Ráno po návšteve nemocnice, sa Valery ešte uistila, že Lucille nič nechýba a že ju môže nechať pod dozorom Heather, než sa vybrala do práce.
Pred časom obstarala Valery pre dievčatá farby a plátno, aby sa mali čím zabaviť, keď budú obe dospelé ženy mimo domu.
Na žiadosť svojej zamestnávateľky sa Valery začala obliekať do nových a veselších šiat. Dnes vyhrali karamelovo hnedé šaty vlastného návrhu so štvorcovým výstrihom.
Evangeline odprevadila Valery k salónu a potom zamierila na poštu.
„Idem len poslať zopár listov. Mám pár starých adries, z ktorých mi už brat písal. Snáď tak získam predstavu, kde sa práve nachádza. Zastavím sa na spiatočnej ceste, keby si niečo potrebovala."
„Nemaj obavy, Eve. Budem v poriadku." Upokojovala Valery priateľku.
A odišla.
Prácu v salóne začala triedením látok v regáloch a upravovaním figurín vo výklade. Po otvorení obchodu sa pustila do udeľovania rád neistým zákazníčkam a pomáhaním za zástenou s obliekaním hotových modelov na ich poslednej skúške a meraním na šaty budúce.
Pred pár dňami prišla za Valery pani Strouthová s novou pracovnou ponukou.
„Ukázala ste sa nám v najlepšom svetle, paní Kensingtonová. Myslíte, že by ste mohli začať pracovať na nákresoch nových návrhov? Zapáčil sa mi nápad nádychu londýnskej módy."
Valery nezostávalo nič iné, ako súhlasiť. Mala z toho samozrejme radosť, ale nevedela si predstaviť, že bude upravovať šaty pre zákazníčky, keď to doteraz robila len pre seba. A pre Lucille.
Presne o štvrtej vošla do salónu milá dvadsaťročná brunetka so zelenými očami a pánskym sprievodom.
V mladej žene spoznala zdravotnú asistentku, Hannah Kellyovú.
Čo však Valery veľmi prekvapilo, bol pánsky sprievod. Nečakala, že tak skoro uvidí doktora Galea. Nevedela si predstaviť, aký by mohol mať dôvod, aby sem prišiel.
Nepovedala mu predsa, kde pracuje!
Jediná možnosť, bola slečna Kellyová.
Očividne si boli tí dvaja veľmi blízky. Valery mala zvláštny zvieravý pocit.
Nechcela si priznať, že by to mohla byť žiarlivosť.
Keď si ju Sebastian všimol, uvidela ako mu zažiarili oči a s úsmevom si ju obzerá. Pocítila zimomriavky, ale snažila sa nedávať to najavo.
Prečo len priťahuje práve tých nesprávnych mužov?
Nasadila profesionálny úsmev a pristúpila k nim, ako k zákazníkom.
„Dobrý deň, vitajte v salóne pani Strouthovej. Slečna Kellyová," dievča s úsmevom prikývlo. „Vaše šaty sú pripravené. Prosím, nasledujte ma dozadu."
Otočila sa doktorovi chrbtom a zdvorilo viedla Hannah k zástene. To však neodradilo muža, aby ju aj tak nenasledoval.
„Ako sa darí vašej dcérke, pani Kensingtonová?" spýtal sa Sebastian.
„Má sa dobre, ďakujem. Teraz je doma s tetou a na nič vážne sa nesťažovala."
„To som naozaj rád. Mimochodom, máte krásne šaty. neuveriteľná zmena po tých čiernych smútočných. Úplne žiarite, pani..."
„To stačí. Čo keby ste si sadol u okna, kým so slečnou Kellyovou neskončíme, doktor Gale?"
„Volajte ma Sebastian. Doktor Gale ma volajú iba pacienti. Pre vás len Sebastian."
Valery to však ignorovala. Aspoň potom boli ženy osamote. Počas skúšky však neodolala pokušeniu a musela vyzvedať.
„Zdá sa mi, že ste si s doktorom veľmi blízky, slečna Kellyová. Uvažujete snáď o svadbe?"
„Volajte ma Hannah. A nie. Nikdy by som si Sebastiana nezobrala." Veselo sa zasmiala. „Je mi skôr ako starší brat. Od doby, čo ma ako dieťa našiel, ma ochraňuje. Nikoho už nemám a v nemocnici som sa cítila vždy lepšie, než kdekoľvek inde. Som pre neho len ako sestra. A sme dobrý priatelia."
„A preto s ním pracujete v nemocnici?"
„Áno. Potrebuje, aby na neho niekto dohliadol."
„A čo jeho žena? Má nejakú?"
„Počula som, že je ženatý. Ale nič o ich vzťahu neviem. Vraj žije niekde na severe a nikto z mesta ju nikdy nestretol."
To bolo pre Valery podozrivé. Ale ak jeho manželka skutočne žije na severe, tak to nemôže by Bastian Nightingale. Len ak...
„Ako dlho je vlastne ženatý?"
„Asi sedem rokov."
Takže dlhšie ako jej bolo fiktívne manželstvo podpísané. A Bastian Nightingale žil celý život v Británii.
„Ospravedlňte ma, slečna Hannah." A nechala ju v spoločnosti krajčírky.
Zatiaľ niekto priniesol doktorovi čaj. Ten sa na Valery zvodne usmial a tak nahnevaná pristúpila k útoku.
„Slečna Kellyová mi naznačila, že ste ženatý, doktor Gale. Asi by vaša manželka nebola rada, že sa snažíte flirtovať s inou ženou."
Trochu sa zadrhol čajom, ale keď sa upokojil, mal pre ňu odpoveď.
„Už sme sa dávno nevideli. Za ten čas náš vzťah vychladol a uvažujeme o ukončení nášho manželstva. Ešte potrebujeme čas na rozhodnutie."
„Možno ešte vaše manželstvo zachránite. Len nesmiete zvádzať iné ženy."
„Pochybujem, že sa dá ešte niečo zachrániť. Ale budem sa riadiť vašou radou. Smiem vás však s dcérou pozvať na priateľský piknik? Nikoho v meste nepoznáte, a ja by som vám rád ukázal mesto."
Valery bola prekvapená.
On ju len tak nenechá byť!
Nechce to vzdať. Našťastie, jeho posledné slová počula Hannah a uchránila tak Valery pred odpoveďou.
„Pani Kensingtonová tiež potrebuje čas. Nedávno pochovala manžela a určite si ešte nechce začínať s ďalším mužom. Dovidenia pani Kensingtonová."
Hannah doslova odtiahla Sebastiana z obchodu a Valery jej za to bola vďačná. Sama ešte nevedela, ako sa má vysporiadať s citmi, ktoré ju teraz trápili.
***
Sebastian len s ťažkosťami potláčal hnev a sklamanie.
Hannah ho ťahala ďalej od salónu, až kým už v blízkosti neboli žiadne zvedavé uši a oči.
„Prečo si zasiahla? Už mi skoro prikývla na schôdzku. A navyše som žiadal len o piknik."
„Odmietla by ťa. Bolo na nej vidieť, ako na ňu tlačíš proti jej vôli. Nie je žiadna naivná slečinka, ale skúsená žena. Ak sa s ňou chceš zblížiť, choď na to pomalšie. Skús najskôr rozvod. Určite bude radšej, keď budeš slobodní."
Našťastie sa ho neopýtala, prečo si vybral práve Valery, keď mu nadbiehali iné ženy. Na to jej nechcel odpovedať. Sám nepoznal odpoveď.
Možno to bolo tým, že o neho nestála.
Že na neho nepozerala, ako ostatné ženy.
Zrazu si všimol pred Blackwoodovským domom hrať sa dve dievčatá. Jedna vyzerala na pätnásť s dlhými svetlými vlasmi a druhá bola päťročná s gaštanovými kučierkami po mame. A práve tá menšia sa na neho s poznaním usmiala.
„Doktor Gale!"
„Dobrý deň, Lucille." Trochu sa jej uklonil, za čo sa mu odmenila smiechom. Potom sa ujala predstavovania, ako dospelá slečna.
„Doktor Gale, toto je Heather. Žije so mnou a mamičkou."
Ako správny gentleman jej pobozkal hánky podávanej ruky.
„Volám sa Heather Petersonová. Som Lucyina teta."
„Takže ste Valeryina sestra? Teší ma. Volám sa kapitán Sebastian Gale a toto je moja priateľka a zdravotná sestrička Hannah Kellyová."
Pri vyhlásení, že je Valeryina sestra vyzerala trochu neisto, ale nehádala sa.
„Teší ma, doktor Gale, slečna Kellyová."
„Aj mňa teší," povedala Hannah. „Viete, ani by som na vás nepovedala, že ste sestra pani Kensingtonovej. Vôbec sa na seba nepodobáte."
„Viete, ide o to, že sme nevlastné sestry. Ja som dieťa z otcovho druhého manželstva."
„Aha. To by to vysvetľovalo." Usmiala sa Hannah.
Sebastian pozrel na malú Valeryinu dcérku a usmial sa, keď dostal nápad.
„Práve odchádzam od tvojej mamy, Lucy. Pozval som ju s tebou na piknik, ale povedala, že nemáte čas. Ak by sa ti podarilo ju prehovoriť, rád by som vás v sobotu zobral na malý výlet do parku. Ak máš teda záujem a chceš."
Lucille bola tým návrhom nadšená. Jej natešený úsmev bol jednoznačným dôkazom toho, že dosiahol svoj cieľ.
„Ó áno. Milujem pikniky. Mamička naň so mnou často chodila spolu s mojím bratrancom Henrym."
„To rád počujem." Usmieval sa Sebastian, ktorý si zámerne nevšímal nahnevaný pohľad patriaci Hannah za jeho chrbtom.
Heather vyzerala zvedavo, ale nič nepovedala.
„A koľko je tvojmu bratrancovi rokov?"
„Ten už je veľký. Má už toľko rokov." Ukázala mu deväť prstov. Takže deväť rokov. Pre malé deti je každým kto je od nich starší veľký.
„Tak dobre, už musím ísť. Teším sa na sobotu. Zatiaľ dovidenia slečny."
Keď odchádzali, Hannah ho počastovala zamračeným pohľadom.
Čo jej mal povedať?
Účel svätí prostriedky?
K Valery ho to tiahlo a chcel zistiť, či je tá príťažlivosť vzájomná.
Či majú šancu na spoločnú budúcnosť.
***
Idú po mne. Nemám čas.
Tieto slová si opakoval Clive Rower od okamihu, keď sa začal ukrývať v tieni podchodov, mimo svetla pouličných lámp. A mimo sledovaných oblastí strážnikov.
Cítil neopísateľný strach a hnev.
Do svojho bytu sa vôbec nemohol vrátiť a už ani dom jeho rodičov nebolo bezpečné miesto.
Po hádke u nich doma, keď rozbil polovicu nábytku, odišiel do krčmy, kde sa chcel trochu uvoľniť nad plným pohárom. Ale bohužiaľ na to, aby sa opil do bezvedomia nemal dosť peňazí.
Tak utratil aspoň to málo čo mal po vreckách a vrátil sa.
Bohužiaľ situácia tam bola horšia než odchádzal, tak sa tam ani nezdržal.
Od tej chvíle sa potuloval po uliciach.
Aspoň do chvíle, ako začul, že ho hľadajú strážnici po celom meste.
Takže jeho veritelia na neho zavolali strážnikov.
To bola posledná kvapka.
Plánoval sa ukryť o svojich kumpánov, ale tí sa mu vyhýbali.
„Čo mám podľa vás robiť teraz?!" pýtal sa tých, čo dokázal nájsť.
Ale odpoveď mu nedali. Len chceli, aby čo najskôr zmizol. Aby ich nezaťahoval do svojich problémov.
A v momente jeho najväčšieho zúfalstva prišla odpoveď.
Ako na zavolanie šiel okolo uličky nejaký opitý, zaručene zazobaný muž.
Ani by mu Clive nevenoval pozornosť, keby nezačal spievať svoju vlastnú opileckú pieseň.
„Óó, Amerika! Amerika! Už sa k tebe blížim, Amerika! Lodný lístok vo vrecku mám! Óó, Amerika..."
To Cliveovy stačilo.
A nielen preto, že sa tá pieseň nedala počúvať.
Clivea osvietilo a nemal v úmysle premrhať takú šancu.
Prikradol sa mužovi za chrbát a silno ho udrel palicou, čo našiel v uličke, kde sa predtým skrýval.
Chlap sa zložil na zem a už sa nepohol.
Clive ani neskontroloval, či ten muž žije.
Nečakal a prezrel mu všetky vrecká.
Našiel u neho nejaké americké peniaze, vreckové hodinky a jeho vytúžený cieľ: lodný lístok.
Ani sa nepozrel kam má namierené. Len čas plavby a meno lode.
A potom objavil niečo, pri čom mu stuhla krv v žilách.
Ten chlap mal šľachtický prsteň.
Áá do pekla. Ak ho predtým hľadali pre krádež, za toto ho čaká šibenica.
***
Valery prišla domov pred zotmením.
Bola uťahaná a nahnevaná. V duchu z toho vinila doktora Sebastiana. Ale musela priznať, že on sa na jej nálade podieľal len čiastočne. Z väčšiny to bolo zapríčinené zdĺhavým dňom v obchode a následná inventúra tovaru. Spočiatku tam nechcela zostávať, ale pani Strouthová ju dokázala presvedčiť.
A tak je tu takto neskoro.
Odložila si pelerínu a až potom si všimla rozruchu v kuchyni.
Heather piekla jablkový koláč a Lucille jej s tým pomáhala. A mali tam pekný neporiadok. Všade bola rozsypaná múka, rozbité vajíčka a kto vie čo ešte.
„Čo sa to tu deje?"
Dievčatá sa otočili a obe sa doširoka usmiali na Valery.
„Chcela som upiecť koláč na oslavu." Pochválila sa Heather. „Dnes ma prijali do súťaže."
„Tak to je skvelé! Gratulujem!" povedala Valery a objala priateľku.
„Ale to nie je všetko!" pochválila sa Valerina dcéra.
„Čo ešte oslavujeme?"
„Nič. Chceme upiecť niečo aj pre doktora Galea. Pozval nás na piknik. Tak nech oslavuje aj on."
Valery sa nasilu usmiala.
Ten manipulátor!
„Tak to je skvelé. Už sa teším. Vravel, že to bude až v sobotu, že?"
„Áno! Takže tam pôjdeme, mami?" spýtala sa Lucille. A vyzerala ako dieťa pred Vianocami.
„Nedávate mi na výber. Takže áno."
Lucille zvýskla radosťou a bežala objať Valery.
Tá jej váhavo objatie opätovala, nevediac, či sa má tešiť, alebo sa hnevať na Sebastiana.
Po chvíli sa od dcéry odtiahla.
„Takže sme dohodnuté. Ja teraz pôjdem za Evangeline a vy dve to tu pekne poupratujte. Keď ste to tu takto vyzdobili, môžete to tu dať do pôvodného stavu."
Dievčatá prikývli.
A Valery sa vybrala vyhľadať priateľku.
Evangeline našla v jej izbe zabratú do listu.
„Ahoj Eve."
„Vitaj doma, Val. Počula si o Heather?"
„Áno a prajem jej to. Ale kvôli tomu som za tebou neprišla. Ale preto, lebo Gale ma pozval prostredníctvom Lucille na piknik, hoci som sa mu vyhovorila."
„No tak to je zaujímavé. Môžem len povedať, že ten chlap si vie poradiť." Konštatovala pobavená Evangeline.
„To som od teba počuť nechcela. Prosím, poraď mi, čo mám robiť?"
„Choď na ten piknik. Keď nič iné, môže to byť zábava. Ak nebudeš spokojná, stále môžeš nechať Laurenn Poolovú, aby ti niekoho našla a to potom Galea odradí."
Ale čo keď nikoho nechcem. pomyslela si v duchu Valery.