Maeveren od Fynna získala informácie, ktoré potrebovala. Všetky ich predostrela Eldaemarovi, no necítila sa tak, akoby sa cítiť mala. Už stovky krát robila niečo podobné. Sledovala, zisťovala, mámila informácie a následne všetky zistenia odovzdávala svojmu zamestnávateľovi. Bola to pre ňu len práca, ktorú vykonávala bez zbytočných citov a už vôbec pri tom ani raz necítila výčitky. Bola k tomu vedená, bola na to vycvičená a podľa Eldaemara bola k tomu zrodená.
No teraz bolo niečo inak. Fynn jej rozprával o Sarenií, keď boli sami. Dopustil sa zrady, aká sa v Merivií neodpúšťala. Dokonca zistila, že sa počas nie príliš častých pobytov v Zahre, aby to nebolo podozrivé, zoznamuje s mágiou. Za takéto previnenie by ho kráľ dal verejne mučiť a nakoniec popraviť, aby odradil každého, kto by sa odvážil skúsiť niečo podobné. Ale keďže išlo o syna jedného z najmocnejších mužov v zemi, ktorého kráľ potrebuje na svojej strane a nemôže riskovať, že by sa mu obrátil chrbtom, nariadil vyriešiť tento problém v tichosti.
„Vieš, čo máš robiť," prehovoril Eldaemar, keď dohovorili o celom probléme, ktorý mladého šľachtica obklopoval. Maeveren sa nikdy predtým necítila tak nepokojne. Niečo v nej, nepatrný hlas, ktorý už dávno prestala počuť, jej odrazu znel až príliš hlasno a nahováral jej, že je to nesprávne. Viac ju ale desilo, že si jej nepokoj všimne muž, ktorý sedel za svojím mohutným čiernym stolom a nedočkavo klepkal prstami po kope objednávok, ktoré mal na stole. Cítila na sebe jeho pohľad. Nikdy nestretla vnímavejšieho človeka, ako je on a nepochybovala, že už niečo vytušil. Stála pri polici zaplnenej knihami a prstami prechádzala po ich chrbtoch snažiac sa pôsobiť nezaujato a pokojne, no v jej vnútri sa neprestajne dral na povrch hlas a nedal jej pokoj.
„Nie je treba sledovať ho ešte dlhšie a zistiť, či v tom nie je zapletených viac ľudí z Merivie?" Desivé ticho, ktoré sa rozľahlo po tej otázke, jej spôsobilo zimomriavky. Vie to, pomyslela si a zaťala zuby, až ju rozbolela sánka. Utíchlo aj jeho nervózne klepanie prstov, dokonca sa musela započúvať, či vôbec dýcha, no cez hučanie vlastnej krvi v ušiach sa nemohla sústrediť. Bol jediný človek na svete, z ktorého mala strach a teraz jej ten strach prenikal až do špiku kostí. Dal o sebe vedieť, keď pomaly vstal a stolička pod ním mierne zavŕzgala.
„Ty mi pokladáš otázku, Maeveren." Nepýtal sa, len sucho konštatoval a to bola predzvesť toho, že je v poriadnej kaši. Počula za sebou kroky a donútila sa otočiť, aby mu čelila. „Zabila si už toľkých na môj príkaz a nikdy si sa na nič nepýtala. Ani raz." V jeho pohľade boli obavy, no len na povrchu. Pod nimi striehlo podozrenie a hrozba.
„To, čo urobil, je neodpustiteľné. Obávam sa, aby takých nebolo viac," zahovorila, ale vedela, že jej neskočí na tak úbohú lož. Spôsob, akým prižmúril oči, bol toho dôkazom. Prikročil ešte bližšie, až ju priklincoval k polici s knihami.
„Tvojou úlohou nie je obávať sa, ale robiť presne to, čo ti poviem." Povedal to milým hlasom, no rozpoznala výstrahu, ktorá v ňom zaznela. „Urob, čo máš a už nikdy sa ma na nič nepýtaj," povedal dôrazne a Maeveren sa nemohla zbaviť mrazivého pocitu, ktorý v nej jeho hlas a pohľad vyvolávali. „Spolieham sa na teba. Nesklam ma," povedal s ešte jasnejším náznakom v očiach, že neakceptuje najmenšie pochybenie.
„Ako povieš. Urobím všetko presne tak, ako si povedal." Nemohla mu povedať nič iné a videla, že jej slová ho trochu schladili, ale už zasiala pochybnosti a tie budú naďalej klíčiť, kým ich celkom nezadusí.
„Lasička, ešte jedna vec," ohlásil ju pri odchode. Otočila sa v nepríjemnom očakávaní, čo jej chce povedať. „Nech vie, prečo. Nech sa ti pri tom díva do očí a ty do tých jeho." Zásah. Teraz nepochybovala, že presne vedel, čo sa v nej odohrávalo a neváhal jej úlohu ešte sťažiť, ako sa len dalo. Maeveren teraz musela zadusiť v sebe všetky city, ktoré dávno pochovala, no teraz sa drali na povrch.
Kedysi aj ona bola obyčajným človekom. Chudobným dievčaťom, ktoré vyrastalo na tajne rozprávaných príbehoch o ríši, ktorá zanikla ale znovu sa zrodí. Podľa starých piesní a povier prídu časy, aké tu ešte neboli. Smrť, nenávisť a hrôza budú kváriť ľudí dlhý čas a príde jedna pohroma za druhou, no potom všetci tí, čo to ustoja a vyhrajú boj proti smrti na strane života, prečkajú Veľkú búrku a zahnajú ju, vytvoria novú ríšu, novú Sareniu a Pravý kráľ zjednotí národy, ktoré boli kedysi rozdelené.
Dávno na tie povedačky zabudla a zanevrela na bohov, ktorí dovolili, aby ľudia trpeli a lipli na dávno stratenej nádeji. Otočili sa ľuďom chrbtom a tak sa aj ona otočila chrbtom bohom, ľuďom, ale aj vlastným citom a ľudskosti, ktorú vymenila za bezcitnosť a silu prežiť v tomto svete na vlastnú päsť. Síce sa zodpovedala Eldaemarovi, ktorý ju to všetko naučil, no dokázala by byť nezávislá.
Fynn jej pripomenul, v čo verila predtým a že znovu zrodená ríša by mohla byť domovom pre všetkých bez rozdielu. Pre kráľov aj poddaných, pre bohatých aj chudobných, pre mágov aj tých mágie neznalých. Hoci asi nie pre vrahov, ako je ona. No aj keby nemala miesto v novom svete, v nestráženej chvíli cítila v sebe silu bojovať za jeho vznik. Fynn jej pripomenul, v čo v tichosti veria obyčajní ľudia a hoci sa spočiatku tváril ako týchto vecí neznalý privilegovaný pán, do hĺbky poznal, o čom je v Merivií zakázané hovoriť.
Padla noc, no Fynn sa ešte nevrátil domov. Maeveren sedela na balkóne jeho spálne a hľadela do noci. Nemala na výber, musela urobiť to, na čo bola určená. Na tomto svete mala jediný význam a nemohla sa tomu postaviť. To by si vyžadovalo priveľkú dávku sily a odhodlania, ktoré nemá. Aspoň nie tento druh sily a aspoň to si nahovárala.
Začula dupot kopýt a škripot kolies. Nehlučne sa vkradla dnu a vyčkávala. O chvíľu sa dvere spálne otvorili a vošiel Fynn. Hneď za sebou zatvoril a pustil sa do vyzliekania. V miestnosti horela len jedna sviečka, ktorú pred jeho príchodom zapálil sluha. Maeveren teraz nepozorovane stála v tmavom kúte a sledovala muža, ktorého dôveru si priľahko získala. Nebadane sfúkla sviečku a miestnosť zahalila temnota. Rýchlo podišla k dverám, zvrtla kľúč v zámke a hodila ho pod posteľ.
Fynn stál pri posteli len v nohaviciach, no podarilo sa mu nahmatať dýku, ktorú teraz zvieral v ruke.
„Kto je tam?" spýtal sa vydesene, hoci sa snažil navonok zachovať rozvahu. Ani sa nepohol, no sústredil všetky zmysly, aby odhalil najmenší náznak toho, čo sa deje.
Maeveren k nemu prikročila celkom nečujne a vôbec ju pri sebe nepostrehol, až kým ho šikovne aj v tej tme neodzbrojila a nevykrútila mu ruky za chrbtom. Na jej prekvapenie sa vzpieral len minimálne, čo ju dosť vykoľajilo. Priľahko ho posadila na posteľ a priviazala k stĺpiku. Potom po pamäti prešla k stolíku na kraji spálne, vzala od neho stoličku a pritiahla si ju pred posteľ. Zapálila sviečku a tá vrhla slabé svetlo na ňu aj na jej spútanú obeť. Sadla si pred Fynna, ktorý na ňu upieral prenikavý pohľad. No nebol vydesený ani šokovaný, ako čakala. Bol nesmierne smutný a odovzdaný.
„Už nadišiel môj čas, však?" spýtal sa celkom nevzrušene a Maeveren sa nestíhala diviť vývoju situácie. „Nečuduj sa, nie len ty vieš získavať informácie. Po celý čas som vedel, kto si aj prečo si sa na mňa nalepila." Maeveren skryla údiv a nepríjemné pocity v jej vnútri ešte zosilneli. „Tvoj pán je odporná existencia, ktorá marí veľa dobrého. Dúfal som, že ťa získam na našu stranu. Stále dúfam."
„Koho tým myslíš – našu?"
„Nás, ktorí odovzdane slúžime Pravému kráľovi. Ale to už predsa vieš, všetko si zistila. A zjavne poslušne hlásila ako verný psík Kráľovi Jašterovi."
„Keď si vedel, komu slúžim, načo to všetko? Mohol si ma klamať a zaviesť zlým smerom. Ušetril by si si život." Fynn sa na ňu smutne usmial, čo Maeveren vôbec nepomáhalo.
„Ty si mala svoju úlohu. Mojou bolo vzbudiť v tebe to, čo ten muž pochoval. Si jedna z najlepších, ktoré z jeho rúk vzišli. A zároveň si jediná z tých, čo sú mu najbližší, ktorá by ho mohla zničiť." Maeveren tentoraz neskrývala prekvapenie a neveriacky sa zasmiala.
„Myslel si si, že sa obrátim proti nemu? Že by som ho chcela zabiť? Zošalel si."
„Bojíš sa ho, tomu rozumiem."
„Nikoho sa nebojím!" odvrkla dotknuto, hoci dobre vedela, že mal pravdu. Nepáčilo sa jej však, že o nej toľko vie a nedokázala si predstaviť odkiaľ.
„Ak by si od neho odišla, mala by si ochranu a mala by si za sebou mnoho ľudí, ktorí by ti pomohli. A ak by si sa rozhodla zbaviť svet takého prehnitého človeka, stáli by za tebou."
„To je nezmysel. A je to nemožné. Nevieš, o čom hovoríš."
„Nikto nie je neporaziteľný, Maeveren, ani on nie. Napáchal priveľa zverstiev, zabil mnoho dobrých ľudí a vychoval svorku bezcitných hrdlorezov, ktorí páchajú ďalšie zlo v jeho mene."
„Ako aj ja. Tiež som bezcitný hrdlorez, ktorý vzišiel z jeho vplyvu," pripomenula mu, no zarazila sa, keď vo svojom hlase začula niečo, čo v ňom nikdy predtým nebolo. Vinu a ľútosť.
„Viem, že to nie je pravda. Nie si ako oni, hoci sa snažíš byť. Bol rodinou, ktorá ti chýbala. Dal ti pocítiť, že si potrebná a dôležitá, že si výnimočná. No nebolo to nič viac než manipulácia, ktorou ťa k sebe pripútal a presvedčil ťa, že skrýša Jašterov je tvoj jediný domov. Ale to nie je pravda. Tvoj domov, tvoj skutočný domov je Sarenia. Je to domov nás všetkých a musíme ju znovu vybudovať, aby sme konečne všetci mohli žiť slobodne."
„Táraš nezmysly. Nič ako dokonalá sloboda pre všetkých neexistuje. Vždy budú silnejší utláčať slabších, tak to vždy bolo a bude. Ani Sarenia nebola dokonalá a ani tá nová nebude."
„Máš pravdu, ale bude v nej vládnuť spravodlivosť a rovnosť."
„Hlúposti. Neviem, o čo sa tu snažíš, ale už toho mám dosť." Vstala a musela uhnúť pred jeho pohľadom, pretože jej kradol odhodlanie. A ona nemohla cúvnuť. Zničilo by ju to. Mal pravdu, hoci nerada priznávala, že je to tak. Jašteri boli jediná rodina, akú mala a jediné miesto, kde sa cítila dôležitá. Do svojich pätnástich rokov nepoznala iné, len to, že trpená a využívaná. Keď sa jej ujal Eldaemar, zmenilo sa to a odvtedy cíti, že bola preto stvorená a on ju v tom utvrdil. Fynn sa snaží zahrať na jej citlivú strunu, no to nejde, keďže žiadne city nemá. Eldaemar ju učil, že city sú slabosť, ktorá nás nakoniec zabije a preto sa ich musí zbaviť.
Aj napriek tomu, že sa o tom presviedčala, keď vytiahla dýku, ruka sa jej zachvela. Nikdy predtým sa jej to nestalo. Znova sa pozrela Fynnovi do očí. Necítila k nemu nič, bol len jej úlohou, ktorú splnila a teraz ju mala dokončiť. Nič na tom nemohol zmeniť ani pohľad muža, ktorý v nej videl viac, ako len bezduchú zlodejku, vyzvedačku a vrahyňu. No to, čo ju znepokojovalo, bol pohľad človeka, ktorý veril tomu, v čo ona verila ako malé dieťa a v čo proti svojej vôli podvedome začala veriť aj ona po všetkých tých rozhovoroch, ktoré spolu viedli celé mesiace a po tom, ako ju tou vierou nakazil.
„Nemusíš to urobiť," ozval sa prosebne. Toľkoráz čelila úbohým prosbám o život. Ibaže toto bolo iné. On neprosil o svoj život ako úbožiak. Prosil o ten jej, ktorý napriek všetkému nevidel ako zatratený. „Pomôžem ti. Odídeme tam, kde budeš môcť pomáhať a nie ničiť. Kde tvoje schopnosti pomôžu zmeniť tento skazený svet."
„Ja dokážem len ničiť," povedala a priložila mu hrot ostrej dýky k hrudi presne na miesto, kde mu ešte chvíľu bilo srdce. Rezignovanie sklopil zrak a krátko prikývol, no potom ho znovu zdvihol k nej.
„Môžem mať poslednú prosbu?" Nepočkal na jej odpoveď a ona na neho len mlčky hľadela. „Urob to rýchlo, ak môžeš." Maeveren nevidela dôvod nesplniť mu to a slabo prikývla. Chystala sa zatlačiť na zbraň a ukončiť to, pretože sa bála, že každou sekundou predlžovania sa jej odhodlanie výrazne láme. No Fynn ju ešte naposledy oslovil. „Maeveren." Už to nezniesla. Nezniesla jeho hlas ani jeho pohľad a nemohla cúvnuť. Aj keby to mala ľutovať, musí to urobiť. Hneď. V tom istom okamihu, ako zatlačila na dýku, aby mu rýchlo prebodla srdce, sa z jeho úst vydrali posledné slová uťaté bolestným stonom. „Odpúšťam ti," zaznelo jej priamo do tváre a než jeho pohľad celkom vyhasol, sledoval posledný výjav, ako sa z Maevereniných rozšírených očí vyliali slzy a stiekli jej po tvári.
Maeveren ešte chvíľu šokovane hľadela na jeho nehybnú tvár a oči, ktoré sa na ňu upierali no už nevideli, kým sa spamätala. Nespočetne veľa krát počula pred niečou smrťou nadávky a kliatby, ktorými ju obete obdarovali. Nikdy by nečakala, že z Fynnových úst začuje slová odpustenia. A možno preto sa jeho smrť stala prvou smrťou, ktorú si nedokázala odpustiť.
Vytrhla mu dýku z hrude a zastrčila si ju späť do puzdra. Vybehla na balkón a nečujne zliezla dolu. Opustila pozemok a zakrátko aj hradby mesta Lodum. Mierila do hôr, priamo do ruín starého mesta, mŕtvych a tichých. Vedela, že miestni ľudia to miesto považujú za prekliate a nik tam nechodí a práve preto sa vybrala presne tam. Mesiac osvetľoval kusy kameňa, ktoré zostali z niekdajšieho paláca. Ešte vždy sa v mesačnom svetle trblietal, akoby bol posiaty diamantami. Zastala až na zavalenom nádvorí prerasteného burinou, machom a niekoľkými stromami.
Až tu si dovolila dať priechod citom, ktoré si myslela, že dávno nemá. Ťarcha potláčaných emócií ju zrazila na kolená niekde uprostred mŕtveho nádvoria. Ani si nevedela spomenúť, kedy naposledy plakala, no teraz sa jej z očí neprestajne liali slzy a zalievali jej tvár ako neskrotný vodopád. Ako mohol jeden človek v nej vyvolať toto všetko? Jedna stratená nádej, jeden znovu oživený sen. Jeden muž, ktorý jej nahliadol na dno duše a prebudil v nej svedomie.
A napriek tomu ho chladnokrvne zabila. Ležala na studenom machom pokrytom kuse kameňa a premýšľala, prečo cíti výčitky. Prečo ju po toľkých zabitiach zlomila až táto. Prekročila ňou akúsi hranicu, dokedy sa dá zabíjať bez výčitiek? Nie, dobre vedela, že to je nezmysel. Vedela aj to, prečo ju to zlomilo, len si to nemohla priznať. Ak by to urobila, zničilo by ju to a zmenilo by to všetko.
Po hodinách ležania na tom prekliatom mieste uprostred hôr, keď už jej došli slzy aj slová ľútosti, pobrala sa naspäť do mesta. Eldaemar ju čakal. Sedel v kresle, popíjal z čaše a oči mu lenivo behali po stránkach otvorenej knihy.
„Hotovo?" spýtal sa bez toho, aby k nej otočil tvár či sa na ňu pozrel.
„Áno, presne tak, ako si chcel," povedala bezvýrazne, akoby bez duše. Eldaemar zaklapol knihu a aj s čašou ju položil na stolík vedľa. Vstal a otočil sa k nej. Jeho pohľad jej prenikol až do vnútra, no ona v sebe hodiny po zrútení cítila také prázdno, že sa nebála toho, čo tam uvidí. Nebolo tam nič. Nič jej totiž nezostalo. Eldaemar k nej prikročil a ona mu bez jedinej emócie hľadela do očí. Chvíľu skúmal jej pohľad, potom ten jeho priam súcitne zmäkol. Objal ju okolo ramien a pritiahol si ju na hruď. Teplou dlaňou jej prechádzal po vlasoch.
„Moja drahá, zvládla si to, hoci som sa bál, že ten chlap v tebe snáď prebudil nejaké city. Zdalo sa mi, že si sa doňho nebodaj zaľúbila. Ale nech už to bolo akokoľvek, dokázala si to prekonať a presvedčila si ma, že si skutočne jedinečná. Teraz dokážeš úplne všetko a svet ti bude ležať pri nohách." Jeho slová len prehlbovali temnotu, ktorá sa v nej rozpínala. Možno videl do ľudí a videl aj do nej, no tentoraz sa mýlil aspoň v časti. Neľúbila Fynna a možno by to bolo aj lepšie. Ale ona cítila ľútosť sama nad sebou, vinu a odpor, ktoré ju ochromovali. Bolo však lepšie, keď si Eldaemar myslel, že má pravdu. V opačnom prípade by to veci ešte viac zhoršilo.
„Odpočiň si," povedal jej po chvíli, počas ktorej ju chlácholivo hladil a objímal. V tom človeku však nebola štipka citu a jeho objatie bolo teraz pre ňu chladné a cudzie. Bez rečí sa ale odobrala do jednej zo spální v jeho dome, ktorú jej ponúkol a upadla do dlhého nepokojného spánku.
Na druhý deň sa cítila ešte prázdnejšie, no prázdnotu teraz vítala ako svoju novú súčasť. Eldaemar ju zavolal do svojej pracovne v skrýši Jašterov v podzemnom úkryte rozliehajúcom sa pod značnou časťou mesta. Mal pre ňu novú úlohu, no nie len pre ňu. V jeho pracovni sa zišli jeho najvernejší a mala neblahé tušenie, že tu pôjde o viac než len bežné zákazky.
„Veci sa skutočne dávajú do pohybu, no ešte nejaký čas si počkáme na veľké vyvrcholenie. Kráľove plány sa narušili vďaka malej nepríjemnosti a s Aderonom možno nebude môcť počítať, aspoň zatiaľ nie. Princ Ramhan je mŕtvy a verní sa snažia nájsť a dosadiť na trón staršiu dcéru princeznú Zadryu. No náš kráľ sa prikláňa k druhej dcére, Naheirií, ktorá má teraz v rukách moc, ale mnohí ju odmietajú uznať za vládkyňu. Vy dvaja," ukázal na svojich najstarších a najskúsenejších podriadených, „sa postaráte, aby jeden po druhom zmĺkli všetci, ktorí proti nej vystupujú." Obaja hrdlorezi prikývli. Potom sa Eldaemar obrátil na Lorrana.
„Ty pôjdeš do Zahru a skoncuješ s radou aj vodkyňou. Zdá sa, že vodkyňa Aderyl je príliš veľká kamarátka s vodcom Tyrisu a bude lepšie, keď sa vodcom stane niekto, koho bude môcť kráľ Dagomeron lepšie ovládať." Lorran rozhodne prikývol a Maeveren zotrvala pohľadom na jeho tvári. Spomenula si na jeho varovania, na jeho naliehanie, aby nebrala zákazku ohľadom Fynna. Teraz tu stojí a oddane prikyvuje ako poslušný pes. Rada by vedela, čo svojimi varovaniami sledoval, ale nebude mať čas sa ním zaoberať. Eldaemar sa totiž teraz obrátil k nej.
„Pre teba, moja milá, mám najdôležitejšiu úlohu zo všetkých. Teraz už niet pochýb, že takzvaný Pravý kráľ je v Tyrise a chráni ho samotný vodca Haelar. Nevieme presne, kto to je, ale vieme toľko, že je to len mladé neskúsené chlapčisko a zrejme sa skrýva medzi ochrankou vodcu. Tvojou úlohou bude vmiesiť sa medzi ľudí okolo vodcu. Ako, to už nechám na teba. Odhaľ, kto je legendárnym kráľom." Pristúpil k nej celkom blízko a prebodával ju pohľadom, ktorému bezvýrazne čelila. „Zabi ho, Maeveren, a s ním aj nádej, ktorá je nepriateľom našich cieľov." Maeveren stroho prikývla a Eldaemar sa usmial.
„Vážení, keď sa stretneme najbližšie, budeme už možno vo vojne a od vás závisí, aké výhody nám poskytnete. Veľa šťastia." S tými slovami ich prepustil, no Maeveren naznačil, aby ešte zostala. Lorran na ňu medzi dverami vrhol pohľad, no potom ich za sebou zavrel. Eldaemar k nej pristúpil a pohladil ju po líci. „Keď splníš túto úlohu, dám ti všetko, Maeveren. Budeš kráľovnou všetkých zlosynov nie len v Merivií, ale v celej Dračej ríši, ktorá bude patriť nášmu kráľovi a za naše služby sa nám bohato odmení." Maeveren sa prinútila k úsmevu.
„Chceš sa so mnou deliť o túto veľkolepú odmenu?" Uškrnul sa a sklonil sa, aby jej vtisol bozk na pery. Keď sa odtiahol, stále mu na perách hral úškrn.
„Možno ti prenechám aj svoje miesto. Ak je toho niekto hoden, si to ty."
„Chystáš sa do dôchodku?" prehodila a hravo naklonila hlavu nabok.
„Chystám sa rozšíriť podnikanie. Ale o tom ti poviem, keď sa vrátiš," povedal a znova sa jej pritisol na pery. Tentoraz bozk prehĺbil a vkĺzol jej do úst jazykom. Jeho bozky chutili neústupčivou nadvládou a obozretným egoizmom. Vychutnával si, že ju ovláda. A hoci bol presvedčený o svojej moci a vplyve na ňu, nikdy ju neprestával po očku sledovať. Mala chuť ho odsotiť, ale ovládla sa a naoko odovzdane jeho bozky a dotyky prijímala aj ich oplácala. No v jej vnútri sa všetko búrilo. Akoby sa jej svet obrátil naruby a už nič nebolo také, aké bolo predtým.