Čierne vdovy 1: Dokiaľ nás život nerozdelí

11. Kapitola

Valery snívala.

Snívala o tom, že leží na malom mäkkom obláčiku a necháva sa ovievať nočným vánkom, zatiaľ čo pozoruje dianie okolo seba.

Sledovala, ako nejaký duch chodí po jej nebeskej izbe a prezerá jej veci. Zdalo sa jej, že študuje jej šperkovnicu so šperkmi z cukru, pohráva sa s jej vyšívaním z nití z mesačného svitu.

Potom sa ten duch premiestnil k nej, sklonil nad jej visutou posteľou a pobozkal ju.

Až na to, že to nebol sen.

Niekto ju skutočne bozkáva!

Valery sa okamžite zobudila a rýchlo sa posadila, preč z dosahu narušiteľa.

Rozsvietila lampu pri posteli a uvedomila si niekoľko vecí.

Ten nočný vánok vychádzal z otvoreného okna jej izby. Jej šperkovnica bola skutočne otvorená a vyšívanie už neležalo na jej stoličke. A to najdôležitejšie, ten duch bol v skutočnosti Sebastian Gale.

Valery sa rozzúrila.

„ČO tu u všetkých svätých robíte?"

Ten muž mal ešte tú drzosť sa usmiať. „Prišiel som na malú nočnú návštevu."

Valery sa postavila a navliekla sa do svojho županu.

„Tak to ste to poriadne nedomyslel. Nemám záujem."

„Nechcel som urobiť to, na čo narážate. Nie som taký hulvát. Chcel som sa s vami len v súkromí rozlúčiť a spýtať sa vás, či vám budem chýbať. A pri tom, ako sa ukrývate za dcérou sa mi toto zdalo ako dobrý nápad."

„No tak to bol poriadne bláznivý nápad. Pomysleli ste na to, čo by si mohli pomyslieť susedia?"

„Dával som si pozor, aby ma nikto nevidel."

„No to určite!" odsekla Valery. „Ako ste sa sem vlastne dostal?"

„Oknom. A viem, na takéto bláznovstvá som už starý."

„Prečo ste nezaklopal?"

„Neotvorila by ste. A navyše som si chcel prezrieť vašu izbu. O človeku sa toho dá veľa zistiť podľa súkromnej izby."

„To znie, akoby ste to neurobil prvý raz!" obvinila ho.

„To bol môj prvý pokus. Prísahám. Len som to počul od priateľov z armády."

Neverila mu.

Jeho pozornosť náhle zaujal obraz na stene nad komodou. Bol to obraz, ktorý počas plavby namaľovala Heather. Valery tam sedela v kresle spolu s Lucille a čítala jej rozprávkovú knižku. Jej dcéra tam vyzerala naozaj roztomilo a sústredene načúvala predčítanému príbehu. V pozadí bolo vidno zábradlie a oceán, ktorý tam vtedy skutočne bol. Valery ale na rozdiel od skutočnosti na obraze nemala svoje čierne šaty určené pre vdovu. Heather jej na Valerinu žiadosť namaľovala krásne bledomodré šaty so štvorcovým výstrihom a kamejou po matke. Bol to tak krásny obraz a nechcela tam mať pripomienku na jej temné obdobie. Chcela, aby ten obraz mala večne.

„Krásne dielo." Pochválil ho Sebastian. Otočil sa na Valery a spýtal sa jej: „Nejaký známy umelec?"

„To ani v najmenšom. Tento obraz namaľovala Heather."

„Je to naozaj výborná práca." Povedal uznanlivo. „Bude sa účastniť súťaže?"

„Áno. Tento týždeň prijali jej prihlášku."