Čierne vdovy 1: Dokiaľ nás život nerozdelí

21. Kapitola

„Henry?!" vyriekla neveriacky Valery, keď z tieňa vedľajšej izby vystúpil jej synovec Henry. Aj v tlmenom svite mesiaca mohla vidieť, ako sa mu v ruke leskne zbraň.

Ale to nebolo nič pri pohľade do Henryho chladnej tváre.

Zamrazilo ju.

Netváril sa pekne, keď pozeral na Clivea, ale znežnel, keď presunul svoju modrookú pozornosť na Valery.

„Prepáč, že som vás obe tak vydesil, Valery. Musel som toho zločinca zneškodniť skôr, ako by vás stihol zraniť." A usmial sa na ňu tým svojím typickým chlapčenským úsmevom.

Valery pomaly sklonila svoju požičanú zbraň a začala zase normálne dýchať. Ani si neuvedomila, že zatajovala dych.

Ale ostražitosť nestratila.

Už mala skúsenosť, že keď povolí v pozornosti, niečo zlé sa stane.

Tak to bolo u nej vždy.

Clive stále nariekal a niečo potichu bľabotal a tak k nemu Henry pristúpil. Sklonil sa nad ním a udrel ho svojou zbraňou do hlavy až spadol do bezvedomia.

Ale stále dýchal a krvácal.

Pri tom množstve krvi sa Valery zdvihol žalúdok.

„Henry, mal by si mu zaviazať ranu, inak vykrváca. Musí sa dožiť spravodlivého súdu."

„Nezáleží mi na tom, či sa súdu dožije. Je vinný. Nechcem mu predlžovať utrpenie, keď ho aj tak čaká len poprava." Zaškrípal zubami.

Zamieril Cliveovi zbraňou na hlavu.

„Ale Henry, on tvrdí, že o tých vraždách nič nevie. Priznal sa k dvom nehodám. No, k jednej nehode a jednej nedbanlivosti. Ale rodičov by si nezabil. Verím mu. Aspoň v tomto."

„Valery, je to podvodník a klamár. Živil sa klamstvami. Dokáže veľmi dobre predstierať, že hovorí pravdu. Preto mu toľko dôverčivých ľudí naletelo. Nebuď jedna z nich."

„Naučil ma hrať karty. Poznám, kedy klame a blufuje. Preto tak často prehrával."

„To bolo dávno. A čo ti na ňom tak záleží? Je to len potkan a tie sa musia vyhubiť."

To neznelo, ako niečo, čo by povedal Henry, ktorého poznala. Henry si vážil život a spravodlivosť.

Len ak...

Valery zdvihla zbraň a namierila na Henryho.

Jeho oči sa premenili na kúsky ľadu. Postavil sa a čelil jej.

„Valery, čo to robíš?" opýtal sa pokojne.

„Clive tých lordov nezabil, že? Ani svojich rodičov."

„To ti nahovoril on?"

„Na čo by ich zabíjal, ak ich mohol vydierať? To je jeho bežná taktika."

„Čo mi tým chceš povedať, Valery?"

„Že on nie je vrah z Covent Garden. Si ním ty."

Neveselo sa zasmial. „To je absurdné. Počúvaš sa? Ja a vrah z Covent Garden?"

„Nie, nie je to absurdné. Poznal si obete. Boli z tvojej vrstvy a vystavili by chrbát len niekomu, koho poznajú a nemajú z neho obavy. A vraždy ustali, keď si odcestoval do Španielska. Čo by som sa asi dozvedela tam? Ďalšie úmrtia?"

Henry sa už neusmieval. Na tvár si nasadil masku arogancie a povýšenosti, akú u neho ešte nikdy predtým nevidela.

Toto nie je Henry, akého poznala.