Všade navôkol sa ozývali desivé výkriky. Temnota obklopujúca okolie sa menila na svet z plameňov. Oblaky štipľavého dymu udierali do nosa, no teraz bol cítiť neobyčajne príjemne a sladko. Horúce plamene nepálili, vľúdne sa načahovali a zalievali príjemným nežným teplom.
Elinyra si odrazu uvedomila, že nehybne stojí uprostred tej skazy. Pred očami jej tancovali mohutné plamene a v diaľke sa mihali tiene. Boli to ľudia, ktorí sa utekajúc pred ničivým ohňom snažili zachrániť životy. Niektorých už plamene pohltili. Pobehovali a revali okolo akoby sa snažili striasť zo seba oheň. Ich duchaprítomnosť sa strácala v bolestných výkrikoch plných agónie, keď im oheň bral blízkych a napokon pohltil aj ich samých.
Kde sa vzal ten oheň? Čo sa tu stalo? Rozhliadala sa okolo, no nevedela nájsť príčinu tej hrôzy. Očami skĺzla k zemi. A vtom to uvidela. Jej nohy oblizovali plamene. No ona necítila bolesť ani pálenie, len príjemné teplo, ktoré v nej vírilo. Akoby z toho ohňa do nej prúdilo nekonečné množstvo energie. A nie len to. Akoby jej telo prijímalo aj silu obetí, ktorých oheň zhltol. Pochopila, čo videla.
Celé jej telo bolo v plameňoch. Všetok ten oheň naokolo pochádzal od nej. To ona všetko zapálila. Jej energia sa zmenila na plamene a sršala z nej do všetkých strán. Ničivou silou pálila všetko, čo jej prišlo do cesty. Zatvorila oči, aby pred tým unikla. Znova ich otvorila v nádeji, že to nebolo skutočné.
Stála pri jazere a plamene sa rozprestierali všade za jej chrbtom. A ona im stále kraľovala. Náhlivo pristúpila k jazeru, aby tie plamene uhasila. No keď sa zohla k vode, nevidela v nej svoj odraz. Zreničky v jej jantárových očiach mali iný tvar, pokožka pripomínala šupiny a zuby boli prerastené do ostrých a dlhých tesákov. Neusmievala sa, no odraz vo vode na ňu prenikavo hľadel so zlomyseľným úsmevom. Drak!
Elinyra sa strhla a otvorila oči. Srdce jej prudko bilo a na čele jej vyrážal pot. Posadila sa a upokojovala svoj dych. Bola vo svojej malej izbe v ubytovni v Grifých záhradách. Vonku sa črtal jemný prísvit. V noci sa na mesto zniesol slabý letný dážď a vzduch bol vďaka nemu svieži. Prenikal jej oknom a chladil jej rozpálené telo.
„Bol to len sen," prehovorila sama k sebe s úľavou v hlase a pomaly vstala z postele, aby sa obliekla, umyla a mohla vyraziť k svojim povinnostiam. Akokoľvek sa však bránila, nedokázala z hlavy pustiť ten sen.
Po raňajkách sa vonku stretla s Alri. Prekypovala veselou náladou, na čo si už Elinyra začínala zvykať. Spočiatku si predstavovala, že sa v meste bude od všetkých držať ďalej. Onedlho všetci budú vedieť, kým je a ona by tak nemusela čeliť zbytočnému sklamaniu. No Alri si ju ihneď získala svojou veselou povahou a keď jej všetko povedala, prekvapila ju svojou vľúdnou a chápavou reakciou. Táto mladá žena sršiaca až vtieravo priateľskou osobnosťou si ju získala hneď v prvý deň. Jej pôvodný plán to síce narušovalo, ale zároveň bola rada, že má niekoho, s kým trávi čas, zatiaľ čo sa oboznamuje s mestom a životom v ňom. Eradan sa pomaly zotavoval a rana mu už nespôsobovala ťažkosti. Občas mu už dovolila pomôcť, ale nebolo to nič namáhavé.
Počas dňa Elinyra na svoj sen nezabudla. Stále jej víril v hlave a premýšľala, prečo sa jej prisnilo niečo také. Podobný sen ešte nemala. Nakoniec na nič závratné neprišla a uzavrela to tak, že to musí byť dôsledok všetkých tých myšlienok, ktoré sa jej v hlave kopia od odchodu z Dlhého údolia.
Popoludní sa pristavila pri Heliovi, ktorý si ju za tých pár dní získal svojím radostným poskakovaním okolo nej a smelým pohľadom. Hladila jeho hodvábne perie na krku, keď k nim podišla Alri.
„Chcela by si si vyskúšať jazdu?" Elinyra na ňu vypleštila oči.
„Ako to myslíš?"
„Ako asi? Zalietaš si na Heliovi. Počkaj tu." Alri sa vzdialila a o chvíľu sa vrátila späť do výbehu. V rukách niesla veľké kožené sedlo a postroj a ráznym krokom sa blížila k nej. Elinyra sa jej rozbehla v ústrety a prevzala od nej ťažké sedlo.
„Neviem, či som na to pripravená. Nie je to ako kôň, tým som si istá." Snažila sa dohovoriť svojej novej priateľke, no tá sa nedala odbiť a pustila sa do sedlania zvieraťa.
„Práve preto poletíš na Heliovi. Je to zlatíčko a obľúbil si ťa. Dá na teba pozor. Grify sú síce hrdé tvory, ale k svojmu pánovi sú oddaní a starostliví. Nemáš sa čoho báť. Uvidíš že si to zamiluješ." Elinyra nakoniec pristala, ale ak sa mala vzdialiť sama, zbehla si radšej aspoň pre dýku pre väčší pocit bezpečia. O pár minút bola späť pri Alri. Venovala jej povzbudivé žmurknutie a pokynula zvieraťu, aby si kľaklo. Helios zohol kolená a svoje telo položil do trávy. Alri energicky pobádala Elinyru, aby vysadla. Váhavo pristúpila a vysadla na chrbát zvieraťa. Alri jej dala ešte zopár rýchlych rád, ako ho ovládať a potom mu pokynula, aby vstal.
Elinyra neisto chytila do rúk opraty. Grif sa pohol vpred a rozbehol sa. Srdce jej začalo splašene biť. Rozprestrel krídla a vzlietol, než sa stačila spamätať. Elinyra pevne stisla jeho telo medzi stehnami, sklonila trup a rukami sa mu ovinula okolo krku. Potlačila výkrik, keď sa vzďaľovali od zeme a radšej zažmúrila oči a zaborila tvár do jeho jemných pierok.
Až keď boli vysoko a grif vyrovnal svoje telo, odvážila sa otvoriť oči a porozhliadnuť sa. Leteli vysoko nad mestom. Naskytol sa jej dych berúci pohľad na to nádherné mesto, ktoré sa jej teraz rozliehalo pod nohami. Helios krúžil nad ním a doprial jej, aby sa dosýta vynadívala na tú nádheru. Stovky budov menších aj väčších ukrytých v nerovnomernom kruhu veľkolepých hradieb sa rozprestierali dolu pod ňou. Dlho nechala zviera krúžiť nad Dračím mestom, no potom jej zvedavosť upútalo aj okolie a tak odrazu celkom intuitívne ovládala jeho pohyby a nasmerovala ho tam, kam chcela.
Mesto obklopovali krásne lesy, ktoré síce neboli také rozľahlé ako jej známe lesy vo Vlčom kraji, pretože pôvodnú podobu okolia mesta narúšali početné zastavané plochy, no i tak boli nemenej nádherné. Trblietavé jazerá, lúky hýriace farbami leta a šumiace vodopády, všetku ich nádheru hltala očami. Zatúžila znova po tom prejsť sa lesom, dotknúť sa drsnej kôry stromov, vychutnať si dotyk lístia a vôňu ihličia. Aspoň na okamih. Nebola v meste ešte veľmi dlho, no lesy jej chýbali už od chvíle, kedy vykročili na široký most zo sivého kameňa čnejúceho nad Sareniou. Po pokoji a tichu známych lesov nebolo ani stopy a vystriedali ich rušné zvuky mesta.
Helios mal zrejme podobné nutkanie ako ona, pretože zacítila jeho nepokoj. Akoby ho zem medzi stromami pod ním priťahovala.
Nasmerovala grifa medzi vysoké staré stromy neďaleko okraja lesa. Veľké zviera hladko pristálo do medzery medzi korunami stromov. Zoskočila zo sedla a zhlboka sa nadýchla. Nabrala do pľúc čerstvý vzduch, v ktorom bolo cítiť prenikavú vôňu ihličia, vlhkého dreva a lístia. Nočný dážď akoby uviazol medzi stromami, ktoré ho nechceli nechať odísť. Vlhká zem bola mäkká, posiata machom a papraďami. Cítila sa tu omnoho viac doma ako v tieni sivých hradieb.
Helios vykročil smerom, odkiaľ prichádzal zvuk zurčiaceho potoka. Pôda sa jemne zvažovala smerom zo severozápadu. Odtiaľ sa pomedzi korene stromov predieral tenký potôčik s priezračne čistou vodou. Začal z neho hltavo piť a potom sa rozbehol šantiť pomedzi stromy.
Elinyra odrazu začula šum z druhej strany. Otočila sa a sledovala pohyb v neďalekých kríkoch. Vtom si spomenula na varovanie, aby sa sama z mesta nevzďaľovala. Odrazu si uvedomila, aká bola neopatrná, keď sa rozhodla pristáť s Heliom v lese. Mohlo tu na ňu číhať hocičo a ona by sa nemusela ubrániť. Pri sebe mala len svoju dýku. Priložila ruku na jej rukoväť a bola rozhodnutá ju v prípade potreby použiť. Srdce jej tĺklo napätím a nohy sa jej odmietali pohnúť z miesta, aby nespôsobila nijaký zvuk, ktorý by na ňu mohol upútať pozornosť.
V kríkoch opäť zašušťalo a vybehol z nich veľký sivý zajac a v pätách mal ďalšieho. Ohromne sa jej uľavilo a musela sa usmiať nad tým, ako ju vyviedol z miery rozkošný pár zajacov. Začula za sebou jemný dupot kopýt a obrátila sa strkajúc dýku späť do puzdra na opasku.
Helios na ňu uprel veselý pohľad, no ten sa vzápätí zmenil na akýsi zúrivý. Vydal zvláštny zvuk a staval sa na zadné. Elinyra nechápala, čo sa deje. Začula za sebou kroky a prudko sa otočila. Uvidela pred sebou postavu v tmavom červenom plášti a do očí sa jej vryli zase tie žlté oči, hoci túto osobu videla prvýkrát.
„Ahoj," prehovorila postava pred ňou úlisným tónom a zvláštne naoko milým úsmevom. No ona už vedela, že to nie je jej priateľ a nemôže od tejto osoby očakávať nič dobré.
Otočila sa naspäť ku grifovi, ktorý začal škriekať a uvidela, ako zápasí s ďalšou osobou v červenom plášti. Bola to žena a bola rýchla ako ten, ktorého stretli po ceste. Chcela sa rozbehnúť grifovi na pomoc, no ucítila ranu a zrak sa jej začal zahmlievať. Sťažka dopadla na zem. Posledné, čo videla predtým, než stratila vedomie, bolo grifove telo dopadajúce na vlhkú zem vedľa potoka, pričom jeho hlava dopadla do vody. Priezračná voda obmývala jeho telo a sfarbila sa dočervena. Telo zvieraťa sa ešte zopár ráz myklo a potom všetko pohltila nekonečná tma.