Dva mesiace ubehli ako voda a jej plány skvele vychádzali. Syna lorda z Podhoria si skvele omotala okolo prsta. Bol ňou absolútne očarený. Ubytoval ju v jednom z prepychových domov v meste a tým sa celkom odpútala od lorda Rylwena. Aspoň v jeho očiach.
Eldaemar zažíval očividne zlé obdobie. Odkedy sa vrátil zo svojej záhadnej cesty, nebol vo svojej koži. Keď za ním prišla do jeho podzemného kráľovstva Jašterov, vypočula si rozhovor s dvomi jeho poprednými vrahmi.
„Kto to mohol byť?" Spoznala rozčúlený Eldaemarov hlas.
„Ťažko povedať, tí starci majú nepriateľov po celej Allanthei. Kdekomu ležia v žalúdku." Druhý hlas patril jednému z mála mužov, ktorí jej kedy naháňali hrôzu, menom Caraes. Tento muž bol legendou v podsvetí kvôli svojej brutálnosti.
„No dostali ich len piatich, zvyšní piati sú stále nažive," uisťoval sa Eldaemar.
„Áno, ale sú teraz strážení omnoho pozornejšie. Dokonca si najali ochutnávačov."
„Jed je ženská zbraň," zasyčal ďalší z jeho verných, jeden z prvých, ktorých Eldaemar naverboval, keď s touto profesiou začal.
„A aderonská," doplnil Caraes.
„Aderon by na Zahr nezaútočil. Nie teraz." Eldaemarov hlas bol nepokojný. Maeveren vytušila, že im niekto vyfúkol kšeft, no zrejme šlo o niečo dôležité, keď ich to tak vzalo. „Vráťte sa do Dračieho mesta. Musia zomrieť. Do posledného." Jeho príkaz bol jednoznačný a obaja hrdlorezi súhlasne odpovedali. Maeveren sa stratila, aby ju neprichytili, ako počúva. V jednej z chodieb sa zrazila s Lorranom.
„Maev," prekvapene zažmurkal, keď si uvedomil, že je to ona. Mysľou bol doteraz inde. Rýchlo sa ale spamätal. Od ich posledného rozhovoru sa neocitli sami. Na jeho tvári sa postupne vytvoril mierne nahnevaný výraz. „Nepočúvla si ma, Maev," povedal takmer až sklamane.
„Nedal si mi dostatočný dôvod," prehodila otrávene. Prudko ju chytil za predlaktia a zatriasol ňou.
„Nechápeš to! Nevieš, do čoho si sa nechala zatiahnuť. Majú pre teba ďalšiu úlohu. Aspoň v tomto ma poslúchni! Za nič na svete ju neprijmi! Nesmieš to byť ty!" Maeveren sa zamračila a vytrhla sa mu. Toto jeho správanie ju vytáčalo a najradšej by mu jednu vrazila, nech sa spamätá.
„Buď mi povedz, o čo ide, alebo ma nechaj na pokoji!" Namosúrene ho obišla. Čakala, že ju znova schmatne, ale zostal stáť. Silno zatínal päste, ale nechal ju odísť.
Nasledujúci deň konečne priniesol správu, na akú čakala. Fynn odchádza do Aderonu. A pozýva ju, aby šla s ním. Nielenže si užíva luxus vydržiavanej milenky syna jedného z najmocnejších mužov v zemi, ale užije si niekoľko nádherných týždňov končiaceho sa leta v Aderone. Už mala príležitosť tam zavítať, ale mala viac práce, ako oddychu a možností naplno si vychutnať krásy tejto slnkom zaliatej zeme prekypujúcej zlatom a krásou.
Cestovali spolu v krytom koči s erbom lorda Aghtona. Cesta bola dlhá a čakalo ich viacero zastávok, no tentoraz si ju užívala v pohodlnom koči vystlanom mäkkými vankúšmi. Fynn sedel vedľa nej a držal ju za ruku.
„Už si niekedy bola v Aderone?" spýtal sa jej.
„Nie, ešte nikdy," zaklamala. Jednoduché vidiecke dievča by sa ťažko dostalo za hranice zeme. Nebude ťažké predstierať údiv nad krásami Aderonu. „Kvôli čomu tam cestuješ?"
„Dlho som tam nebol. Chcem sa pozrieť na naše majetky a tiež ti chcem ukázať nádheru, akou Aderon oplýva," povedal a zdvihol si jej ruku k perám, pričom sa jej uprene zahľadel do očí. Aby mala pocit, že je najdôležitejšia na svete. Prehliadla tú hranicu, kedy sa zo zábavy stala vášeň, kedy sa z lovu stala posadnutosť. No ona je krotiteľka. Nezaujíma ju, čo jej objekt cíti, keď si ho podmaňuje. Hlavné je, že urobí všetko, čo od neho chce. Jemne sa usmiala a v tvári mala vpísané šťastie. No v jej vnútri nebolo nič len dobrý pocit s dobre odvádzanej práce. Už nedokázala zmýšľať inak.
Po troch dňoch dorazili k hranici s Aderonom. Prešli dlhým kamenným mostom ponad širokú roklinu. Nikto ich nezastavil. Nikto sa ich nepýtal na cieľ ich cesty. A to len vďaka erbu na ich koči. Blízko pri hraniciach bol rozdiel len málo badateľný. No čím viac sa od hraníc vzďaľovali, tým bolo zreteľnejšie, že už nie sú v Merivií. Aderon je iný po všetkých stránkach.
Maeveren vykúkala spoza priesvitnej záclonky, aké zakrývali okná koča a so záujmom, ktorý nemusela predstierať, sledovala okolie. Po starých sarenských stavbách a novších merivských nebolo ani stopy. Aderonská architektúra bola celkom odlišná od tej sarenskej, ktorá na územiach Merivie, ale predovšetkým Zahru a Tyrisu pretrváva dodnes, ale aj od všetkých stavieb, na aké si spomenula.
Ak by nestačilo to, aby bolo jasné, že sú v celkom inej zemi, stačilo sa pozrieť na obyvateľov, ktorí sa premieľali okolo koča, keď prechádzali mestom. Väčšinou mali tmavšiu, olivovú pokožku. A ich odev už vôbec nepripomínal ostatné zeme na západe či na severe. Aderončania boli zvyknutí oveľa menej zahaľovať svoje telá, ako iné kultúry. Obzvlášť mladí ľudia.
Kým neprišli do paláca, ktorý v Aderone vlastní rod Aghtonovcov, museli opäť niekoľko krát zastaviť na noc. No napokon dorazili ku krásnemu rozľahlému palácu s veľkou záhradou. Fynn jej pomohol vystúpiť z koča a nastavil jej rameno. Previedol ju bránou, za ktorou prešli cez dláždené nádvorie s fontánou dovnútra. Palác bol veľkolepý. Bol celkom iný, ako veľké sídla v Merivií, ale bol úchvatný.
Fynn jej ukázal celý palác a potom jej ukázal spálňu, aby si mohli oddýchnuť po dlhej ceste. Len čo sa za nimi zavreli dvere, vôbec sa nezdalo, že by mal v úmysle hneď oddychovať. To jej bolo jasné hneď ako jej začal pomáhať dostať sa zo šiat.
Keďže bolo už neskoré popoludnie, neskôr si dali priniesť večeru do spálne a nevyšli z nej až do ďalšieho dňa.
Ráno v aderonskom paláci bolo príjemné, slnečné a oveľa horúcejšie, než na aké bola zvyknutá. Nachádzali sa oveľa viac na juhu a v južnej polovici Aderonu vládlo tropické podnebie. Slnko neúprosne pražilo už skoro a vytrvalo až do skorého večera. Spolu s Fynnom raňajkovali len v županoch, keď ich vyrušil jeho sluha. Podal Fynnovi zložený kus pergamenu a odišiel. Fynn si ho prečítal s neutrálnym výrazom v tvári a potom ho opäť zložil, no stále ho držal v ruke, kým pil kávu.
„Dnes budem kontrolovať pozemky, nechám ťa tu samu. Ak chceš, prejdi sa po okolí, zájdi do mesta, rob čokoľvek sa ti zachce. Užívaj si krásy tejto zeme," povedal a stále zvieral v ruke list. Maeveren sa naň ani raz nepozrela, no vnímala ho.
„Ako si ich mám užiť bez teba?" zapriadla a vstala. Obišla stôl a obkročmo si naňho sadla. Pri tomto pohybe sa jej poodchýlil župan, pod ktorým nemala nič. Neuniklo mu to. Vošla mu prstami do vlasov a pritiahla si ho k telu, aby ho pobozkala. Nebolo mu treba veľa. List položil na stôl a ju rovnako. Striasli zo stola trochu porcelánu, ale Maeveren jeho zaneprázdnenosť jej telom využila a list nenápadne zhodila pod stôl.
Keď skončili, vzdialil sa, aby sa obliekol do odevu, v ktorom sa bude po celý deň premávať pozemkami a kontrolovať ich stav. Maeveren využila krátku chvíľu osamote a zohla sa pod stôl. Na liste bol napísaný odkaz úhľadným písmom v aderončine. Presne pre toto ju Eldaemar nútil učiť sa cudzie reči. Stálo tam: Očakávam Vás posledný deň v mesiaci na obvyklom mieste.
Keď sa Fynn vrátil, pretože si spomenul na to, čo si zabudol, Maeveren už tam nebola. Práve do miestnosti nabehli slúžky aby upratali porozbíjaný porcelán a zvyšky raňajok.
Bola zvedavá, s kým sa má stretnúť. Mohlo ísť o milenku, s ktorou sa stretáva v Aderone, ale rovnako by mohlo ísť aj o zradu, ako sa obával Eldaemar. Konečne mala pocit, že jej úsilie nie je celkom márne a že predsa na niečo príde. No Fynn pred ňou nikdy nepovedal ani len náznak svojich skutočných plánov či činnosti. Ani jeho program by nepoznala, keby si ho sama nezistila. Niekoľko dní skutočne prechádzal rodinné pozemky. Vracal sa pred večerom a potom sa venoval len jej. Povodil ju po okolí, prechádzali sa spolu v záhrade a na noc sa zatvárali do spálne.
No po niekoľkých dňoch palác opustili a vydali sa na severovýchod, k mestu Sai Shiahal, hlavnému mestu Aderonu.
„Čo budeme robiť v hlavnom meste?" spytovala sa s prehnaným údivom Maeveren, keď nasadli do koča.
„Pobudneme zopár dní u môjho známeho. Mám tam obchodné stretnutie a aspoň uvidíš aj hlavné mesto a palác Tayk Aqaairi. Skvostnejšiu stavbu si ešte nevidela. Ani stavbu, ktorá by bola viac okázalá a prehnane ozdobená zlatom." Maeveren sa široko nadšene usmiala. V hlavnom meste Aderonu naozaj ešte nebola a mala sa na čo tešiť.
Keď prešli bránami Sai Shiahal, mohutnými, vysokými a pozlátenými, Maeveren sa naskytol pohľad na legendárne Zlaté mesto. Iný prívlastok si ani nemohlo vyslúžiť. Tak, ako Dračie mesto v Zahre vynikalo svojimi bledosivými múrmi so strieborným leskom, tak sa hlavné mesto Aderonu trblietalo zlatom. Všade sa leskli domy s pozlátenými dverami, balkónmi, v oknách viali záclony lesknúce sa čiastočkami zlata. V jednom z takých prepychových domov mali stráviť tieto dva dni. Na nádvorí ich privítal muž s dlhou zapletenou bradou a dlhým tmavohnedým vrkočom zapleteným od vrchu hlavy. Vrkoč na hlave ako aj ten na brade mu zdobili zlaté krúžky. Pokožku mal tmavú a bol vysoký a dobre stavaný.
„Vitaj. To je ale doba!" zvolal v aderončine na Fynna a následne ho zovrel v priateľskom objatí.
„Ako sa máš, Bahu?" zvítal sa s ním Fynn dokonalou Aderončinou. Maeveren sa tvárila, že ničomu nerozumie. Ukázal na ňu a predstavil ju. Obrátil sa k nej a spoločnou rečou jej predstavil ľudí stojacich pred ňou. „Toto je môj priateľ, Bahu." Muž k nej nenatiahol ruku, ako to bolo zvykom na územiach starej Sarenie, ale mierne sklonil hlavu. Fynn ukázal na ženu, ktorú si takmer ani nevšimla pri vysokom mužovi. Bola drobná a nevýrazná, ale pekná. Farba odevu jej splývala s tmavšou pokožkou a dlhé čierne vlasy mala spletené na boku. „Toto je jeho manželka, Taahain." Žena sa na ňu usmiala a sklonila hlavu. Potom prehovorila lámanou spoločnou rečou.
„Rada ta spoznavam. Vitaj u nas." Maeveren úklon opätovala a potom sa nechala zaviesť ženou do domu, zatiaľ čo muži sa vzdialili do inej časti.
„Uz velmi dlho sme nemali zensku navstevu spoza hranic," povedala jej, keď sa usadili na zadnej terase, kde boli na podlahe porozkladané veľké vankúše. Čiernovláska si ľahko sadla na jeden z nich. Mala oblečené typické aderonské šaty z ľahučkého hodvábu previazané v páse zlatým opaskom a chrbát mala odhalený. Maeveren mala čo robiť, aby sa zvládla posadiť na zem vo svojej veľkej nariasenej fialovej sukni. Trochu ju sklamalo, že sa oddelila od Fynna a nebude mať tak na očiach, čím sa zaoberá. Ale čoskoro ju sklamanie prešlo vďaka tejto prostorekej žene. Bez rozpakov sa pustila s Maeveren do reči ignorujúc menšiu jazykovú bariéru. Hoci by jej Maeveren rozumela aj keby rozprávala výhradne aderonsky, počas tejto úlohy boli jej jazykové znalosti tajné.
„Máte nádherný dom," pochválila zdvorilo prezerajúc si krásne zdobený strop zastrešenej terasy a pozlátené stĺpy.
„Dakujem. Som rada, ze sa vám tu páci. Potesi ma, keď sem este prídete. Fynn sem chodieva celkom casto posledné roky, ale nikdy so sebou nevzal zenu. Muzi rozprávajú len o politike a vojne. Mna ovela viac zaujíma zivot mimo Aderon."
„Fynn sem chodí preberať politiku a vojnu?"
„Ó, o inom sa nebavia. Ale nechajme to." Viac z nej nateraz nedostala, pretože sa zaujímala o iné veci. Zaujímala sa o ľudí. Ako žijú ľudia v Merivií, ako sa im darí, či sú spokojní a netrpia chudobou či hladom.
Ubytovali ich v krásnej veľkej spálni s pozlátenými stenami, dekoratívnymi stĺpikmi a predeľovacími stenami z cédrového dreva s vyrezanými hviezdami. Všade bolo zlato, hodváb a krásne vône. Keď sa s Fynnom utiahli do obrovskej postele, na ktorej by sa vyspali aj šiesti ľudia, vedela, že s ňou nezostane dlho. Bol posledný deň v mesiaci a Fynn nikam nešiel. Bol to ich hostiteľ, s kým sa mal stretnúť a kto mu poslal ten list? A ona neprišla na dôvod ich stretnutia? Ak nie, ešte sa na stretnutie len chystá.
Ležala zavinutá len v tenkej prikrývke a pôsobila, že už tvrdo spí. Fynn opatrne vstal a potichu sa obliekol do aderonských šiat. Vykradol sa z izby a Maeveren otvorila oči. Rýchlo vstala a vyhrabala svoje ukryté čierne oblečenie, upravené na štýl aderonských odevov.
Ulice Sai Shiahal boli v noci takmer rovnako rušné, ako počas dňa. Aderončania milujú život bez ohľadu na hodinu. Fynn kráčal dláždenými ulicami a celkom zapadol medzi obyvateľov. Nikto mu nevenoval pozornosť. Prechádzal spleťou ulíc a priechodov a zastal až pri moste, ktorý čnel nad ulicou pod ním. Oprel sa o zábradlie, hneď vedľa muža vyzerajúceho ako radový občan mesta.
Maeveren ho sledovala celou cestou až k mostu. Obišla budovu pri ňom a zišla do spodnej ulice. Nenápadne sa dostala pod nich na miesto, z ktorého si mohla vypočuť načatý rozhovor.
„...obvinili tie ženy. Princ ubezpečil pobočníka, že Aderon s tým nemá nič spoločné." Hlas neznámeho muža bol veľmi hrubý a drsný. Plynulo hovoril spoločnou rečou.
„Kráľ mal v úmysle urobiť to, ale podľa nových zistení, ani Merivia s tým nič nemá. Než sa poverení vrahovia vôbec dostali do mesta, bolo po všetkom," vysvetľoval Fynn.
„Kto to teda bol?"
„Tyris?"
„Nie, vodca Haelar radu neuznával, ale k jedu by sa nepriklonil. Jeho česť by mu to nedovolila."
„Potom zostáva len samotný Zahr. Možno sa konečne ľud odvážil vzoprieť svojej rade." Fynnov hlas znel nadmieru spokojne. Maeveren v tej chvíli nepochybovala, že mu ide len o to, aby Zahr utrpel, ako skutočnému Merivčanovi. No nasledujúce slová ju vyviedli z omylu. „Otec podporuje samozvanca v jeho snahe. V Podhorí sa veci pohli. Mladých chlapcov odvádzajú a začínajú cvičiť v boji. Samozvanec dal svojim lordom ultimátum dva roky, aby mu vybudovali armádu hodnú veľkého kráľovstva. No má aj iných spojencov. Kráľ sa musí pripraviť. Už o ňom vedia. Musí si získať Zahr."
„Vodkyňa Aderyl tomu veľmi neverí. Ale ak sa zbaví aj zvyšku rady, možno bude zmýšľať inak."
„Princ sa dohodol s Tyrisom? Súhlasil kráľ?" spýtal sa Fynn odrazu s veľkou dávkou nedočkavosti v hlase.
„Dohodol sa. Princezná Zadrya je zasnúbená. Spojenie novej Sarenie a Aderonu v tomto zväzku bude prínosné a zároveň neporaziteľné."
„Netreba však poľaviť v pozornosti. Samozvanec zhromažďoval po celé tie roky mieru množstvo peňazí a má ich dostatok, aby zaplatil žoldnierov spoza mora. A nie len to. Má prísľub Kráľa pirátov, že bude bojovať na jeho strane za hodnosť admirála."
„Chce z tej pirátskej zberby spraviť admirála? Jeho lode nepretržite napádajú naše obchodné lode! Našich ľudí predávajú do otroctva!" rozohnil sa muž, až na chvíľu zabudol hovoriť potichu. Spamätal sa, keď sa okoloidúci začali obzerať a znova hovoril tlmeným hlasom. „Drancujú naše pobrežia. Taký človek má viesť kráľovské loďstvo?"
„Obklopil sa mnohými takýmito ľuďmi. Zberbou a zločincami. Takými, ktorí sa neštítia ničoho a rozumejú len jazyku zlata a krvi. Za každú cenu chce dobyť ostatné zeme, tak ako to chcel Dobyvateľ. Treba sa mať na pozore. Vojna je blízko." Fynnov hlas znel posmutnene. Nepoznala ho takého.
„Keď sa začne búrka, treba byť na správnej strane," povedal tajomný muž.
„Za pravého kráľa a za Sareniu," riekol Fynn a muž mu rovnako odpovedal. Maeveren stuhla krv v žilách. Heslo povstalcov. Heslo, kvôli ktorému neraz dostala zákazku. Heslo, ktoré sa v Aderone mohlo bez obáv vysloviť, no v Merivií sa za to stínali hlavy. Eldaemarovo podozrenie bolo správne. Fynn je zradca.
Keď sa vrátil do spálne, ležala vo veľkej posteli zabalená len do tenkej prikrývky. Vyzliekol sa a ľahol si k nej. Privinulo sa k nej teplé mužské telo a majetnícky ju ovinuli jeho paže.
Na druhý deň sa v pozlátených nosidlách nechali preniesť popri paláci Tayk Aqaairi, sídle aderonského princa a jeho rodiny. Maeveren si spomenula na zmienku o princeznej. Princezná Zadrya je zasnúbená. S kým?
Palác bol veľkolepý. Maeveren skutočne nikdy nevidela úchvatnejšiu stavbu.
„Je nádherný," povedala ohromene. Fynn sa k nej naklonil a pobozkal ju na líce.
„Nie tak ako ty," šepol a ona sa rozpačito usmiala. Zvláštne sa na ňu pozeral. Nevedela si to vysvetliť, až dokým jej cestou z mesta nepoložil nečakanú otázku.
„Chcela by si sa niekedy vydať?" Maeveren sa zatvárila celkom prekvapene. Ona, nájomný zločinec, určite nikdy nemala v pláne hlúposti ako vydať sa, mať deti a zostarnúť po boku jediného muža. Na druhej strane vidiecke dievča, ktoré postúpilo na milenku šľachticov...
„Možno áno, ak sa s tým človekom budem cítiť šťastná."
„Cítiš sa šťastná, Maeveren?" Táto otázka ju zarazila ešte viac. Nepredstavovala si podobný rozhovor.
„Rozmaznávaš ma a zahŕňaš ma svojou pozornosťou. Isteže sa cítim šťastná," povedala a nútene sa na neho usmiala. Dala do toho všetok cit, ktorý v sebe nahrabala. Dlho sa na ňu díval. Veľmi dlho. Potom sa pozrel von oknom.
„Vieš o tom, že v dobe Sarenie sa nehľadelo na to, kto má aké postavenie či majetok. Ak si dvoch ľudí našla láska, nezáležalo na tom, či je jeden šľachtic a druhý je bez postavenia." Maeveren sa vôbec nepáčilo, kam sa tento rozhovor uberá. A hlavne kam sa uberajú jeho myšlienky. Dva mesiace sa mu dostáva pod kožu, dva mesiace si ho získava a preukazuje mu svoju predstieranú náklonnosť. Je to zaujímavý muž a nepriťahuje ju len fyzicky, ale i tak v tom z jej strany nikdy nemohlo byť nič viac.
„Rozprávaš o Sarenií?" Presunul pohľad opäť na ňu.
„Ešte sme v Aderone. Môžem si rozprávať, o čom chcem."
„I tak. Merivský šľachtic hovorí o Sarenií."
„Si dievča z ľudu. Nikdy si neverila legendám, že sa Sarenia znovu zrodí?"
„A že príde pravý kráľ? Isteže verila. Vyrastala som na tých príbehoch ako všetci chudáci. No žiadny kráľ, ktorý by priniesol mier a poriadok, neprišiel. Nemohla som naňho čakať. Musela som si poradiť sama." V jej hlase zaznela trpkosť, ktorá ju samu prekvapila. Ihneď zase zmenila výraz, no bolo neskoro. Hľadel na ňu a v jeho očiach bol... Bol to obdiv? Nie. Nič o nej predsa nevie.
„Keby sme žili v Sarenií, požiadal by som ťa o ruku," vychrlil odrazu, pritiahol si ju a vášnivo ju pobozkal. Celkom ju tými slovami šokoval. Možno ho podcenila. Možno je vnímavejší, než si myslela. Možno aj on hrá pred ľuďmi svoju hru a nosí masku pretvárky. Bola rada, že zamestnáva jej pery a nemusí mu nič povedať.