Čierne vdovy 1: Dokiaľ nás život nerozdelí

2. Kapitola

Vzťahy v rodinách sú komplikované. Niektoré rodiny svoje deti chránia a milujú a niektoré deti využívajú pri svojej honbe za majetkom bez ohľadu na city druhých.

Lucille našťastie ešte nemala tú česť s tou druhou skupinou. Otec ju len ignoroval.

Čo by však bolo, keby sa dožil jej dospelosti? Ani na to nechcela pomyslieť.

Valery také šťastie nemala. S jej rodičmi nikdy nepoznala nedostatok. Po ich smrti bola ponechaná na milosť a nemilosť pochybných príbuzných a občas pochybovala o ich príbuzenstve.

Ale nosili rovnaké meno a testament jej rodičov.

Skoro okamžite sa zmocnili Valeriinho dedičstva po rodičoch a poslali dvanásťročné dievča odpracovať si obživu do modistva na Bond Street.

Dnes už však nebola dieťa a nenechá sa už viac zastrašiť. Nechcela predstieranú ľútosť. Chcela slobodu. Nielen pre seba, ale aj pre svoje jediné dieťa.

A bude najšťastnejšia vtedy, keď ich už nikdy neuvidí.

Kancelária advokáta sídlila oproti Green Parku a prístav bol vzdialený skoro dve hodiny jazdy kočom. Naposledy sa pozrela po okolí.

Ak by mal problém meno, znelo by Hugh Rower. Tento muž pripomínal skôr pracovníka v prístave, alebo nejakého barového bitkára, než obyčajného drožkára. Vždy ho videla s kratšími mastnými vlasmi a s fúzami, ktoré nikdy nevideli britvu a holenie.

Stále sa držal v ich blízkosti a nepochybne ich už nejakú dobu sledoval. Ale lepšie on, ako vrah z Covent Garden. Našťastie s tým počítala.

Dala znamenie kočišovi a vyrazili. Ich prvou zastávkou bolo modistvo na Bond Street. Majiteľ obchodu bol Valeriin priateľ už od jej jedenástich rokov. Zamestnával Valery do jej sedemnástich narodením, pokým nebola uvedená do spoločnosti.

On sám jej objednal na tú príležitosť nové róby. Keby to totiž bolo na strýkovi a tete, bola by oblečená v starých handrách.

Jemu sa zdôverila o plánovanej prvej svadbe. A po druhej svadbe s barónom sa mu odvďačila tým, že vychvaľovala pred smotánkou jeho obchod a zachránila ho tak pred bankrotom.

Dnes však neprišla na nákupy, ani na zdvorilostnú návštevu. Bola jej sľúbená pomoc. Kočiš zastavil pred salónom, budovu z tehál s pestrými výkladmi. Valery, Lucille a ich slúžka vystúpili a vkročili do obchodu.

Keď Valery sledujúc spoza závesu ulicu si všimla, že zo strýkovej drožky vystúpila teta Agatha a mierila do obchodu. Žena pripomínala supa s vlasmi prefarbenými na červeno, a povahou by sa mohla rovnať harpyi. V inej dobe, by ju považovali za čarodejnicu.

Teraz Valery nemohla cúvnuť.

„Srdiečko," prihovorila sa dcérke. „Pôjdeš teraz s Matildou dozadu, dobre? Oblečieš si šaty, ktoré ti tam pripravili a počkáš na mňa."

„Dobre, mami."

Poslala slúžku, ktorá s porozumením prikývla, aby Lucille odviedla dozadu ku krajčírkam, aby utvorili predstavu, že ju idú namerať na šaty.

V skutočnosti vzadu čakal majiteľ obchodu, jeho manželka a dcérka jednej z krajčírok, aby si vymenili šaty. Ilúziu doplnia parochne. Kým odvedú ich pozornosť, Valery a Lucille utečú zadom.

To bol plán.

Valery zatiaľ, kým sa Lucille prezliekala, obzerala látky a klobúky priťahujúc pozornosť tety nachádzajúcej sa teraz v obchode.