Po tom, čo sa Elinyra a Eradan úspešne prihlásili na štúdium na Zafírií, sa nevydali na Zelenú ulicu, presvedčiť sa o tom, čo jej hovoril Thimeron. Ubytovali sa v hostinci. Nemohla tam hneď utekať. Stále tomu neverila. Napokon sa tam ale predsa len vydali, pretože podľahla zvedavosti. Cestou o tom Eradanovi porozprávala a tváril sa nemenej prekvapene, ako ona.
„Tvoj otec mal také majetky a tvoja mama predala všetky jeho veci, cennosti, knihy, nábytok a ktovie čo ešte, aby si mohla chodiť do školy a aby ste nežobrali na ulici. To nedáva zmysel."
„Ten muž hovoril, že mama odmietla dedičstvo aj jeho pomoc." Eradan sa na chvíľku zamyslel.
„Áno, to sa na tvoju mamu podobá." Chvíľu akoby premýšľal a potom sa začal rehotať.
„Čo je?" spýtala sa so zdvihnutým obočím.
„Viem si predstaviť, ako to asi vyzeralo, keď ho tvoja mama vykopla. Nehnevaj sa, bola to milá žena a mal som ju rád, ale keď sa rozčertila, bola ako bosorka." Elinyra si mamu pamätala ako milú a jemnú osobu, ale Eradan mal pravdu. Vedela sa poriadne rozzúriť. „Pamätáš sa," pokračoval Eradan, „ako po mne vybehla, keď som ťa vytiahol von do dažďa a vrátili sme sa špinaví od blata? Zasvinili sme celý dom. Vlastnú matku som nikdy tak neposlúchol, ako vtedy ju, keď nám kázala všetko vyčistiť." Elinyra si na to pamätala, aj keď boli ešte deti.
„Šla z nej vtedy hrôza," dodala.
Keď prišli na adresu, ktorú jej dal Thimeron, zaklopala na dvere, hoci si pripadala celkom hlúpo. Určite jej nemôže patriť dom v hlavnom meste. To by bolo príliš pekné.
Dvere im otvorilo dievča približne v Eradanovom veku, možno o málo staršia.
„Dobrý deň, želáte si?"
„Dobrý deň," odzdravila Elinyra a váhavo sa spýtala: „Je toto dom Agwyna Relliena?"
„Vy musíte byť slečna Elinyra," povedala prívetivo a usmievala sa na nich. Otvorila dvere dokorán a nechala ich vojsť. „Pán Thimeron povedal, že prídete. Všetko je pripravené. Vaše veci sem priniesli už pred pár dňami, máte ich vo svojich izbách." Elinyra sa rozhliadala a nechala sa previesť po celom dome.
„Ja som Marinna a som vám k službám," oznámila, kým prechádzali popri útulnej miestnosti určenej na prijímanie hostí. Dom bol jednoducho, ale pekne zariadený, nič výstredné. Podobné zariadenie si pamätala aj z detských čias, kedy dom v Dlhom údolí mal svoju pôvodnú podobu.
„Ty sa staráš o dom?" spýtala sa Elinyra.
„Áno, upratujem, varím a starám sa, o čo treba. Ak budete niečo potrebovať, neváhajte a povedzte mi." Elinyra si spomínala, že aj keď bola malá, mali v dome služobníčky. No postupne museli všetky poprepúšťať. Už dávno zabudla, že vlastne pochádza z celkom dobrej rodiny. Aspoň kedysi vraj bola.
Dom bol veľkosťou podobný tomu, v ktorom vyrastala, ale krajší a lepšie udržiavaný. Elinyre nešlo do hlavy, že sa ten muž toľké roky staral o majetok jej otca. Prečo to jednoducho nepredal aby sa zbavil starostí?
Marinna ukázala obom ich spálne, ktoré boli pre nich naozaj nádherné po nociach strávených vonku v táboroch, hostincoch a ubytovni v Grifých záhradách. Posledné noci Elinyra spala na lôžku v Dome liečiteľov, ktoré nebolo ani trochu pohodlné. A keď uvidela veľkú posteľ ktorá zaberala značnú časť jej spálne, počkala, kým sa Marinna vzdiali a hodila sa na ňu. Obklopil ju dotyk jemného povlečenia a mäkký matrac, na akom naposledy spala doma v Dlhom údolí. Eradan sa na ňu pobavene pozeral opierajúc o rám dverí.
„Takže teraz si pani tohto domu," skonštatoval uštipačne. Elinyra prevrátila oči.
„Je to až príliš pekné, iste za tým niečo bude." Ale než sa dozvie čo, užije si spánok na tejto mäkučkej posteli. Všimla si, že Eradanov úsmev sa mu stratil z tváre.
„Čo sa deje?"
„Pripadám si ako príživník," povedal trochu zahanbene. Chápala, že to pre neho bolo zvláštne, pretože on nemal viac, než s čím prišiel a ona zrazu vlastnila dom. Ale nechcela, aby sa tak cítil. Od malička sa o všetko delili a tak to bude aj naďalej.
„Netrep somariny! Čo je moje, je aj tvoje. Koniec debaty." Eradan sa usmial, prikročil k posteli a zvalil sa vedľa Elinyry.
„Tak dobre. Zatiaľ sa nechám vydržiavať," zaškeril sa tým svojím typickým samoľúbym úškrnom. Vedela, že tým len maskuje pravdu. Pleskla ho po pleci a obaja sa smiali. Bola veľmi vďačná za túto chvíľu, ktorá im obom dovolila trochu zabudnúť na všetko zlé.
Počas ich pobytu v meste mali možnosť zažiť oslavy na počesť boha slnka tak, ako ich slávia vo veľkom meste. Nechýbali ohne, tanec a spev, ale nedalo sa to porovnať s oslavami mimo hradieb, ktoré zažila. Predsa ale rozdiel bol, pretože teraz sa nemusela dívať z diaľky a strániť sa ľudí. Mohla sa pokojne premieľať medzi ľuďmi, hoci nezabúdala na opatrnosť. Objavili sa aj staré známe pohľady plné odporu či strachu, ale niektorí sa na ňu dívali so záujmom. Občas si dokonca prišla ako atrakcia, keď na ňu ukazovali prstom a šepkali si s užasnutými výrazmi v tvárach. Žiara veľkého počtu ohňov oživujúcich noc sa jej odrážala v očiach a vplyvom toho akoby svietili. Akoby horeli. Následkom bolo, že často klopila oči, aby nepriťahovali priveľa pozornosti. V takýchto chvíľach jej zachýbali Norcanove náramky.
Leto strávené v meste bolo určite iné. Popri tom, ako spoznávala všetky kúty mesta, nezabúdala na tréning. Nemohla sa dočkať, kedy sa začne školský rok. A nemohla uveriť, že sa nakoniec splní jej dávne želanie a ona pôjde na Zafíriu. Skutočne tam pôjde. Bolo to ako krásny sen po sériách nočných môr. Zimomriavky jej naskočili len čo si na to pomyslela. Spolu s Eradanom si navzájom pomáhali pri tréningoch, keďže teraz na to boli sami. Ale nehodlali počas leta zdrevenieť ani poľaviť. Okrem toho čas venovali nákupu všetkého zo zoznamu. Vtedy si Elinyra spomenula, že má mať v banke peniaze.
Zašli teda do banky, aby sa o tom presvedčila. Thimeron sa za ňou zastavil, napriek svojmu sľubu. Fakt nečakané. No chcel jej iba odovzdať vlastnícke listiny k pozemkom a povedať jej, znova, že jej s čímkoľvek ochotne pomôže.
„Ak si to praješ, naďalej sa budem o majetok tvojho otca starať, to nie je problém. Zisk z produkcie samozrejme poputuje naďalej tebe," ponúkol ochotne.
„Vy pracujete zadarmo?" prehodila Elinyra. „Nechcem vašu nezištnú pomoc. Robte, čo doteraz, ja ničomu z toho nerozumiem. Ale nerobte to zadarmo." Thimeron sa uškrnul.
„Veď som ani nerobil. Odkiaľ asi pochádza víno v mojej pivnici?" Elinyra nerozumela podnikaniu a ani číslam, ale z toho, čo si prešla v účtovných záznamoch zistila, že okrem časti produkcie pre jeho vlastnú potrebu si Thimeron nebral nič. Peniaze, ktoré zarobila vinica a usadlosť v lesoch, putovali na platy zamestnancom a zvyšok na jej účet v banke. Doteraz nemala nič a odrazu mala zamestnancov? Bolo to vôbec možné?
„Hoci pozemky kúpil môj otec, roky ste sa o ne starali. Zaslúžite si svoj podiel." Elinyra trvala na svojom aj napriek jeho protestom. Nechcela mu byť nič dlžná. A keď sa dohodli, bez výčitiek mu zabuchla dvere.
V banke si museli overiť jej totožnosť aj napriek listinám, ktoré jej poskytol Thimeron. Vtedy mala Elinyra možnosť vidieť, ako funguje magická identifikácia. Malým predmetom zakončeným drobnou tenkou ihlou ju pichli do prsta a odobrali jej kvapku krvi. Pomocou mágie potom preskúmali jej krv a overili si, že je naozaj tá, ktorá vraví, že je. Údaje z jej krvi porovnali s údajmi jej otca a na základe doloženého úmrtného listu a ďalších listín, ktoré jej Thimeron odovzdal, potvrdili, že je jedinou majiteľkou účtu. Ukázalo sa, že po Agwynovej smrti mala všetko zdediť jej matka, ale keďže to odmietla, Thimeron vzal veci do vlastných rúk a zariadil, aby raz všetko zdedila Elinyra. A ten deň nadišiel. Sám seba určil do tej doby za správcu celého majetku.
Elinyra si v hĺbke duše želala, aby bol všetko ukradol. Mala by o dôvod viac ho nenávidieť. Teraz boli jej pocity zmiešané a rozčuľovalo ju to. Rozum a odpor, ktorý jej voči tomu mužovi vštepila matka, jej kázali neveriť mu a podozrievať ho, že sa o všetko tak dobre staral, aby sa mu teraz cítila zaviazaná a on to mohol nejako zneužiť. No jej vlastná povaha, ktorej súčasťou boli ešte stále pretrvávajúce zvyšky dôvery v ľudí, jej nahovárala, že si zaslúži vďaku za jeho svedomitú starosť a prácu, rovnako tak aj čestnosť. Keď si ale spojila jeho meno so slovom čestnosť, prevládol zase odpor a všetky tie kladné pocity boli razom preč.
Ak by predtým nevidela účtovnú knihu, musela by predýchať šok v banke. No mala možnosť predýchať ho ešte doma. Doma. V jej dome v Dračom meste. Ako divne to znie, premýšľala. Na jej účte bol dostatočný obnos peňazí, aby jej aj Eradanovi vystačil na celú dobu štúdia, na všetky pomôcky, školné aj všetky ostatné výdavky spojené so školou. A nie len to. Mohla si nakúpiť oblečenie, mohla si nakúpiť prípravky z obchodu Aderončanky a mohla si kúpiť knihy! Nechcela veľa utrácať, ale pusté regály v jej dome sa začali plniť zväzkami o histórií, o kultúre a zvykoch národov, o všetkých národoch na Allanthei a taktiež knihami o mágií. Nezabudla ani na sarenské ľudové rozprávky, mýty a legendy.
Práve bola zahĺbená do stránok hrubej knihy s názvom Zabudnuté tajomstvá kráľovstva Tharnei, keď na dvere jej spálne niekto zaklopal.
„Ďalej," zavolala a odtrhla zrak od knihy. Dvere sa otvorili a vstúpila Marinna.
„Prepáčte, slečna, že vás ruším," začala zdráhavo.
„Nič sa nedeje, Marinna, ale povedala som ti, aby si mi nevykala a aby si mi hovorila menom," napomenula ju už niekoľký raz. Bolo jej nepríjemné, aby sa k nej správala tak úctivo, veď je obyčajné dievča. A ešte mladšie od Marinny.
„Elinyra, teda... Ak by som mohla, potrebujem odísť. Vrátim sa o hodinu, ak to nie je problém."
„V poriadku, pokojne choď. Marinna, ale povedz mi, kam odbiehaš každý deň? Máš nejaké problémy?" Jej otázka ju trochu zarazila.
„Moja matka je chorá, musím sa o ňu starať, ale musím aj pracovať, aby som nás uživila. Prepáčte... Teda, prepáč. Plním si všetky svoje povinnosti, všetko stíham..." Elinyra ju gestom zastavila a postavila sa.
„Nekarhám ťa. Len som chcela vedieť, či nepotrebuješ pomoc." Zavrtela hlavou. „Môžem ísť s tebou? Potrebujem sa trochu prevetrať." Pre zmenu prekvapene pokývala hlavou.
Cestou jej Marinna ukazovala miesta, ktoré ešte Elinyra nepoznala a rozprávala jej o meste z jej pohľadu. Ako sa dozvedela, Marinna pochádzala z chudobnej časti mesta, ktorú nazývali Jama. Elinyra v tejto časti ešte nebola. A bola nepríjemne prekvapená. Ulice Jamy boli na rozdiel od zvyšku mesta špinavé a veľmi zanedbané.
Marinna ju viedla nevydláždenými udupanými cestami k jednej z mnohých polorozpadnutých drevených chatrčí lemujúcich tieto biedne ulice. Práchnivejúce drevené dvere hlasno zaškrípali, keď sa do nich zaprela.
„Odpusť, žijeme veľmi skromne." Elinyra by použila zrejme iné slovo, ale mlčky sa usmiala, aby ju upokojila. Vošla do stiesnenej miestnosti, ktorá bola zároveň kuchyňou aj spálňou. V kresle sa krčila vychudnutá žena s bledou ovisnutou kožou a vpadnutými začervenanými očami. Mohla mať okolo štyridsiatky, no vyzerala aspoň o desať rokov staršie.
„Toto je moja mama, kedysi pracovala v dome pre vášho otca, potom som jej úlohu prebrala ja, keďže ochorela," vysvetlila Elinyre. Potom sa zohla k žene, ktorá spozornela, keď ju zaregistrovala. „Mama, prišla k nám slečna Elinyra, dcéra pána Agwyna." Žena sa prekvapene pozrela jej smerom a Elinyra sa pozdravila. Marinna začala behať po kuchyni a variť, zatiaľ čo jej matka kývla na Elinyru, aby si sadla. Prisadla si k nej a žena sa na ňu dlho zahľadela.
„Máš oči presne také, aké mal tvoj otec," povedala zachrípnutým hlasom. Elinyra sa rozpačito usmiala. O jej otcovi jej mohlo povedať len málo ľudí. Od matky sa dozvedela jej verziu, no ako Elinyra zistila, Agwyn Rellien bol omnoho viac, ako manžel farmárovej dcéry z Dlhého údolia. Thimerona počúvať nechcela, no táto žena pre jej otca pracovala. Ona jej mohla povedať veľa.
„Nepoznala som ho," priznala trpko. „Poviete mi o ňom?" Žena sa usmiala.
„Keď som pre neho začala pracovať, nebudem klamať, mala som strach. Mala som pracovať pre Spútaného. Desilo ma to a ešte viac ma desili jeho ohnivé oči. Tieto oči," ukázala jej prstom na tvár. „Ale vidíš, ako žijeme. Potrebovala som peniaze. No rýchlo som zistila, že pán Agwyn je dobrý človek, bez ohľadu na to, čo sa o démonoch hovorí. On žiaden démon nebol. Bol láskavý a staral sa o ľudí. Bolo ťažké pracovať aj starať sa o dcéru. Marinna bola vtedy ešte dieťa. Dovolil mi, aby som ju brávala do práce." Jej rozprávanie prerušil silný kašeľ. Ústa si zakryla vreckovkou, ale Elinyra si všimla na nej stopy krvi. Podala jej pohár a pomohla jej napiť sa.
„Si rovnako dobrá, ako bol on. Je mi ľúto, že zomrel," povedala žena s ľútosťou vpísanou v sinavej tvári. Elinyra na to nemala čo povedať, nuž sa len milo usmiala na chorú ženu a potom pomohla Marinne pripraviť obed a nakŕmiť ju. Cestou späť do domu na Zelenej ulici navrhla Marinne niečo, nad čím premýšľala, odkedy z jej chatrče odišli.
„Neviem, ako dlho si ponechám ten dom. Ešte netuším, či ho nakoniec nepredám. Zatiaľ som sa nerozhodla. Kým je však môj a pracuješ tam, pokojne tam môžeš priviesť aj tvoju mamu. Môžete tam obe zostať a naďalej sa o dom staraj. Nebudeš musieť odbiehať kvôli matke a myslím, že bude mať aj viac pohodlia. Dom je dosť veľký." Musela otočiť hlavu a pozrieť sa na dievča vedľa seba, pretože bolo náhle až príliš ticho. Keď tak urobila, zistila, že na ňu vypliešťa svoje modré oči a prekvapene otvára a zatvára ústa.
„Ja neviem, čo povedať," vyšlo z nej napokon. „Si nesmierne veľkorysá. Nerada by som, aby sme prekážali."
„O mesiac s Eradanom odchádzame na akadémiu mágie, dom aj tak nebudeme využívať."
„Neviem ani vyjadriť, ako veľmi som ti vďačná." Marinne sa zasekával hlas dojatím a Elinyru to trochu uviedlo do rozpakov. Zo dňa na deň prišla k majetku, s ktorým sama nevie, čo má robiť. Príde jej to ako maličkosť, že keď sa doteraz Marinna o dom starala, môže sa aj naďalej a vezme so sebou aj matku. Ale nič zo svojho majetku nezískala a stále nemala pocit, že je to jej. Preto necítila, že jej patrí toľká vďačnosť za toto gesto. Navyše tá žena jej povedala o jej otcovi. Možno nepovedala veľa, ale jej slová veľa znamenali. Jej otec nebol len nenávidený. Boli ľudia, ktorí si ho vážili. A to prinášalo Elinyre nesmierne dobrý pocit a taktiež nádej.