Čierne vdovy 1: Dokiaľ nás život nerozdelí

4. Kapitola

Clive Rower zúril. Alebo by sa dalo povedať, že zúriť bolo slabé slovo. On priam besnil.

Bola noc a Clive sa nemohol vrátiť do svojho bytu, preto sa na čas uchýlil do príbytku jeho rodičov. Valery bola preč už niekoľko dní a jeho veritelia chceli svoje peniaze, jeho spoločník sľúbenú nevestu. A nemohol urobiť nič. Len hľadať svoju nepodarenú sesternicu. Kým veritelia strážili jeho byt, čakajúc kým sa tam nevráti, Clive poslal svojich ľudí, aby ju našli.

Zatiaľ trčal tu, v rozpadajúcom sa domčeku z ktorého padala omietka, ktorého nábytok bol starší ako dom sám. Vyšliapaval cestičku do už tak deravého koberca, a snažil sa nenaraziť do dreveného stolu plného vecí, ktoré jeho rodičia pokradli.

Nechápal, čo sa mohla tak parádne pokaziť.

Všetko sa zdalo v poriadku až do toho rána u advokáta, kedy našiel svoju sesternicu v spoločnosti mladého Kensingtona. V ten okamih prišiel o svoj najväčší tromf.

So starým barónom bolo vždy ťažké sa dohodnúť. Bol tvrdý a neúprosný a Clive to dobre vedel, keď s ním začal obchodovať. Spočiatku sa dokonca aj bál, že žiadny obchod nepríde. Ale stačilo nemalé množstvo alkoholu a ten starý blázon bol ako baránok, ktorý by podpísal čokoľvek.

Aspoň si to Clive myslel.

Keď nakoniec alkohol vyprchal z toho prašivého tela a do barónovej hlavy sa prinavrátil zdravý rozum, urobil blázna z Clivea.

Trvalo mu roky, kým dokázal vytvoriť zmluvu, z ktorej by sa barón, ani žiadny prekliaty právnik, ktorého by si mohol najať, nedokázal vykrútiť. Stačilo ho už iba opiť, ako za starých čias.

A keď sa zdalo, že je všetko v kapse, barón zomrel, zmluva zmizla, a spolu s ňou aj Cliveova budúcnosť a posledná šanca, ako z toho starca dostať čo i len cent.

Keby sa len Valery nejako nedozvedela o Cliveovom novom obchode v ktorom figurovala, mohol mať na čas postarané.

Ale ona nie. Ona musela zmiznúť.

Ale v Londýne nie je miesto, kde by sa mohla donekonečna skrývať. A ešte s dieťaťom.

Práve v tomto okamihu ju hľadá polovica londýnskeho podsvetia a ak by predsa len prekročila hranice mesta, nájde ju.

To by ho malo upokojiť.

Ale len myšlienka na to o čo sa pokúsila...

Clive v slepom hneve hodil najbližším predmetom o protiľahlú stenu až sa to roztrieštilo na márne kúsky. A ten predmet bola mimochodom matkina obľúbená váza. Smola.

Otvorili sa hlavné dvere a vošli Cliveovi rodičia. Nikdy nepochopil, ako také nuly ako sú oni mohli mať syna, ako bol on.

„Bolo by fajn, keby si nám prestal ničiť náš majetok." poznamenal len tak mimochodom jeho otec pri pohľade na rozbitý kus skla a potom spýtal sa: „Máš nové správy?"

„Nie! A už ma nebaví to čakanie. Čo je také ťažké nájsť jednu osamelú ženskú s malým usmrkaným deckom? Len počkaj, až sa mi dostane do rúk. Bude si želať, aby ju táto somarina nikdy v živote ani nenapadla."

„Myslíš, že ju dokážeš po tomto lepšie ovládať? Veď je to žena a tie majú svoju hlavu." Poznamenala jeho matka.

„Každý človek a najmä žena má svoje slabé miesto. Stačí naň len primerane pritlačiť."

„A na čo chceš zatlačiť ty, chlapče?"

„Valery má mnoho slabostí, ale to najväčšie je jej dieťa."