Aby Valery prišla na iné myšlienky išla do práce.
Tri dni sa snažila nemyslieť na pocit zrady, ktorý mučil jej zranenú dušu.
A doteraz sa jej to celkom aj darilo.
Krátko pred zatvorením obchodu vstúpila do salónu žena, ktorú Valery videla v kostole.
Dnes mala na sebe ohnivo červené šaty v štýle, ktorý videla len v tých najlepších anglických salónoch. Valery nepochybovala, že boli ušité z francúzskej látky.
Žena sa pohybovala elegantne s mierne zdvihnutou bradou, akoby chcela dať najavo, že je lepšia, ako tu pracujúce ženy. Pomaly sa rozhliadla, až kým pohľadom nenarazila na Valery.
Úsmev, ktorý jej vyslala spôsoboval na Valerynom chrbte zimomriavky.
Neznáma žena pomaly kráčala k Valery a cestou sa dotýkala látok, ktoré mala v dosahu. Valery potlačila inštinkt utiecť a radšej venovala zákazníčke profesionálny úsmev.
To ženu trochu prekvapilo.
Nesmie stratiť hlavu, ak sa dotyčná žena rozhodne robiť problémy.
Všimla si, že ostatné ženy ju vydesene pozorujú.
„Vitajte v salóne pani Strouthovej. Smiem vám pomôcť?"
Žena na Valery prižmúrila oči. Potom sa rozhodla hrať svoju hru ďalej.
„Prišla som sa presvedčiť, či sú klebety o tomto obchode pravdivé. Hovorí sa, že tento salón kráča s dobou, ale ja tu vidím len staré látky nemoderných farieb a návrhy, ktoré by si nevybrala ani ľahká žena bez haliera."
Valery jej nedala najavo, ako ju tie kruté slová zranili. Mala už s takými ľuďmi svoje skúsenosti a vedela, ako ovládnuť zhnusenie. Takéto ženy chcú svojimi slovami dosiahnuť výhodnejšiu cenu, alebo exkluzívnejšie návrhy.
Valery sa namiesto toho usmiala.
„Určite tu pre vás nájdeme niečo, s čím budete spokojná. Vzadu máme niekoľko bežných návrhov, ktoré by ste si mohli dovoliť."
Valery sa otočila a nepožiadala ženu, aby ju nasledovala. Vykročila nevediac o nenávistnom pohľade, ktorý sa na ňu zameral. Neznáma ju nasledovala a neodpustila si nejaké tie reči.
„Všimla som si vás v kostole. Vyzerali ste tam na môj vkus trochu ako šedá myš. Preto som si nevedela prestaviť, ako si k vám mohol prisadnúť môj drahý Sebastian. Veď ani nie ste jeho typ!"
Žena sa postavila tvárou v tvár Valery. „Keď som sa na vás popýtala a zistila som, že tu pracujete, nestihla som sa čudovať. Pre Sebastiana je netypické stretávať sa so ženou bez majetku."
„Poznáte sa s doktorom Galeom?"
„Áno a veľmi dôverne, ak mi rozumiete." Povedala jej to s miernym zapradením.
Snažila sa jej naznačiť, že je jeho milenkou.
Valery sa sama seba snažila presvedčiť, že vôbec nepocítila osteň žiarlivosti.
Po tom, ako sa jej dvoril, nezmienil sa, že má vzťah. Ani pred priateľmi. To by ju zranilo.
Ak to bola pravda.
„A ako ste sa vy dvaja spoznali?" spýtala sa žena.
Valery sa radšej držala pôvodnej verzie, ktorej spočiatku verila. Mohla by aj niečo pridať, zo škodoradosti. A aby zistila, ako bude žena reagovať.
„Doktor Gale ošetroval moju dcéru. Chvíľu sme sa rozprávali a padli si do oka. Pozval nás na piknik a potom do kostola. Nikdy o vás nehovoril, tak som predpokladala, že je slobodný." Povedala ako nevinnosť sama.
Žena okolo nej krúžila ako žralok.
„Viete, nechcem vás sklamať, ale plánujem so Sebastianom spoločnú budúcnosť. A preto nechcem, aby ste si zle vysvetľovali jeho pozornosti. Ako vdova viem, že muži si radi doprajú mladé a atraktívne ženy. Ale len ako krátkodobé aférky. Sebastian sa s vami chce len trochu pohrať, ale ja som jeho jediná. Mohli by ste zle dopadnúť a zničiť si povesť, ak..."
„Nemajte obavy, madam," povedala ostro Valery. Jej vyhrážky ju vôbec nebavili.
„Nemám záujem zapliesť sa so zadaným mužom. A hlavne nie so Sebastianom Galeom. Máte ešte nejaké otázky? Ak nie, tak prosím, odíďte z tohto obchodu."
Žena sa spokojne usmiala a odišla zo salónu.
K Valery pribehla jedna z krajčírok. Bola mladá a tmavovlasá so snedou pleťou.
„Ste v poriadku, madam?"
„Som. Ale kto to bol?"
„Volá sa Constancia Haroldová. Veľmi nepríjemná žena, to vám povie každá krajčírka v meste. Ohrnuje nos nad všetkými salónmi v meste. Takže nebojte. Neberte si jej slová k srdcu."
Usmiala sa na dievča.
„Ďakujem. A netrápi ma to."
Valery vedela, že ženine slová ju mali raniť a prinútiť ju držať sa bokom, ale aj tak cítila veľký hnev.
Hnev na tú ženu a hlavne na Sebastiana Galea.
***
V nemocnici Sebastian konečne dopísal list a otočil sa na svojho priateľa. Na tvári mal spokojný úsmev a jeho celkový postoj bol veľmi uvoľnený.
Charles sa neprestal čudovať nad zmenou, ktorá sa stala s jeho priateľom.
Často bol v súkromí mrzutý a skúpy na slovo, ale v poslednej dobe sa stal veselým a srdečným.
Vlastne od tej doby, čo prišla Valery Kensingtonová.
Keby priateľa lepšie nepoznal povedal by, že je zamilovaný.
„Hotovo!" vydýchol Sebastian.
„A čo presne je hotovo?"
„List adresovaný mojej manželke."
„Iste. To je dôvod k radosti."
„Pre mňa áno. Po rokoch už viem, ako sa vyjadriť. Aké slová mám použiť, aby som sa aspoň pokúsil odčiniť krivdu voči manželke."
„Tak potom gratulujem," pochválil ho Charles trochu sarkasticky.
„Môžem len hádať, že to nie je zásluhou pani Kensingtonovej."
Sebastian sa pri tom vyhlásení zamyslel.
„Je možné, že ma Valery primäla, aby som sa konečne vysporiadal s minulosťou, ale hlavne som chcel, aby moja žena žila svoj život bez ťarchy nášho zväzku."
„Je to už päť rokov. Keď si sa jej doteraz neozval nemyslíš, že ťa dávno považuje za mŕtveho? Že už nežije s niekým iným?"
Sebastian nestihol o tejto myšlienke ani pouvažovať, pretože do izby rázne vkročila Hannah.
„Neuveríte, čo som videla!"
„Je to dôležité?" spýtal sa Sebastian zjavne udýchanej Hannah.
„Iste že je to dôležité! Čo si o mne myslíš? Že sem vbehnem s nejakou malichernosťou, ako by to urobila nejaká hlupaňa?"
„Nie. Prepáč. Tak povedz čo si videla."
„Po ceste z nákupov som videla pani Haroldovú vchádzať do salónu pani Strouthovej. Nazrela som dovnútra cez okno a videla som, ako krúži okolo pani Kensingtonovej."
Sebastian mal zlý pocit už keď Hannah vošla.
Teraz bol zhrození.
Vstal a už ho nebolo.
Do salónu sa dostal pred tým, ako majiteľka obchodu zamykala dvere. Valery sa práve lúčila s kolegyňami a chystala sa na odchod. Keď ho zazrela, otočila sa mu chrbtom a pridala do kroku.
Sebastian sa vydal za ňou, ale ona si ho nevšímala.
„Valery počkaj. Chcem s tebou hovoriť."
„Nemáme si čo povedať, doktor Gale."
„Hannah mi povedala, že za tebou bola Constancia."
„Tak pre vás je už Constancia?" jej slová zneli ako výsmech.
„Pani Haroldová sa rozhodla, že ma doženie k svadbe. Dvoch manželov pripravila o všetko, čo vlastnili a potom príhodne zomreli. Neviem, prečo sa zamerala na mňa, ale nikdy som s ňou nič nemal. Prísahám."
„A to vám mám veriť? Mňa nepoznáte ani nie dva týždne a už mi chcete dvoriť."
„Vy nie ste ona. Ona ma desí, ako lovec líšku na hone. S vami to myslím vážne. A myslite na svoju dcéru. Lucille potrebuje otca."
„Nezaťahujte do toho moje dieťa!"
Odprevadil ju až k Blackwoodskemu domu. Z druhej strany ulice k nim kráčal mladý muž.
„Nesnažím sa do toho zaťahovať Lucy. Ale chcem, aby si vedela, čo robíš. Deti potrebujú oboch rodičov."
Keď boli blízko, aby videli tvár toho muža, začal volať: „Valery! Valery!"
Mal tmavé vlnité vlasy a oblečenie šľachtica, určite z Európy.
Pristúpil k Valery a pobozkal jej ruku.
„Konečne som ťa našiel."
Sebastian pozrel na očividne prekvapenú Valery.
„Čo - čo tu robíš? Nemal by si mať v Londýne ešte nejakú prácu?"
„Vyskytli sa určité skutočnosti, ktoré by si sa mala dozvedieť. Ide mi o tvoje a Lucyno bezpečie. Preto som prišiel tak skoro."
„Valery, kto je tento muž?" spýtal sa Sebastian.
Muž sa vzpriamil a konečne začal brať Sebastianu prítomnosť na vedomie. Pozrel mu do očí.
Boli rovnako vysoký, ale Sebastian bol vďaka výcviku vo vojne svalnatejší a opálenejší. Tiež mu z tváre vyžarovala vážnosť života, než mládencova nerozvážnosť vyplývajúca zo života šľachtica, ktorý nepoznal nedostatok a tvrdosť práce.
Než sa mladší z mužov stihol predstaviť, otvorili sa dvere a vybehla Lucille.
Objala pre Sebastiana neznámeho muža a usmievala sa, akoby našla dávno strateného priateľa.
„Henry! Henry! Prišiel si nás pozrieť!"
„Samozrejme žabka. Sľúbil som to, nie?"
Henry. Teraz ho už Sebastian spoznal.
Bol to Valeryin synovec.
***
Po prekvapujúcom a nie veľmi priateľskom predstavení Sebastiana s Henrym, sa Sebastian ospravedlnil Valery za skorý odchod. Dôvodom bola práca v nemocnici, ku ktorej sa musel vrátiť.
Avšak odišiel až potom, čo sa uistil, že Valery nezostane s mladým mužom bez garde. Valery jeho žiarlivosť istým spôsobom tešila, hoci bola neopodstatnená.
Evangeline, ktorá sa vrátila do kuchyne až po Sebastianovom odchode vyzerala, že schvaľuje oboch mužov, ktorý si očividne robili na Valery nároky.
Venovala kamarátke pohľad, ktorý sa Valery snažila nevšímať si, ale nemohla zastaviť stúpajúcu červeň v lícach.
Usadili sa v salóniku pri čaji, ktorý Evangeline už stihla pripraviť a priniesť. Henry ako darček priniesol zmes čajov priamo z Bathu.
Zatiaľ, čo pili čaj, Valery sa snažila navodiť príjemnú atmosféru rozhovorom, ale Henry sa tváril veľmi vážne. To muselo znamenať niečo dôležité. A nebude sa jej to páčiť.
„Lucille," oslovila dcérku. „Mohla by si ísť hore do izby za Heather, nech ti prečíta nejakú tvoju obľúbenú knižku? Dospelí sa musia porozprávať."
„Ale mne sa nechce." Durdila sa.
„Potom ti prinesiem do izby dezert, ktorý máš tak rada. Súhlasíš?"
„Ten čučoriedkový?"
„Áno. Ale musíš byť dobrá. Heather mi všetko povie."
„Tak dobre." Povedala porazenecky a odišla v sprievode upokojujúco usmievajúcej sa Heather.
V izbe zostali už len Valery, Henry a Evangeline. Pohľadom sa vrátili k jedinému mužovi v izbe.
„Teraz mi povedz, čo sa stalo. Toto nevyzerá na spoločenskú návštevu. Čo ťa sem priviedlo. Ale pravdu."
„To už človek nemôže ani navštíviť svoju obľúbenú tetu?"
Valery ho obdarila prísnym pohľadom.
„Dobre, dobre. Ale nepanikár." Henry si povzdychol a pokračoval. „Tvoj bratranec je pravdepodobne tu v meste. Pricestoval do Ameriky."
Valery to vyrazilo dych.
„Ale veď nemal peniaze! Nemohol by si dovoliť cestovať loďou. A viem, že tento rok už žiadna loď nepláva na Sever Ameriky."
„Našli sme telo lorda, ktorý lístok mal. Hoci to bol lístok na juh Ameriky. Okrem toho ho obral o peniaze, batožinu aj oblečenie."
Trochu sa pozastavil, keď videl, ako sa ženy vydesili.
„Nemal to premyslené a ponáhľal sa. Dostal ho úderom do hlavy. Netrpel."
„Prečo by sa ponáhľal?"
„Jeho veritelia zistili, že im nemá ako zaplatiť a tak išli za ním do bytu. A spolu s nimi aj pár strážnikov."
„To je hrozné!"
„Je to ešte horšie. Keď sa dostali do jeho bytu, našli tam masaker. Omámil svojich rodičov a potom ich zaškrtil. Kovovým drôtom. Asi to mal byť trest za to, že ťa v Londýne stratili z dohľadu."
Trochu sa odmlčal.
„Po dôkladnom prehľadaní bytu sme našli drôt a pečatné prstene. Tie prstene patrili mužom, ktorých zavraždil vrah z Covent Garden."
„Ale to nie je možné! To nemôže byť pravda." Valery bola zhrozená. Zhrozená, ale nie prekvapená. Clive bol vždy bezcitný lump. Ale toto...
Valery sa striasla.
„Val, to bude v poriadku." Tíšila ju Evangeline a objala ju okolo ramien.
„Ale je to bohužiaľ pravda." Potvrdil svoje slová Henry.
„Prečo by niečo také robil? Veď strážnici nenašli nič, čo by obete spájalo."
„Pamätáš si na prvú obeť? Bol to vikomt, ktorý bol vo finančnej tiesni. Pokúsil sa obchodom okradnúť tvojho bratranca. Môj priateľ, druhá obeť, dlžil Cliveovy peniaze z hry, ale myslel si, že mu nemusí zaplatiť, lebo je vyššie postavený. Že byť šľachticom ho ochráni. Aký to bol hlupák!"
Henry zdôraznil slovo hlupák, a znel pri tom nahnevane aj smutne.
„A tretia obeť?"
„Posledná známa obeť bol markíz. Ten, čo si ťa nechcel vziať, keď si ušla s tým obchodníkom."
„Bože môj!" vzdychla Valery. „Ale povedal si, že známe obete. Čo to znamená?"
„Našli sme ešte ďalšie prstene, ktoré museli patriť ďalším obetiam. Ale neboli na nich erby, ani iniciály."
„Len tak zabil viac ako šiestich ľudí."
„Mám príkaz na jeho zadržanie. Musím ho priviesť späť do Londýna, aby ho mohli odsúdiť. Napadlo mi, že príde za tebou."
„Prečo?"
„Aby pokračoval v tom, čo začal. Chcel ťa predať. V jeho chorej mysli určite došiel k záveru, že si jeho majetok a prostriedok k získaniu bohatstva. A keď s tebou skončí..."
„Využije rovnakým spôsobom aj moje dieťa."
Prikývol.
„To sa nesmie stať." Vyhlásila Valery.
„To sa nestane." Pevne súhlasila Evangeline.
„Čo máme urobiť?"
„Prvoradé je, aby vás obe stále niekto sprevádzal. Ja, alebo niekto, kto vás dokáže ochrániť. Kontaktoval som aj miestnych strážnikov."
„Val, a čo ten tvoj doktor? Nebol za vojny kapitánom?" spýtala sa Evangeline.
Valery sa zamyslela.
„On radšej nie. Jeho sa to netýka, tak nevidím dôvod, aby sa plietol do mojich problémov. Nechcem, by kvôli mne prišiel k úrazu. Alebo o život."
„Nechceme Rowera vystrašiť," prerušil Valery Henry.
„Preto je lepšie, aby o tom vedelo, čo najmenej ľudí. Podporujem Valeryno rozhodnutie, aby o tom tento kapitán nevedel, a to nielen preto, že sa mi ten doktor prieči. Od prvého okamihu sme sa nemuseli, ale to neznamená, že ho chcem ohroziť na živote."
„Nie. To len ja sa budem hrať na volavku."
A Valery dúfala, že to bude naposledy.