Eradan potreboval skoro dva týždne, aby sa pozbieral. Prvé dni ho kvárila horúčka a bol veľmi slabý. Sotva bol chvíľku pri vedomí, hneď zase zaspal nepokojným spánkom. Norcan po celý čas pobehoval okolo chalupy, štiepal drevo, ktoré bolo treba na varenie vody, staral sa o kone, odchádzal na lov. Liečiteľka nakladala na Elinyru ďalšie povinnosti, ako pranie zakrvavených obväzov a šiat, zbieranie ďalších bylín, umývanie a upratovanie. Nakoniec jej dovolila vojsť aj do chalupy, ale len aby upratala. Občas jej dovolila sedieť pri Eradanovi a starať sa o neho. Naučila ju starať sa o ranu, vysvetlila jej, ako ju vyčistiť a ošetriť. Nebola príjemná učiteľka, ale Elinyra usúdila, že to je najmenej podstatné.
Norcan sa jej vyhýbal, ako to len šlo. A ona sa nesnažila nasilu sa mu prihovárať. Párkrát to skúsila, keď si večer ľahli. V chalupe bolo miesto len pre Eradana a domácu pani. Oni dvaja nocovali vonku v tábore vedľa chalupy, ktorý im Norcan nachystal hneď v druhý večer. Väčšinou bol veľmi unavený na rozhovor, inokedy odpovedal len stručne a duchom neprítomne. Rozhodla sa, že sa tým teraz nebude zaoberať.
Napriek tomu ale nemrhali časom a Norcan s ňou aspoň cvičil, keď na to bol čas. Jeho komunikácia sa pri tom obmedzovala len na strohé napomenutia a jednoslovné pochvaly. Mágiu cvičili zriedka spolu. Vysvetlil jej princíp a ona potom trénovala sama. Vedela už mágiu používať v podobe ohňa, normálneho, nie modrého a vedela ňou manipulovať. Vedela zasiahnuť cieľ na čoraz väčšiu vzdialenosť a vedela regulovať množstvo vydanej energie. Počas pobytu u liečiteľky sa učila ovládnuť aj iné živly, než iba oheň, ale zistila, že k nim nemá tak blízko. Celkom najťažšie jej to išlo s vodou, no ani s vetrom a zemou to nebola sláva. Než odišli, naučila sa ale aspoň trochu ovládať tieto dva živly. S vodou sa jej to nepodarilo.
Keď Eradanovi konečne ustúpila horúčka a dostal sa z najhoršieho, prvé, čo urobil, ako sa oboznámil s prostredím a situáciou, bolo, že sa naozaj veľmi slušne a pokorne poďakoval liečiteľke za jej pomoc a opateru. A hneď potom jej vynadal, že sa k Elinyre správa ako zlá stará bosorka. Starena neplytvala slovami, aby mu vysvetlila svoj postoj. Jej filozofia bola jasná – jej dom, jej pravidlá.
„Komu sa nepáči, môže ísť," vyhlásila neústupne.
„Urobila niečo, čím by si zaslúžila vaše opovrhovanie? Ručím za to, že ste nestretli v živote lepšieho človeka, ako je ona," nedal sa Eradan.
„Nech je hoci aj anjel z nebies, v sebe má démona." Na to Eradan zanovito vstal a chcel sa pridať k svojim spoločníkom vonku, no Elinyra ho zastavila a nasilu vtisla naspäť na lôžko.
„Nevadí mi to," povedala. „Hlavne, nech sa o teba postará. Neopováž sa protestovať!" Eradan ju neochotne poslúchol a neodpustil si nesúhlasné hundranie.
Pomaly sa zotavoval a začal sa motať po vonku. Chcel s niečím pomôcť, no nikto mu nedovolil, tak aspoň vysedával na pníku a vychutnával pokoj, ktorý na tomto odľahlom mieste panoval. Občas prišli zákazníci starej liečiteľky po objednané odvary, prášky, masti, tinktúry či sušené byliny na rôzne účely, no inak to bolo veľmi tiché a pokojné miesto v lone prírody prekypujúce vôňami leta.
Keď bol Eradan dostatočne schopný viesť sa na koni, poďakovali sa liečiteľke a Norcan jej štedro zaplatil za jeho vyliečenie aj za elixíry pre svoju spotrebu, ktoré mu pripravila. Eradanovi podala zmes sušených bylín, z ktorých si má robiť odvar kedykoľvek to bude možné, aby sa urýchlilo jeho úplné zotavenie.
Vrátili sa späť na Zlatú cestu, pričom im dal Norcan nové inštrukcie. Kone viedli pomaly s ohľadom na Eradanovu stále bolestivú ranu.
„Už to nie je ďaleko do hlavného mesta. Keď nás ale cestou opäť napadnú, popožeňte kone a choďte stále po Zlatej ceste až uvidíte pred sebou strieborné hradby Dračieho mesta. Nebudete zastavovať a obzerať sa. Snáď to zvládneš, chlapče," pozrel na Eradana.
„Už je to tu zase?" otrávene zatiahol. „Nenaučili ste sa, že rozdelenie ničomu nepomôže? Spolu máme aj tak väčšiu šancu."
„Tentoraz ma poslúchnete a nezastavíte sa," povedal rázne.
„A čo vy?" spýtala sa Elinyra. Norcan hľadel na cestu pred sebou.
„O mňa sa nestarajte. Musím ťa doviesť do hlavného mesta, nech sa deje čokoľvek. Na inom nezáleží." Popohnal koňa a zaujal miesto na čele skupiny. Elinyre to pripadalo presne ako v prvé dni, ktoré spolu cestovali. Držal si od nich odstup a takmer s nimi neprehovoril. Eradan bol naopak až priveľmi zhovorčivý. Nepretržite rozprával o všetkom možnom. Na jednej strane to spôsobilo vzrušenie, ktoré ho ovládalo, pretože boli už blízko cieľa. Najväčšie mesto Zahru, najväčšie a najveľkolepejšie, bolo pred nimi. Ak by nemuseli brať ohľad na jeho zranenie, bolo len deň rýchlej jazdy na západ. No šli pomaly a týmto tempom ich čakali ešte dve noci na cestách.
Keď mal Eradan bolesti, dali si pauzu, hoci sa to snažil skrývať. Elinyra ho vždy nakoniec prekukla. Okrem toho na noc zastavovali aj dlho pred zotmením, aby zbytočne neriskovali. Našťastie sa im obe noci naskytla možnosť prespať v hostincoch, ktoré boli po ceste.
Na tretí deň sa na horizonte konečne objavili do neba sa týčiace strážne veže Dračieho mesta. Približovali sa rýchlejšie a nedočkavo. Onedlho pred nimi vyrástli mohutné hradby ťahajúce sa pozdĺž pokojného toku rieky so širokým korytom. Rieka Sarenia obmývala mesto z oboch strán, zvierala ho a chránila. Tiekla od severu a rozdvojovala sa. Obe ramená obmývali široký a dlhý pás zeme a za ním sa znova zlúčili dokopy. Na mieste medzi ramenami vyrástlo Dračie mesto.
Na jeho počiatkoch tu vyrástol Strieborný palác, ktorý dal postaviť Ruman I. po tom, čo získal vládu nad celým územím, ovládol staré ríše a zlúčil ich do jednej – Dračej ríše. V blízkosti paláca čoskoro vyrástli veľkolepé domy Dobyvateľových radcov, príbuzných a ďalších ľudí, ktorých si vážil a chcel ich mať nablízku. Krátko na to sa objavila aj prvá podoba akadémie mágie, ktorú dal vybudovať priamo v meste a dnes slúži len ako administratívna časť, kde sa prihlasujú študenti, konajú sa pohovory a všetok kontakt sveta so samotnou Zafíriou, ktorej presnú polohu nikto nepozná, iba hŕstka zasvätených.
Po ďalšie storočia sa mesto rozrastalo o ďalšie a ďalšie obydlia a budovy, pribudli trhy, úradné budovy, školy, sirotince, chudobince, Dom liečiteľov s márnicou, chrámy a vznikli mnohé štvrte. Mesto rástlo a rástlo, až dorástlo do podoby, v akej existuje dodnes.
Jeho strieborné hradby sa týčili do výšky a keď sa ocitli pred nimi, museli zakláňať hlavy, aby dovideli na ich vrch. Svoj prívlastok si strieborné mesto zaslúžilo práve vďaka hradbám zo sivých kamenných blokov posiatych drobnými kryštálikmi. Vďaka tomu z diaľky pôsobia, že sa ligocú striebrom. Existujú dohady o tom, že múry sú chránené mágiou, ale nikto to nikdy nepotvrdil, ani nevyvrátil.
Keď prešli širokým mostom a popod vysoký oblúkový otvor a ťažkú železnú bránu, konečne vošli do mesta. Stráže pri bráne si ich len letmo obzreli, tak, ako všetkých, ktorí prechádzali bránou z a do mesta. Neďaleko našli stajne, kde predali svoje kone, aby mali trochu peňazí na začiatok. Norcan si svojho koňa nechal a zaplatil stajníkovi, aby sa o neho postaral, pretože sa v meste nezdrží a hneď odchádza.
Norcan ich viedol ulicou doprava, stúpajúc po vydláždenej ceste do kopca. Ulicami sa prechádzali mestské stráže, pobehovali deti a premávali sem a tam mešťania. Bolo krátko popoludní a Elinyra začínala byť hladná. No pocit hladu prekonával úžas nad mestom. Bolo rušné a veľké, spletité uličky tvorili bludisko, v ktorom sa asi nikdy nedokáže zorientovať. Norcan mesto očividne poznal, pretože ich sebaisto viedol sieťou ulíc, až prišli k hostincu. Niesol názov Opitý drak a nebol ani z najhorších a ani z najlepších, no dalo sa tu slušne najesť.
Len čo sa naobedovali, Norcan ich viedol ďalej mestom. Dostali sa do časti mesta, ktorá vyzerala podstatne lepšie, ako tá, ktorou prešli ako prvou. Ocitli sa na námestí, ktoré bolo vykladané dlažobnými kockami v rozličných odtieňoch šedej, a obklopovali ho vysoké a pekné budovy. Prešli ním do širokej ulice s názvom Mesačná ulica a na jej konci zastavili pri vysokej modrej bráne. Norcan položil ruku na kľučku, no zastavil sa.
„Toto sú Grifie záhrady," oznámil svojim dvom spoločníkom. „Vždy uvítajú pomocníkov a budete tu môcť zostať, kým odídete na Zafíriu. Niekoho tu poznám a prihovorím sa za vás. Budete musieť pracovať, ale budete mať zabezpečenú stravu a ubytovanie."
„V poriadku, to nie je problém," odvetila Elinyra a bola príjemne prekvapená, že Norcan myslel aj na to, kde budú a z čoho budú žiť, než pôjdu na akadémiu.
„Kým sa uzdraví," kývol hlavou na Eradana, „budeš musieť pracovať za oboch."
„Nejako to zvládnem."
Norcan stisol kľučku a vošiel za bránu. Obaja ho nasledovali. Vošli na veľké priestranstvo plné vozov s debnami, ktoré práve vykladala skupina mužov, ohraničené veľkou budovou. Muži niesli debny priechodom v budove do zadnej časti, kam nebolo vidno. Pri jednom z vozov stála mladá žena s dlhým medovo sfarbeným vrkočom siahajúcim až po stehná a kontrolovala náklad, pričom si niečo zapisovala. Všimla si, že sa k nej blíži trojica ľudí a otočila hlavu. V tej chvíli pustila z rúk tabuľku s pergamenom aj husacie pero, ktorým písala a s výskaním sa rozbehla k nim. Doslova skočila Norcanovi do náručia a radostne kopala nohami vo vzduchu. Norcan ju pevne stisol okolo pása. Eradan a Elinyra zostali mierne zaskočení takýmto zvítaním. Spočiatku obom napadlo, že je to jeho sestra. No túto domnienku ihneď vyvrátila, keď sa od ich spoločníka odtiahla a pobozkala ho na ústa. Norcan ju potom zložil na zem a obrátil sa k nim dvom, čím mladú ženu upozornil na to, že nie je sám.
„Prepáčte," spustila, keď sa na nich pozrela, „ale nevideli sme sa už strašne dlhú dobu."
„Toto je Alri," predstavil ju Norcan. „A toto je Elinyra a Eradan. Písal som ti o nich."
„Ó, áno. Iste, môžu tu zostať, ako dlho bude treba," vyhlásila milo a otočila sa opäť k Norcanovi. „Mám to chápať tak, že tá strašne tajná úloha sa skončila a už sa za tebou nebudem musieť trmácať cez pol krajiny, keď ťa budem chcieť vidieť?"
„Áno, je to tak." Alri znova natešene zvýskla, no Norcan ju zarazil. „Ešte musím niečo zariadiť mimo mesta. Ale skoro sa vrátim." Alri si sklamane vzdychla.
„No čo už s tebou. Tak sa ponáhľaj."
„Budem," sľúbil jej pohladil ju po tvári. Vidieť Norcana, ktorý si takmer neustále zachovával nemenný výraz tváre, z ktorej nebolo možné nič prečítať, sa teraz správal celkom inak. Jeho črty zmäkli v prítomnosti tejto ženy a pohľad, ktorý na ňu upieral, bol nežný a oddaný. Dvojici jeho spoločníkov sa takto naskytla možnosť spoznať jeho ďalšiu stránku, ktorú určite neukazoval každému.
„Tak, je na čase sa rozlúčiť," povedal, keď sa k nim obrátil. „Teraz si v bezpečí, dračie dievča." Po niekoľkých dňoch sa jej pozrel priamo do očí, no len na chvíľku. Potom potľapkal Eradana po ramene. „Daj sa dokopy. A dávajte na seba pozor. Zbohom," povedal a bez ďalších slov ich obišiel a zamieril k bráne. Elinyra sa nemohla ani pohnúť. Nevedela, čo by mala urobiť. Rozlúčil sa, akoby len priviezol objednávku a zasa sa vydal na cestu. Akoby ich spoločne strávený čas nič neznamenal, ani nič, čo sa stalo počas neho.
„Poďte, ukážem vám to tu," prerušila jej myšlienky Alri. Elinyra na ňu pozrela, akoby sa prebrala zo sna. Obzrela sa a videla Norcana, ako mizne za bránou. Cítila sa trochu sklamane a tiež nahnevane, no predovšetkým celkom zmätene. Nadobudla pocit, že medzi nimi je skutočné priateľstvo. Bola preňho napokon skutočne len plnením úlohy, za ktorú vezme odmenu a tým preňho skončí? Nedokázala tomu uveriť, aj keď všetko nasvedčovalo tomu, že je to presne tak.