Čierne vdovy 1: Dokiaľ nás život nerozdelí

5. Kapitola

Valery mala sen.

A vedela, že je to sen, pretože bola znovu v Londýne a stála v preplnenom tanečnom sále nejakej významnej šľachtickej rodiny, ktorých meno jej úplne vyšumelo z hlavy. A bola tomu rada, pretože len spomienka na nejaký bál pre ňu znamenalo nepeknú skúsenosť, na ktorú nerada spomínala.

Ale nestála tam ako ona, ale ako sedemnásťročná Valery, ktorej váha bránila drahej látke, aby vytvarovala jej postavu do ženy, ktorou chcela raz byť a ktorou sa aj nakoniec stala. Len to trvalo viac rokov ako čakala.

Bolo jej veľmi horúco a tvár sa jej leskla napriek hrubej vrstve púdru, ktorý jej naniesla jej nie príliš nadšená teta Agatha. Ale bola to nutnosť, pretože kto by sa priblížil k dievčaťu, ktorého tvár bola samí červený fľak.

Ale aj tak. Hoci mala na sebe prekrásne ružové šaty, ktoré jej závideli aj ostatné debutantky a ostatné nedostatky boli skryté pred svetom, Valery nemala jediného tanečného partnera. Dokonca aj jej bratranec zmizol z dosahu tanečného parketu do jednej z izieb určenej pre kartové hry hostí, ktorí tanec nemali v obľube.

Jeho jediná výhovorka bola, že tanec nie je nič pre neho.

A Valery ho nemohla nútiť. Ešte by jej urobil na verejnosti hanbu. Ale nie pri tanci, ale pri tom, ako by na ňu začal kričať a ponižovať ju.

Tak tam teda iba stála v rohu a čakala, kedy ten cirkus skončí. Dokonca sa neodvážila prejsť si ani po občerstvenie, aby si ju niekto nevšimol a nezačal ju ľutovať. Alebo si z nej robil posmešky. Hoci to už asi aj robili.

Náhle začula, že niekto zašepkal jej meno. Z hanby jej úplne sčervenali uši a priala si, aby mohla ujsť do tmy a nikdy znovu nevyliezť.

Mala hlavu sklonenú a tak si nevšimla, že k nej niekto pristúpil. Všimla si len, ako jej ten niekto podával pohár s chladeným nápojom a až potom sa odvážila zdvihnúť oči.

Jej záchranca bol vysoký a pekne stavaný muž s hustými čiernymi vlasmi, s očami ako zrelé gaštany a úsmevom, ktorý v tom okamihu rozžiaril celý jej svet. Na tvári nemal ani stopu po poraste, aký vídala u svojich príbuzných aj v tých najvýznamnejších príležitostiach a Valery sa nezdalo, že by ten muž mal v úmysle sa jej posmievať.

Jeho úsmev bol úprimný a Valery aj zabudla, ako sa rozpráva.

Potom si zobrala ponúkané pitia a šepla tiché ďakujem.

On sa usmial ešte viac a povedal: „Rado sa stalo."

V tom okamihu sa do neho zamilovala.

Alebo to bolo až potom, keď ju vyzval do tanca a ona jeho ponuku prijala.

Ten tanec bola tá najlepšia vec, ktorá sa jej ten večer stala. A krásny bol aj ten pocit, že tento muž venoval pozornosť len jej a ostatné dievčatá sa mohli len žiarlivo pozerať.

A potom sa sen premenil na nočnú moru.

Valery sa zmenila na ženu ktorou je dnes, krásnou a elegantnou, a muž, ktorý ju vykrúcal v tanci sa začal meniť na kostru.

Pustila ho a pozerala, ako sa pri jej nohách mení na prach.

Začali jej tiecť po lícach slzy.

Potom začula detský výkrik.

Otočila sa a videla svojho bratranca, ako drží jej dcérku za ruku a máva na Valery.