Čierne vdovy 1: Dokiaľ nás život nerozdelí

20. Kapitola

Sebastian sa späť do Charlesovho domu dostal až za tmy. Porozprával sa s Valeryiným známym, majiteľom hostinca Poolom a ten sľúbil, že sa povyzvedá v okolí.

Mal podľa jeho domnienky veľmi nádejné vyhliadky.

Stačí sa len opýtať tých správnych ľudí, povedal.

A Sebastian toho muža ani nemusel presviedčať. Stačilo mu povedať, že pani Kensingtonovej hrozí nebezpečenstvo.

Potom sa sám išiel povypytovať do motelov v blízkosti, či v poslednej dobe neubytovali niekoho podozrivého. Ale nič nezistil.

Rower si asi nemohol dovoliť ani ten najlacnejší pajzel.

Cestou po pozemku do domu informoval strážnikov o pokroku jeho vyšetrovania a išiel pohľadať Valery.

Dúfal, že spolu strávia nejaký čas v súkromí. Potreboval s ňou hovoriť.

U ich dcéry ju nenašiel. Tá pokojne spala a celý svet jej mohol byť ukradnutý. Tak pohľadal Evangeline. Ak by niekto mal vedieť, kde je jeho nevesta, tak je to jej priateľka.

Našiel ju s Hannah, ako o niečom diskutujú v knižnici. A vyzerali veľmi vážne.

„Pani Evangeline, neviete, kde je Valery?" spýtal sa a zdalo sa mu, že sa pri jeho hlase trochu strhli. Ale možno si to len predstavoval.

„Iste to neviem, doktor Gale. Ale určite bude niekde v dome. Pred chvíľou sa tu zastavila a viem, že dieťa by v noci neopustila."

Chcel ešte niečo dodať, ale prišiel k nemu strážnik a niečo mu pošepkal. Zavolali si ho do chodby k predným dverám.

Mali návštevu.

Dôležitú návštevu.

Stáli tam traja muži, pričom jeden z nich vyzeral na Angličana. Vyzeral mladý, možno niečo starší ako Hannah, ale nie o veľa. Avšak v tvári orámovanej čiernymi neposlušnými vlasmi mal tvrdý výraz a oči čierne ako noc mal nedôverčivé a vzdorovité. Akoby sa snažil vyrovnať dospelým mužom už v detstve a ostalo mu to aj v dospelosti. Taký výraz videl na mnohých mladých vojakoch.

„Dobrý večer. Som doktor Sebastian Gale, kapitán 12 kavalérie Únie. Chceli ste so mnou hovoriť?"

„Vďaka, že ste ma prijali. Volám sa William Barnes a som detektívom londýnskeho úradu vyšetrovania, poverený prípadom Covent Garden. Mám tu príkaz na polapenie a odvedenie Clivea Rowera do Británie. Počul som, že ste zapojený do hľadania."

„Áno, lebo sa vyhrážal mojej budúcej snúbenici. Ale stále nechápem, prečo ste tu." Sebastian začal hovoriť tak zmätene a nechápavo, ako sa aj cítil.

„Prišli ste pomôcť lordovi Kensingtonovi?" skúsil sa vymotať zo zmätku, ktorý predstavovala jeho hlava.

„Nie, neprišiel. Mám tu aj dokument, ktorým pozbavujem lorda Kensingtona povinností týkajúcich sa tohto prípadu. Moji nadriadení mali pocit, že začína byť posadnutý chytením pána Rowera. Mysleli sme, že toto odvolanie dostal už v Londýne na domácej adrese, ale očividne sme ho nezastihli včas."

Cez predné vchodové dvere vstúpil ďalší dôstojník so starším mužom. Ten muž vyzeral tak na šesťdesiat a bol dosť pri tele, hoci mal ťažký šedý kabát, ktorý zažil už aj lepšie časy.

Mal po krk dlhé biele vlasy a husté fúzy s bradou rovnakej farby. Čo však bolo na ňom nezabudnuteľné bolo ľavé oko, ktoré mal stále zavreté. Sebastian ho typoval na veterána.