Valery mala sen.
A vedela, že je to sen, pretože bola znovu v Londýne a stála v preplnenom tanečnom sále nejakej významnej šľachtickej rodiny, ktorých meno jej úplne vyšumelo z hlavy. A bola tomu rada, pretože len spomienka na nejaký bál pre ňu znamenalo nepeknú skúsenosť, na ktorú nerada spomínala.
Ale nestála tam ako ona, ale ako sedemnásťročná Valery, ktorej váha bránila drahej látke, aby vytvarovala jej postavu do ženy, ktorou chcela raz byť a ktorou sa aj nakoniec stala. Len to trvalo viac rokov ako čakala.
Bolo jej veľmi horúco a tvár sa jej leskla napriek hrubej vrstve púdru, ktorý jej naniesla jej nie príliš nadšená teta Agatha. Ale bola to nutnosť, pretože kto by sa priblížil k dievčaťu, ktorého tvár bola samí červený fľak.
Ale aj tak. Hoci mala na sebe prekrásne ružové šaty, ktoré jej závideli aj ostatné debutantky a ostatné nedostatky boli skryté pred svetom, Valery nemala jediného tanečného partnera. Dokonca aj jej bratranec zmizol z dosahu tanečného parketu do jednej z izieb určenej pre kartové hry hostí, ktorí tanec nemali v obľube.
Jeho jediná výhovorka bola, že tanec nie je nič pre neho.
A Valery ho nemohla nútiť. Ešte by jej urobil na verejnosti hanbu. Ale nie pri tanci, ale pri tom, ako by na ňu začal kričať a ponižovať ju.
Tak tam teda iba stála v rohu a čakala, kedy ten cirkus skončí. Dokonca sa neodvážila prejsť si ani po občerstvenie, aby si ju niekto nevšimol a nezačal ju ľutovať. Alebo si z nej robil posmešky. Hoci to už asi aj robili.
Náhle začula, že niekto zašepkal jej meno. Z hanby jej úplne sčervenali uši a priala si, aby mohla ujsť do tmy a nikdy znovu nevyliezť.
Mala hlavu sklonenú a tak si nevšimla, že k nej niekto pristúpil. Všimla si len, ako jej ten niekto podával pohár s chladeným nápojom a až potom sa odvážila zdvihnúť oči.
Jej záchranca bol vysoký a pekne stavaný muž s hustými čiernymi vlasmi, s očami ako zrelé gaštany a úsmevom, ktorý v tom okamihu rozžiaril celý jej svet. Na tvári nemal ani stopu po poraste, aký vídala u svojich príbuzných aj v tých najvýznamnejších príležitostiach a Valery sa nezdalo, že by ten muž mal v úmysle sa jej posmievať.
Jeho úsmev bol úprimný a Valery aj zabudla, ako sa rozpráva.
Potom si zobrala ponúkané pitia a šepla tiché ďakujem.
On sa usmial ešte viac a povedal: „Rado sa stalo."
V tom okamihu sa do neho zamilovala.
Alebo to bolo až potom, keď ju vyzval do tanca a ona jeho ponuku prijala.
Ten tanec bola tá najlepšia vec, ktorá sa jej ten večer stala. A krásny bol aj ten pocit, že tento muž venoval pozornosť len jej a ostatné dievčatá sa mohli len žiarlivo pozerať.
A potom sa sen premenil na nočnú moru.
Valery sa zmenila na ženu ktorou je dnes, krásnou a elegantnou, a muž, ktorý ju vykrúcal v tanci sa začal meniť na kostru.
Pustila ho a pozerala, ako sa pri jej nohách mení na prach.
Začali jej tiecť po lícach slzy.
Potom začula detský výkrik.
Otočila sa a videla svojho bratranca, ako drží jej dcérku za ruku a máva na Valery.
„Príď ku mne, Valery. Postarám sa o vás."
Ale neverila mu. Vedela, že mu nemôže dôverovať.
Ale mal Lucille.
Čo bude robiť?
Čo MÁ urobiť?
A s touto otázkou ju obklopila tma.
Valery sa prudko zobudila a cítila, ako jej bije srdce. Na lícach mala stále slzy zo zlého sna a tak si ich zotrela rukou, kým by si ich stačila všimnúť Lucille.
A naozaj nemala náladu ani srdce na to, aby porozprávala svojej päťročnej dcére, čo za hlúposť sa jej snívala. Aj tak to bolo len blúznenie z predchádzajúcej horúčky.
Našťastie pre Valery, Lucille stále ešte spala na posteli na druhej strane ich kajuty.
To znamenalo, že mala ešte nejaký ten zdravý čas pre seba a tak sa na seba Valery pozrela.
Horúčka bola preč a aj hrdlo mala už v poriadku. Nemala problém postaviť sa a aj nohy ju už udržali vo vzpriamenej polohe. Telo mala síce trochu stuhnuté, ale to prejde, keď sa trochu ponaťahuje.
Tak zhodnotila, že je už konečne zdravá a schopná bežnej každodennej činnosti na palube. Čo zahŕňalo stráženie svojho dieťaťa, jeho vyučovanie a stretávanie sa s novými priateľkami.
Ale Valery nebola hlúpa. Ani nepoučiteľná.
Nemohla dopustiť, aby sa to v najbližšej dobe opakovalo a tak si z kufru vytiahla hrubšie čierne šaty, ktoré mala pre prípady zhoršujúceho sa počasia v Londýne a šál, aby aj hrdlo mala v teple. Pančuchy, čo našla navrchu oblečenia boli v tomto čase tiež užitočné a tak si ich vzala.
Keď bola hotová, vytiahla teplejšie oblečenie aj pre Lucille. To posledné čo matka chcela bolo, aby prechladla aj jej dcérka. Veď by jej tým nepokazila celý deň. Stačilo, že si dievčatko robilo starosti pre chorú mamu.
Valery za sebou začula zašuchotanie perín a vedela, že to už dieťa opustilo zem snov a prebudilo sa do skutočného sveta, ktorý bol dnes chladnejší a zamračenejší.
Ako prvé sa Lucille opýtala: „Ako sa cítite, mama?"
Valery sa usmiala a posadila sa k dcérke. „Cítim sa ako rybička. Už ma nič nebolí a som pripravená s tebou stráviť pekný deň. Tak poď, oblečieme sa a pôjdeme sa dobre najesť. Čo povieš?"
Lucille od radosti zvýskla a rýchlo sa poobliekala.
Vyšli na palubu, kde bolo chladnejšie a vlhšie, ako keď tu bola naposledy a vybrali sa k jedálni. Každý, koho po ceste stretli sa im milo odzdravil a poprial pekný deň napriek nepeknému počasiu.
Tam, pri stole v jedálni, na ne čakali Evangeline a Heather s pripravenými taniermi a jedlom pre štyri osoby.
Obe boli viditeľne rady, že sa cíti lepšie a Valery už nechcela premárniť ani chvíľku, čo jej ešte zostáva z plavby. Nevedela, či si ženy za ten čas nerozmysleli, že sa chcú radšej vydať svojou vlastnou cestou po vylodení na pevnine a preto sa Valery rozhodla, že ak to majú byť posledné okamihy s jej novými priateľkami, užije si ich. Veď žijeme len raz a teraz.
Po raňajkách bol čas na vyučovanie detí.
Keďže nikto nechcel ísť von, premiestnili sa do salónika, kde mali už rozložené stoličky a doštičky na kreslenie.
„Pozornosť kapitána," ako jej bolo ticho povedané.
Evangeline zostala s nimi.
Pre Valery to bolo veľmi nezvyčajné a preto sa opýtala: „Evangeline, prečo dnes nejdeš hrať karty? Všimla som si, že by niekto aj mal záujem. Ale ty všetkých odmietaš."
Evangeline len na to odpovedala: „Prešla ma chuť."
Mala by to nechať tak, ale bola zvedavá.
Evangeline jej teda prezradila medzi štyrmi očami kapitánovu prosbu.
„A tak som sľúbila, že už na jeho lodi hrať nebudem. Nemôžem takto okradnúť polovicu lode."
„Ale to by sa ti nepodarilo. Jeden nemôže mať také šťastie," povedala Valery, ale pri pohľade na priateľkinu tvár sa zarazila.
„Alebo áno?"
„Je to vec praxe."
Ostatné matky Valery privítali a rozprávali, ako sú rady, že už sa k nim mohla zase pripojiť. Bez nej nemal totiž kto usmerniť Lucille.
Učiteľ, ktorý s touto skupinkou trávil čas vysvetlil, že prvou časťou výučby bude dnes matematika pre staršie deti a čítanie pre mladšie.
„A potom po obede nás všetkých čaká malé divadlo. Deti sa pripravovali, aby vám rodičom mohli predviesť rozprávku o Červenej Čiapočke. Úlohu Čiapočky bude hrať slečna Lucille Kensingtonová za pomoci staršieho dievčaťa."
Z toho mali všetci veľkú radosť.
Valery začala ukazovať dcére písmenká v knižke, keď k nej pristúpila Heather.
„Môžem ťa poprosiť, aby si sa chvíľu nehýbala?"
Valery bola prekvapená jej žiadosťou.
„Môžem ti to sľúbiť, ale na čo ti to bude?"
„Chcela by som vás obe namaľovať. Preto sa chvíľu nehýbte, aby som načrtla obrysy. Potom sa môžete uvoľniť."
„Dobre teda. Máme sa nejako postaviť, alebo máme niečo držať?"
„Nie, len seďte. Chcem vás namaľovať, ako sa učíš s Lucille. Bude to pekná pamiatka."
Valery sa na Heather vďačne usmiala.
„Ďakujem."
„Vlastne to bol nápad Lucille." Priznala Heather.
Valery pohladkala dcérku po vláskoch a usmiala sa na ňu. Lucille jej úsmev oplatila.
Po ľahkom obede sa deti pustili do divadla. Ich učiteľ síce všetko dirigoval a veľmi sa snažil, ale niektoré deti aj tak zabudli na niektoré časti svojho textu. Nakoniec sa však všetko pekne podarilo a rodičia boli na svoje ratolesti naozaj pyšný.
A Valery pocítila ľútosť nad skutočnosťou, že keď uplynú posledné dva týždne, tento ich svet sa navždy rozplynie.
***
V tej istej dobe, ako Valery uprostred oceánu sledovala svoju dcérku na improvizovanej divadelnej scéne, ako hrá malú Červenú Čiapočku sa Henry Kensington snažil dať dokopy zanedbané panstvo.
Nový barón práve sedel za svojím stolom vo svojej pracovni rodinného londýnskeho domu a podpisoval dôležité papiere, ktoré len čakali na schválenie právnika. Musel sa postarať o pozemky na vidieku, o platy zamestnancov a objednanie všetkých potrebným vecí, ktoré tieto pozemky potrebovali na zveľadenie a spokojnosť miestnych ľudí. Taktiež sa musel pozrieť na stav všetkých investícií, ktoré prebiehali a zistiť, ktoré sú životaschopné. Bohužiaľ sa bývalý barón nechal ľahko oklamať takzvanými výhodnými investíciami do ničoho. Takýmto podobným spôsobom prišiel aj k Valery.
Pre túto príležitosť si privolal schopného účtovníka, ktorý pre rodinu pracoval už dlhé roky, ale jeho rady boli Henryho starým strýkom ignorované, napriek urgenciám svojej manželky. Starý nebohý barón rád utrácal svoj nemalý majetok po celom meste, ale nie pre potreby ľudí, ktorí na ňom boli závislí. Zaujímal ho iba hazard, alkohol a ženy. Hoci tú najkrajšiu ženu v meste už mal a nevážil si ju.
Henry si nad ľahkomyseľnosťou starého muža mohol len povzdychnúť a nesúhlasne pokrútiť hlavou. Aj tak by ho nepresvedčil o opaku. Taký bol tvrdohlavý. Našťastie pre mnohých ľudí, teraz sa majetok dostal do schopných rúk.
Práve podpísal posledný príkaz na úhradu a podal ho účtovníkovi, keď prišiel Henryho tajomník s ďalším zoznamom povinností, ktoré musel ešte ten deň vykonať.
„Dobre, môžete ísť. Ďalšie stretnutie máme zajtra," oznámil svojmu účtovníkovi a odprevadil ho k dverám pracovne. Potom sa usadil späť do svojho kresla a usmial sa na tajomníka.
„Pán tajomník! Tak čo to dneska ešte bude?"
„Pane, som rád, že máte ešte stále dobrú náladu. Za hodinu máte obchodné stretnutie v pivovare. Potom vás čaká vychádzka so slečnou Peanovou a ste pozvaný k jej rodine na čaj. A mám nejaké správy o Cliveovi Rowerovi."
„Aha, čo vystrája ten zlodej a podvodník tentoraz? Snaží sa nejakú starú bohatú vdovu presvedčiť k sobášu?"
„Nie pane," začal pokojne jeho tajomník, hoci vyzeral byť trochu nesvoj.
„Dozvedel som sa, že jeho posledný obchod s lordom Forstom nevyšiel tak, ako očakával. Lord bol útekom svojej potenciálnej nevesty tak sklamaný a rozzúrený, že dal Rowerovi posledné ultimátum. Buď privedie nevestu, alebo sa s ním poráta osobne a natrvalo. Zistil som, že Rower okamžite zmizol a je na úteku. Lord Forst na jeho hlavu vypísal odmenu."
Henry nebol týmito správami veľmi potešený. Zúfalý človek robí zúfalé veci.
„Neviete, čo Rower plánuje teraz? Ako si chce zachrániť kožu?"
„Jeden môj známy tvrdí, že sa na uliciach koná hon na pani Valery. Rower ju usilovne hľadá a nedá si pokoj, kým ju nenájde."
Henry si zúfalo povzdychol.
„Ako dlho mu potrvá, kým si uvedomí, že odcestovala do Ameriky?"
„Dlho nie, obávam sa. V prístave sa takáto vec neutají."
Henry sa postavil a prešiel k oknu, ktoré smerovalo na ulicu.
Začal sa obávať, čo by mohol Clive spraviť.
„Lord Kensington? Mám pre vás ešte jednu nepríjemnú správu."
„Povedzte to. Nech to máme za sebou."
„Chce sa s vami hovoriť komisár. Vraj sa to týka vyčíňania vraha z Covent Garden."