma napadol."
„Prečo by to ten niekto robil? Bol to niekto ďalší, koho si oklamal?" Sarkazmus z nej iba kvapkal.
„Hádal som, že to bol Clive. Musel dostať podozrenie a poslal dvoch svojich ľudí, aby ma našli. Mali sa ma zbaviť v mori, vyhodiť telo uprostred ničoho."
„Ale prežil si to."
„Prišla hrozná búrka. Na moje šťastie. Loď potopilo. Veľa ľudí to neprežilo. Ani moji potenciálny vrahovia. My zvyšný sme sa dostali na územie štátu Konfederácie a zajali nás. Keď sa konečne podarilo armáde Únie nás oslobodiť, dali nám možnosť pridať sa do armády. Prežil som a bojoval."
„Zabudol si na mňa! Keď sme sa znova stretli tak si ma ani nespoznal."
„Nečakal som, že prídeš. Do môjho mesta, do mojej nemocnice. A zmenila si sa. Navyše som ťa vtedy nemiloval, tak som sa nenamáhal zapamätať si detaily."
„Nečakal si, že budem mať vlastný život. A dcéru."
„Dieťa som teda skutočne nečakal."
„Keď ma Clive našiel, nezabudol sa pochváliť, že budeš čoskoro mŕtvy. Markíz, ktorému ma predtým sľúbil stratil záujem, keď som s tebou utiekla. Ale netrvalo dlho a niekoho našiel. Hneď ma predal starcovi s titulom a veľkým bohatstvom. Len sa trochu prepočítal. Svadbou nado mnou stratil vplyv. Barón Cliveovi nedovolil sa so mnou stýkať. A ani ho nevyplatil. Najskôr mu sľúbil veľkú odmenu, ale nakoniec skončil so slabou almužnou. Lebo som vďaka tebe stratila cenu. Ale za niečo som Kensingtonovi vďačná."
„A za čo prosím ťa?"
„Naučil ma vzdorovať a stáť si na svojom. Rád sa so mnou hádal a mal rád krutosť svojich slov. Ale neodvážil sa ma v hneve dotknúť. Bál sa, že by mu modriny na mojej tvári ohrozili povesť. Získala som sebavedomie. A možnosť vychovať svoju a jeho dcéru."
„A dostali sme sa do ďalšieho bodu nášho rozhovoru."
„To čo znamená?" spýtala sa Valery, ktorá nechápala, prečo by toto malo byť témou rozhovoru.
„Henry mi povedal, že tvoj manžel nemohol mať deti. Že bol už veľmi starý. A to už v dobe, než si si ho vzala za muža. Tak sa ťa teraz pýtam: Kedy presne sa Lucille narodila? A neklam."
Valery bola veľmi šokovaná než aby odpovedala.
Preto pokračoval.
„Clive by ťa nenechal bez dozoru. A barón by si nenechal nasadiť parohy."
„Ako to môžeš vedieť? Otcom môže byť napríklad aj Henry."
„Henry sa netváril, ako tvoj milenec. To on ma na to upozornil, keď som mu povedal, že sme boli manželia. S ním si nič nemala. Tak mi povedz, je moja domnienka správna?"
Valery váhala, až sa nakoniec zmohla len na prikývnutie.
„Chcem to počuť." Dožadoval sa Sebastian.
„Lucille je tvoje dieťa."
Nastalo ťaživé ticho.
Nečakala, že tieto slová niekedy v živote vysloví. Dúfala, že tú pravdu si odnesie do hrobu, ako jediný človek, ktorý ju poznal. A teraz ju vie ešte niekto iný.
Sebastian po chvíli len zmorene vydýchol. Potom si sadol do najbližšieho kresla a podoprel si hlavu rukou.
„Čo bude teraz?" spýtala sa stále stojaca Valery.
„To, čo som mal urobiť už dávno."
Vybral z vrecka škatuľku potiahnutú zamatom a položil ju na stôl.
„Kúpil som to pre teba, keď som bol mimo mesta. Dúfam, že ti bude sedieť."
Valery pristúpila a otvorila ju.
Bol tam zásnubný prsteň.
Neveľký diamant obrúsený tak, aby pripomínal tvar srdca. Bol to krásny prsteň a za iných okolností by ju zaplavili slzy šťastia. Ale tie okolnosti boli iné. Zachmúrila sa.
„Nemusíš si ma brať kvôli pocitu zodpovednosti."
„Kúpil som ho skôr, než som toto všetko zistil. Priznávam však, že trochu zodpovednosti cítim za to, čo som ti urobil. Aj za Lucille. Ale niečo ma k tebe priťahuje a je to asi to najsilnejšie, čo som kedy k žene cítil. A čo kedy budem cítiť."
„To nie je dosť. Dvakrát som bola vydatá z donútenia a naposledy chcem svadbu len z lásky. Nie pre nejaký pocit zodpovednosti, alebo pocit viny. Ale z lásky."
„To znamená nie?"
„Nezúr! Na to nemáš právo! Povedal si, že si ma vtedy nemiloval. A teraz? Čo cítiš teraz?"
V odpovedi sa odvrátil pohľadom. A mlčal.
„Myslela som si to." Povzdychla si. „V dohľadnej dobe si ťa nevezmem. A neviem, či si ťa týmto spôsobom budem vôbec chcieť vziať. Keď bude po nebezpečenstve a budeš si istý svojimi citmi, opýtaj sa ma znovu. Odpoveď bude možno iná."
„Nepáči sa mi to. Ale chápem ťa. Aj tvoje dôvody. Hoci sa mi to prieči, podvolím sa. Nebol som ti dobrým manželom, aj keď to bolo len na krátku dobu. Počítaj však s tým, že sa vás nevzdám. Iná žena pre mňa nebude existovať."
„To je dobré vedieť. Ale Lucy nič nepovieme. Nevieme, ako to medzi nami dopadne a neprajem si dať jej takú neistú nádej. Je ešte veľmi malá, aby to pochopila."
„Dobre, ale chcem s ňou stráviť čas. Prišiel som o päť rokov jej života a nechcem prísť o ďalšie. Ako jej skutočný otec mám na to právo."
„V tom ti brániť nebudem."
„To som rád. Preto by som vás obe chcel pozvať za dva dni na čaj. Pozval by som vás už na zajtra, ale mám celý deň zaplnený v nemocnici. Bývam u doktora Greera, kým sa v mojom vlastnom dome nedokončia všetky opravy. Dostali sa mi tam hlodavce a ešte mi to tam neupratali. A samozrejme nech príde aj slečna Coleová aj slečna Petersonová."
„A čo Henry?" spýtala sa s mierne vypočítavým úsmevom Valery.
„Toho by som sám o sebe nepozýval, ale Hannah by mi nepekne ublížila, keby neprišiel. Neviem, čo na tom chlapcovi vidí."
„Je mladý a šarmantný. Je z dobrej rodiny a má to správne vychovanie a vzdelanie. Nikdy som ho nepočula, že by bol hrubý a musím uznať, že je celkom atraktívny. Pre mladé dievča je ako splnený sen."
„Keď je podľa teba tak dokonalý, prečo si si ho nevzala sama?"
„Kedysi by mi to bol aj navrhol. Ale ja som ho vždy videla skôr ako brata. Podobne, ako ty vidíš Hannah. A už som navyše bola vydatá, keď ma Henry oslovil. To ešte ani nevedel, že som jeho teta. Ale rýchlo ho to prešlo a dnes sa na tom smejeme."
„A si si istá, že ho to prešlo?"
„Samozrejme. V Londýne sa skoro zasnúbil a keď to nevyšlo, tak čo prišiel do mesta, obzerá sa po dievčatách. Dokonca ma čas od času požiadal o radu, koho by som mu odporučila."
„To som rád. Nerád by som mu ublížil."
„Ale? Táto žiarlivosť je u teba nová. Prečo si myslíš, že patrím tebe, aby si rozhodoval, s kým sa môžem stretávať?"
„To právo mi dáva Lucille. Som jej otec a musím dávať pozor, aby neprichádzala do styku s pochybnými indivíduami. Takže pokým budem môcť, budem sa aj tebe pliesť do života. Keď už mi neveríš s mojimi citmi."
„Som zvedavá, čo by si o tomto myslela Heather."
„Asi by bola v poriadku. Ale prečo ste mi vlastne hovorili, že je tvoja sestra? Pokiaľ viem, nikdy si žiadnu sestru nemala?"
„Ani nemám. Heather som stretla až na lodi. A pre Lucille sa stala viac tetou, ako kamarátkou. Z Evangeliny mala trochu strach a preto jej tak ani hovoriť radšej nezačala."
Ako na znamenie sa ostatné obyvateľky Blackwoodu vrátili domov.
„Dobrý deň, doktor Gale." Odzdravila sa Lucille.
„Dobrý deň, dámy. Prepáčte, ale musím sa s vami už rozlúčiť. Musím sa totiž nachystať do práce. Mám večernú službu."
„Iste. Chápeme to." Odpovedala Evangeline.
Sebastian prikývol a potom venoval Valery posledný pohľad.
Až vtedy nakoniec odišiel.
Ale Valery vedela, že sa ešte vráti.
Keď sa za doktorom zatvorili dvere, Evangeline sa pustila do vypočúvania. Za zatvorenými dverami a medzi šiestimi očami. Aj Heather to chcela počuť.
„Tak nám to povedz! Ako to dopadlo?" zaujímala sa Evangeline.
„Požiadal ma o ruku."
„A prijala si?" bola zvedavá Heather.
„Nie. Pretože to bolo z pocitu viny. Ale celkom dobre prijal správu, že je Lucille jeho dcéra."
„Prečo si preboha povedala nie?! Je to celkom fajn chlap a pocit viny nikoho nezaujíma. Veď sa o teba a tvoju dcéru mohol postarať." Sťažovala sa staršia zo žien.
„Takto som uvažovala aj predtým a netrpela som len ja, ale aj moja dcéra. Tentokrát nech sa vydám za muža, ktorý ma bude milovať a bude mať rád aj Lucille."
„A kde chceš takého nájsť, keď si odmietla doktora?" spýtala sa rozhorčene Evangeline.
„Stále môžem nechať pani Poolovú nech sa zahrá na dohadzovačku." Odvetila jej pokojne Valery a tajne dúfala, že nerobí chybu.