Na večer sa začala pripravovať hneď po jeho odchode. Dala si horúci kúpeľ s bylinkami, ktoré jej jemne navoňali pokožku. Vlasy si nechala upraviť, ako sa to s jej krátkymi vlasmi len dalo. Povrch hlavy jej zdobil zlatý diadém. Nechala sa jemne nalíčiť. Nechala sa navliecť do korzetu a poriadne ho stiahnuť, len toľko, aby jej vynikol dekolt, nie aby nemohla dýchať.
Krk si nechala voľný a uši jej zdobili masívne zlaté náušnice. Na to všetko si obliekla čiernozlaté šaty z atlasu a brokátu doplnené zlatými ozdobami. Posledné, čo bolo treba, bol jemný parfum, ktorý si votrela na zápästia a na krk. Kým robila posledné úkony jej prípravy, v prijímacom salóne na ňu už čakal Fynn odetý v elegantnej čiernej, ktorá mu náramne pristala.
„Vyzeráte úchvatne," povedal ohúrene, keď pred ním zastala vo svojej plnej kráse. Uvedomovala si svoju krásu, ale komplimenty ju tešili len od tých správnych mužov. On bol jedným z mála, ktorých medzi nich zaradila. Už tradične jej pobozkal ruku. Ponúkol jej rameno a ona si položila svoju ruku do ohybu jeho lakťa. Prešli spolu do koča, ktorý na nich vonku čakal. Pomohol jej nastúpiť a sadol si oproti nej, hoci videla, že by najradšej bol čo najbližšie. No ani oproti to nebolo také nevinné. Po celý čas ich cesty ju vyzliekal očami. Už sa to ani nesnažil skrývať. Pomaly ho dostávala, kam chcela, ale dnes večer mu ešte nič nedovolí. Ešte sa musí chvíľku snažiť, hoci ples pokladal nepochybne za dokonalú príležitosť zblížiť sa s ňou.
Cesta netrvala dlho. Prišli ku krásnemu sídlu, no nie takému obrovskému, v akom sa ocitla naposledy. Toto bolo o niečo menšie, ale pôsobilo krajšie. Prešli vstupnou uličkou lemovanou záhonmi bielych ruží na veľké nádvorie, ktoré korunoval mohutný starý dub uprostred plochy vydláždenej kameňom ovešaný lampášmi. Pôsobilo to magicky. Prešli okolo stromu a vystúpili schodmi posiatymi bielymi lupeňmi. Vstup do domu tvorila dvojica dvojkrídlových presklených dvier natretých nabielo a lemovaných zlatým okovaním. Interiéru takisto dominovala biela a zlatá farba.
Ples sa ničím neodlišoval od iných plesov, ktoré sa konali počas roka. Letný slnovrat slávili predkovia od nepamäti, no jeho význam uznávali len Sarenania. V Merivií ho skutočne slávil len prostí ľud, uctievajúci staré tradície. Šľachta len využívala príležitosť na okázalú zábavu.
Fynn sa po celý večer správal okúzľujúco a pozorne. Až jej bolo ľúto, že ho nakoniec bude musieť sklamať. Ale musela vzbudiť dojem, že mu len ťažko odoláva, aby mu nakoniec mohla podľahnúť. Ak to urýchli, nepripúta si ho nadlho.
Predstavoval ju mnohým ľuďom z vysokej spoločnosti, ktorí sa tu zišli. Videla, ako si vychutnáva závisť mužov a ona si rovnako vychutnávala pohoršenie prítomných dám, že sa dievča odnikiaľ votrelo medzi nich a dokonca ulovilo jedného z najpríťažlivejších mladých boháčov krajiny. Nebolo to zatiaľ celkom tak, ale to jej nebránilo sa tak tváriť.
Pretancovali spolu mnoho tancov, ktoré neboli také divoké, ako tie na maškarnom plese. Tu sa nikto nemohol skrývať za masku a všetci si držali úroveň. Náhle Maeveren zachýbal spôsob zábavy, aký si dovolil len prostý ľud. A to bol prvý krok k jej nasledujúcemu plánu, ktorý sa zrodil už zanedlho.
Počas prestávky v tancovaní sa šli prejsť po pozemku, ktorý z veľkej časti tvorili záhony bielych ruží, pomedzi ktoré sa ťahal chodníček. Vonku sa práve zapaľovali ohne, ktoré ale slúžili skôr ako dekorácia, než aký mali bežne účel počas osláv letného slnovratu. Neďaleko domu tiekol pozemkom tenký potok, cez ktorý viedol drevený most. Prešli k nemu a uprostred zastali. Fynn sa oprel o zábradlie a očami spočinul na jej tvári.
„Tuším sa trochu nudíte," povedal mierne sklamane.
„S vami sa nenudím," odvetila presvedčivo. „No tento ples nemá veľa spoločného s oslavami letného slnovratu." Usmial sa a odľahlo jej.
„To máte pravdu. Merivia nie je miestom pre podobné oslavy ako Zahr a Tyris. Pohanské zvyky šľachta nedrží pri živote, asi preto sú tieto večierky také nevýrazné."
„Videli ste už niekedy, ako oslavujú prostí ľudia?"
„Vlastne som nemal tú možnosť," odvetil. Sprisahanecky sa na neho usmiala.
„Vy ste ma vzali na tento večierok. Čo keby som vás teraz ja niekam vzala?" Prekvapene a zároveň podozrievavo sa na ňu zahľadel.
„Pôjdem s vami aj na kraj sveta, len netuším, čo máte v pláne." Očarujúco sa zasmiala.
„Poďte so mnou." Zavesila sa mu na ruku a ťahala ho k bráne. Naskočili do koča a nechali sa odviesť späť k sídlu lorda Rylwena. Keď tam dorazili, Maeveren ho zatiahla do svojich komnát a niečo pošepla slúžke. Tá sa tvárila nadmieru šokovane. Odišla a onedlho sa vrátila s náručou plnou oblečenia.
„Čo plánujete?" opýtal sa Fynn trochu s obavami vpísanými v tvári.
„Nemôžeme ísť takto oblečení," zaštebotala a podala mu ľanovú košeľu a sivé nohavice. „Snáď dokážete na chvíľku vymeniť jemné látky za niečo prostejšie." Uškrnula sa. Nebolo mu to veľmi po vôli, ale neodmietol jej to. Zašla do druhej miestnosti aby sa sama prezliekla do jednoduchých šiat služobnice. Musela si tiež zmyť líčidlá a rozpustiť vlasy. Keď vyšla v prezlečení prostej ženy, Fynnovi spadla sánka.
„Vyzeráte pôvabne vo všetkom," zalichotil jej. Musela uznať, že voľná košeľa, ktorá mu odhaľovala časť hrude, mu mimoriadne pristala. Vyniklo v nich jeho vypracované telo vytvarované jazdením a šermom. Podišla k nemu a trochu ho prekvapilo, keď si stúpla na špičky a načiahla ruky za jeho hlavu.
„Ešte malá úprava." Rozpustila mu vlasy a mierne ich svojimi prstami postrapatila. Akoby neúmyselne stratila rovnováhu a dotkla sa svojím telom jeho. Spustila ruky na jeho hruď, aby ju získala späť a hneď odstúpila. Neuniklo jej, že už sa chystal obopnúť jej pás svojimi rukami. „Môžeme ísť," zavelila a nechala sa nasledovať von.
„Ak ma takto niekto spozná..."
„Nespozná, verte mi."
Zamierili dolu svahom po prúde rieky, kde sa tradične konali bujaré oslavy letného slnovratu. Skutočné oslavy s pálením ohňov a ich preskakovaním, veselou hudbou oslavujúcou život, divokým tancom a spevom. Oslavy slnka sa začínali už počas dňa, no trvali až do ďalšieho rána. Práve teraz boli v plnom prúde.
Už z diaľky počuli veselý spev a jasanie. Fynn zaváhal, keď uvidel množstvo ľudí, ktorí sa kopili pri brehu rieky. Maeveren ho chytila za ruku a potiahla ho do davu. Nikto im nevenoval pozornosť, všetci sa venovali tancu a spevu. Uprostred hrali hudobníci. Muži preskakovali vysoké vatry a ženy ich povzbudzovali.
Maeveren vedela, že jej spoločník potrebuje trochu povzbudenia. Zaobstarali si džbánok piva a započúvali sa do ľudovej piesne, ktorú podnapití mladí ľudia spievali. Maeveren slová poznala, no nespievala s nimi. Zažila už oslavy slnovratu aj v Zahre a Tyrise a tak vedela, že tam niektoré staré piesne ľudia spievajú v sarenskom jazyku. V Merivií je Sarenčina zakázaná a za jej používanie hrozí trest takmer taký veľký, ako za použitie mágie. Život v Merivií bol iný vo všetkých ohľadoch. Existovalo len pramálo radostí, ktoré sa aspoň z časti podobali starodávnym zvykom, o ktorých počula iba z rozprávania. Ako malá tie príbehy milovala a počas osláv Letného slnovratu sa vytrácala z mesta, aby sa pripojila k týmto ľuďom.
Keď sa napili, vytiahla Fynna tancovať. Práve začali hrať rýchlu pieseň sprevádzanú výskaním žien. Tanec prostých ľudí bol celkom iný, ako tie, na ktoré bol zvyknutý. Tento nemal pravidlá. Po niekoľkých kolách a niekoľkých džbánkoch piva sa mu to páčilo čoraz viac. Keď sa nakoniec zadýchaný vzdialili od ľudí, bolo jasné, že sa bavil lepšie, ako na ktoromkoľvek plese.
Sadli si do trávy pri neďaleké stromy na miernom kopci a pozorovali ľudí, ktorí ešte tanca nemali dosť.
„Musím uznať, že ste ma celkom ohromili," povedal jej sediac vedľa nej.
„To som rada. Musíte poznať život aj z tejto stránky, inak by to bol neúplný život." Otočil k nej hlavu. Rozpustené vlasy mu dodávali akýsi divoký pôvab.
„Rád by som spoznal aj iné veci, bez ktorých sa cítim neúplný," riekol a napriek tme videla v jeho očiach záblesk. Nahol sa k nej a vzal jej tvár do dlane. Prsty jej vsunul do vlasov. Pomaly sa priblížil k jej perám a ona sa pomaličky začala odťahovať. Pritiahol si ju silou a pobozkal ju. Nechala ho urobiť to. Rukou prešiel z jej tváre po krku až k dekoltu a vtedy sa zaprela rukami do jeho hrude a odstrčila ho od seba.
„Toto nemôžeme," hlesla predstierajúc rozpaky. „Nechcem, aby ste si pohnevali lorda Rylwena."
„Kašlem na lorda, chcem vás." Pokúsil sa ju znova pobozkať, tak rýchlo vstala. Tiež vstal, tak odstúpila ďalej od neho. Mala ho presne tam, kde chcela. Videla, že sa sotva ovláda. Ešte chvíľku ho potrebovala udržať v tomto stave. Potrebovala ho presvedčiť, že sa sama musí ovládať, ale nechce zradiť Eldaemara.
„Nenaliehajte. Prosím," šepla takmer roztrasene. Musel pochopiť, že zašiel priďaleko a že sa príliš poponáhľal. Stiahol sa.
„Prepáčte mi, ak na vás príliš tlačím. Nechcel som vás vyľakať. Myslel som, že chceme to isté."
„Možno áno," povedala akoby nechtiac, no potom rýchlo dodala: „Ale som oddaná lordovi Rylwenovi."
Týmito slovami spustila niečo, čo mladého šľachtica nútilo celé týždne usilovať sa ukázať sa v jej očiach lepšie, ako jeho súper, ktorého si urobil z Eldaemara. Naznačila mu, že jej nie je ľahostajný, ale nechce sklamať jeho. Krok za krokom mu dodávala dojem, že ju postupne získava a že ju onedlho dostane. No popri tom ho zároveň spoznávala a to čo najhlbšie. Dostávala sa mu pod kožu, pomaly a precízne si ho omotávala okolo prsta a už ho nehodlala pustiť, kým od neho nedostane všetko, čo potrebuje.