Čierne vdovy 1: Dokiaľ nás život nerozdelí

7. Kapitola

Ďalšie dni po tom, ako sa ženy vrátili z nemocnice od doktora Greera sa Valery postarala, aby Lucille zostala vo svojej posteli a oddychovala. Hoci Lucille začala protestovať, že sa jej nechce ležať, matka jej prísne zakázala chodiť von sa hrať, pokým ju choroba úplne neprejde. Ani dcérkin smutný pohľad a prosby ju neobmäkčili.

Mohla sa však hrať so svojimi hračkami v postieľke, ak sľúbila, že zostane pokojná a nebude vystrájať.

A ženy sa medzitým pustili do svojich povinností.

Evangeline pripravovala chorému nepokojnému dieťaťu čaje, aby mala čím zapíjať svoje predpísané lieky. A inak sa počas dňa, keď bola pravá pani domu preč v práci a zarábala, starala o poriadok v domácnosti a organizovanie jedál pre spolubývajúce. Ako najstaršej členke domácnosti to bola jej povinnosť.

Heather sa zase postarala, aby mala Lucille každý deň prečítanú nejakú tu rozprávku a nezostala vo svojej izbe úplne sama celý deň. A mimo rozprávkovej doby sa venovala svojim maľbám a zašívaniu šiat, ktoré pri ich nosení utrpeli nejaké tie malé trhlinky. Občas aj poprala oblečenie a obliečky, keď jej to Evangeline pripomenula.

Valery musela chodiť do práce, ale aj tak si našla počas svojej poludňajšej prestávky čas, aby prišla domov a uvarila dcérke trochu polievky. Takto chcela kontrolovať, ako sa jej malá Lucille má a či sa jej zdravotný stav nezhoršuje. A hoci svojim priateľkám verila, že sa o všetko postarajú, jej materské inštinkty jej nedopriavali pokoja. Musela byť o všetkom informovaná.

A takto prebehol ich prvý týždeň v novom meste, v novom domove.

Keď sa Lucille o pár dní urobilo lepšie dostala povolenie, aby sa mohla ísť s Heather trochu poprechádzať po okolí. Ale aj tak stále mala nejaké obmedzenia. Musela byť teplo poobliekaná a musela sa držať pri Heather. Behanie po ulici bolo zakázané.

Prišlo sobotňajšie ráno a dievčatá mali v úmysle hneď po raňajkách zase ísť na menšiu obhliadku ulice. A tak Valery nezostávalo nič iné ako sledovať, ako mladé dievčatá odchádzajú na svoju ďalšiu prechádzku.

Stačila na ne aspoň zavolať: „Buďte opatrné!"

„Neboj sa mami."

„Dáme si pozor."

A potom už Valery nevenovali pozornosť.

Ona si povzdychla a prekrížila si ruky. Pocítila psychickú únavu a tak sa začala opierať o rám okna a dovolila si, aby sa po dlhej dobe ponorila do spomienok na svoju minulosť.

Nepamätala si, že bola niekedy chorá, keď ešte žila so svojou pravou rodinou.

Ale spomienky na čas u Rowerovcov mala jasné a čisté.

Často jej neverili, keď im povedala, že sa necíti dobre a mysleli si, že robí divadlo, aby nemusela pracovať. Až keď začala veľmi pokašliavať, tak začali aj oni niečo robiť. Hoci ich starostlivosť nestála za nič. Občas mala pocit, že lepšiu starostlivosť dostávajú aj strýkove kone.

Preto sa do budúcnosti polepšila a chorobu nahlásila iba svojmu zamestnávateľovi v obchode. Ten vtedy poslal Rowerovcom odkaz, že Valery strávi nejaký čas v obchode a vráti sa až za pár dní. Potom jej zavolal felčiara a zaplatil jej lieky. Bol dokonca taký láskavý, že ju nechal prespávať v izbe nad obchodom, ktorý bol stále prázdny. A keď sa uzdravila, vrátila sa k Rowerovcom, akoby sa nič nestalo.

A pre nich to tak takmer aj bolo. Len Clive vedel, čo sa dialo a nepovedal nič. Iba jej vynadal, že si nedávala lepší pozor. Bolo to od neho takmer láskavé. Takmer.