Čierne vdovy 1: Dokiaľ nás život nerozdelí

3. Kapitola

Prišiel nový deň a pre ženy to znamenalo ďalší deň monotónnosti.

Neboli na výletnej lodi okolo Londýna a preto sa pasažieri museli postarať o svoju zábavu sami. Našťastie mali všetci pasažieri prístup k svojim batožinám, v ktorých mali niečo, aby nemuseli sedieť vo svojich kajutách ako malé neposlušné deti a nudiť sa tam.

Niektorí ľudia vytvorili malé skupinky a hrali šachy, kartové hry alebo iné stolné hry a to buď v jedálni, keď ju nepoužívali ostatní, alebo na palube lodi, kde mali postavené stoly a stoličky. Niektorí zase mali pri sebe knižky, alebo iné zábavy, ktorými si krátili svoj čas na lodi.

Deti, pod dozorom dospelých, hrali svoje hry na otvorenej palube. Pridala sa k nim nakoniec aj Lucille. Síce spočiatku váhala a nevedela, ako sa k nim má pridať, ale potom ju Valery s Evangeline a Heather poučili o pravidlách hier, ako si ich z detstva pamätali a postrčili ju, aby sa k zábave pridala. Viac nebolo treba.

Heather si zo svojej kajuty vytiahla niekoľko papierov v doskách spolu s čiernym uhlíkom a posadila sa na stoličku, kde mala najlepší výhľad na palubu a ostatných cestujúcich. Akonáhle mala vybratý záber, roztancovala sa rukou s uhlíkom po papiery. Aj keby ste sa s ňou pokúšali začať nejaký zmysluplný rozhovor, nepodarilo by sa vám to. Bola tak ponorená v tranze sústredenia, že by bol zázrak, keby odpovedala zrozumiteľnou vetou.

Valery sa miesto, kde Heather maľovala páčilo, nielen pre dobré umiestnenie v tieni, ale ja preto, lebo mala dobrý výhľad na svoju dcéru a jej nových priateľov. Bolo to vlastne po prvýkrát, čo videla svoje jediné dieťa takto sa zabávať.

Valery stislo pri srdci. Dúfala, že spolu zažijú ešte nezpočet takýchto dní.

Sadla si teda na stoličku vedľa Heather a začala vyšívať do látky v rámiku vzor, ktorý mala už dávno v pláne, ale doteraz nemala čas ho vytvoriť. Akoby si mohla aj nájsť čas po smrti manžela a následnému strachu o budúcnosť jej a jej dcéry. Mala lepšie veci na prácu, než vyšívať. Ako napríklad naplánovať tento útek a následnú cestu za novým domovom.

Ale teraz bola aspoň na chvíľku slobodná.

V priebehu niekoľkých minút, alebo dokonca hodín, sa k tejto dvojici pripojili ďalšie ženy, ktoré si chceli vyšívať, alebo si len poklebetiť.

Evangeline ale neobľubovala podobné aktivity, preto sa radšej posadila k cestujúcim, ktorý hrali nejakú kartovú hru v salóniku pri jedálni.

Karty bola jedna z vecí, ktoré na svojom manželovi neznášala. Ale pri Evangeline s tým nemala problém. Lebo na rozdiel od jej priateľky, jej manžel nemohol hrať karty bez poriadneho množstva alkoholu, a ako sa dopočula neskôr, bez povoľnej ženy.

Takto všetkým rýchlo ubehla polovica dňa.

Valery práve pracovala na okvetnom lístku svojej kvetiny, keď sa jej jedna zo žien opýtala otázku.

„A prečo tu vlastne medzi nami nie je vaša priateľka?"

„Pani Coleová má iné záľuby, ako je maľovanie, alebo vyšívanie do látky. Nebudem ju pri sebe držať, ak by sa tu len nudila. Veď ani ostatné dámy na lodi sa tomuto nevenujú."

„Ale viete, čo sa o nej hovorí?"

Valery pozrela na ženu a začala mať pocit, že chce len niekoho ohovárať. A tá smola padla na Evangeline.

„Nie neviem čo sa hovorí. Je to dôležité?"

„Vraj je to ľahká žena, ktorá sa náhodou dostala k veľkej čiastke peňazí a teraz uteká z Anglicka. Myslíte, že niekoho zabila a okradla?"