Jasná obloha čnela nad krajinou posiatou poľami kam až oko dovidelo. Kým v iných častiach kontinentu vládlo daždivé počasie, na východe Merivie v noci trochu spŕchlo a ráno vyšlo jasné a hrejivé slnko, pod ktorého lúčmi sa kaluže rýchlo vyparili. Polia sa hemžili roľníkmi, ktorí mali v tomto období stále kopu práce.
Úzkou prašnou cestou vedúcou pomedzi polia sa nenáhlivo viezol muž na konskom povoze naloženom senom. A na sene si hovela žena v čiernosivom odeve, s čiernymi vlasmi pristrihnutými tesne nad plecami a zelenými očami pozorujúcimi oblaky. Konské kopytá vírili prach na vyschnutej cestičke, ktorá ústila k Zlatej ceste, vedúcej do mesta Lodum.
Maeveren bola radšej na cestách. Neznášala to mesto, nespájala si ho s jedinou dobrou spomienkou. Jeho zápach cítila už z diaľky. Každou míľou, ktorou sa k nemu priblížila, ho cítila viac.
Prašná poľná cestička sa stáčala doprava a napájala sa na hlavnú, Zlatú cestu, vydláždenú uhladenými bielymi kameňmi, no taktiež posiatu konským trusom. Odtiaľto je to už len naozaj kúsok. Nemala na výber, musela sa vrátiť na to bohmi prekliate miesto. Prácu, ktorú musela vykonať mimo neho, dokončila. Je čas zájsť si po odmenu a vychutnať si zaslúžený oddych, kým nedostane novú zákazku.
Muž s povozom zastal, aby mohla vystúpiť. On smeroval do neďalekej dediny, zatiaľ čo ona pokračovala po ceste do mesta. Poďakovala sa a zamávala na rozlúčku. Oprášila si seno prichytené na oblečení a vykročila, sprevádzaná tlmeným klopaním podpätkov svojich čiernych čižiem.
V oboch smeroch kráčalo po ceste mnoho postáv. Netrvalo dlho a prechádzali okolo dvaja členovia mestskej hliadky. Lúče jasného letného slnka sa odrážali od lesklého plátového brnenia. Keď boli na jej úrovni, spomalili svoje kone. Vedela, čo bude nasledovať. Jeden z nich ju hneď oslovil.
„Ideš do mesta, bábika? Je to kus cesty, môžem ťa zviesť, aby si si neunavila tie krásne dlhé nôžky." Maeveren k nemu zdvihla zrak a vôbec sa netvárila neprívetivo. Dokonca sa prinútila k letmému úsmevu. To muža povzbudilo a natiahol k nej ruku. „Poď, sadni si sem predo mňa a v meste sme raz dva." Iste, sadnúť si pred neho, to by sa mu páčilo. Všetci chlapi, ktorých v živote spoznala, využili každú príležitosť, aby sa mohli lepiť k ženskému zadku. Nepochybovala o tom, že na konskom chrbte to má v ich predstavách osobitné čaro, ale muž na koni mal dosť rokov na to, aby mal už aj vnúča. Tá predstava ju odpudzovala.
„Ďakujem," odvetila falošne milým hlasom, „rada si užijem prechádzku. Ale myslím si, že tamtá pani by nepohrdla ponukou pohodlnejšie sa odviesť do mesta." Ukázala na postaršiu sedliačku ktorá so sebou ťahala plné vrece čohosi. Muž stiahol ruku a ani sa nepozrel smerom, ktorým ukazovala. Zachechtal sa a popohnal koňa do klusu.
Ulice mesta Lodum, novodobého hlavného mesta, v ktorom sídlila koruna, boli síce úhľadné a vydláždené, lemované nízkymi múrikmi z bledého sivého kameňa, za ktorými sa črtali upravené trávniky a rozkvitnuté predzáhradky, no ani pozlátka domnelej krásy nemohla prekryť ten zápach chudoby.
Kráľ Merivie vyhlásil, že v jeho meste nebudú žiť žobráci a nikto nebude žiť na ulici. Jeho mesto musí byť dokonalé a musí v plnom rozsahu reprezentovať jeho veľkolepé kráľovstvo. Preto dal najbiednejšie časti mesta upraviť. Cesty už nepokrývala zmes blata a výkalov, ale boli vydláždené, chatrče zrútené a na ich mieste vyrástli nové murované domy, niektoré viacposchodové pre viac rodín. Obyvatelia mesta museli pracovať, aby mohli tieto domy obývať. Deti staršie ako osem rokov museli pracovať alebo chodiť do školy. Výsledkom bolo, že nové domy teraz zo značnej časti obývali bývalí žobráci a bezdomovci, ktorí si nikdy neosvojili základy udržiavania čistoty či už osobnej alebo v ich príbytkoch. Okrem toho očividne razili filozofiu, že čo je zadarmo, o to sa netreba starať. A tí, ktorí sa odmietali prispôsobiť, boli vyhnaní za mestské brány a ďaleko od mesta. Niektorí sa pobrali do iných miest, niektorí kapali popri cestách od hladu. Nikde si človek toľko nevyžobre (a nenakradne), ako v hlavnom meste. Tak to bolo v každom z kráľovstiev, ibaže v Merivií sa to už netolerovalo.
Prešla spleťou uličiek vedúcich mestom sotva vnímajúc okolie pohrúžená do myšlienok. Vytrhlo ju z nich spoznanie, že už je takmer na mieste. Uličku lemovali vysoké budovy s prepracovaným vzhľadom. Budova, do ktorej mala namierené, stála na samom konci uličky. Vysoký vychýrený pestrofarebný dom rozkoše, počas dňa mimoriadne tichý a pokojný. Dvere namaľované krikľavou cyklámenovou farbou jemne zavŕzgali, keď sa do nich oprela. Ihneď zacítila prenikavú zmes parfumov, vína, tabaku a vonných sviečok. Vo vnútri vládlo pološero. Okná boli zastreté ružovými a cyklámenovými závesmi, steny boli zväčša namaľované na červeno alebo fialovo. Prešla vstupnou chodbou a zamierila ku schodom z tmavého nalešteného dreva, ktoré pod váhou jej tichých krokov jemne pukotalo.
Na poschodí musela prejsť ďalšou uličkou lemovanou viacerými dverami, spoza ktorých vychádzali všemožné zvuky rozkoše. Z dverí, okolo ktorých práve prechádzala, sa vyvalil mladý muž s obnaženou hruďou. Potácajúc sa zapínal pracky na nohaviciach a vyrazil na chodbu. Všimol si ju a na tvári sa mu okamžite usadil úškrn. Razilo z neho víno, pot a sladký ženský parfum. Premeral si jej postavu, vzal prameň jej vlasov medzi prsty a privoňal si k nej ako pes ovoniavajúci suku. Ovládla odpor, ktorý jej prešiel telom a rovnako aj nutkanie vytasiť dýku ukrytú pod oblečením.
„Teba si zaplatím najbližšie," oznámil jej a so smiechom sa vydal ďalej po chodbe. Toto mesto je plné nadržaných psov, pomyslela si a pokračovala opačným smerom ako on. Vyšla na tretie poschodie, ktoré slúžilo rovnakému účelu, ako predchádzajúce a tentoraz našťastie na nikoho nenarazila. Vyšla na posledné štvrté poschodie a zamierila do jednej z troch miestností, ktoré sa tam nachádzali. Zaklopala a počkala na výzvu.
„Poď ďalej," ozvalo sa tlmene spoza dverí. Stisla mosadznú kľučku a otvorila. Na rozdiel od zvyšku budovy, v tejto miestnosti neboli zatiahnuté závesy a dnu prenikalo sýte slnečné svetlo. Jej zamestnávateľ, známy ako lord Rylwen a v podsvetí pod prezývkou Kráľ Jašter, sedel za mohutným stolom pri okne a prezeral si nejaké papiere. Vrchné pramene tmavohnedých vlasov mal zviazané na temene, zvyšné mal rozpustené siahajúce po kľúčne kosti. Oblečený bol ako vždy v tmavých farbách. Tmavošedú tuniku zdobili ornamenty vyšité striebornou a čiernou. Bez toho, aby sa na ňu pozrel, ju pozdravil. „Vitaj doma, moja drahá." Samozrejme vedel o jej príchode skôr, ako sa jej päta dotkla Zlatej cesty. Jeho zvedovia mu všetko poslušne hlásili.
„Vďaka," prehodila stručne.
„Ďalšia vynikajúco odvedená práca, srdiečko," konečne odlepil svoje prenikavé modré oči od papiera pred sebou a pozrel sa na ňu. Musela uznať, že jeho pohľad bol načisto odzbrojujúci. Hoci bol takmer dvakrát taký starý ako ona, vyzeral ohromne mlado a jeho charizma na ňu vždy zapôsobila. Dokonca jej nevadili jeho oslovenia, ktorými ju obdaroval a ktoré v nej vzbudzujú odpor, keď ich vysloví ktokoľvek iný. „Neboli žiadne problémy?"
„Nie, vôbec žiadne," odvetila. Lord Rylwen otvoril zásuvku po jeho ľavej strane a vzápätí na stole zaštrngal tučný mešec. Maeveren ho bez okolkov vzala a strčila do malého čierneho batoha, ktorý mala prevesený cez plece. Ešte sa nechystala odísť, tak batoh na chvíľu zložila a nechala ho položený na stoličke.
Prešla k oknu a naskytol sa jej výhľad na námestie, na ktorom sa to hemžilo ľuďmi.
„Čo sa to tam chystá?" Muž sa postavil zo stoličky a tiež podišiel k oknu.
„Oslavy slnka. Blíži sa letný slnovrat," odvetil. Stál za ňou. Prikročil ešte bližšie k nej, až zacítila jeho teplo.
„Aha. To už?" Položil jej ruku na driek.
„Dúfam, že zostaneš v meste do osláv. Zaslúžiš si trocha zábavy." Tento druh zábavy nebol práve pre ňu. Šialené nezmyselné merivské tradície, ktorými sa nikdy nezaoberala a ani na tom nemienila nič meniť. Ak nebude mať zákazku, zostane v meste. No ak už sa má zúčastniť osláv slnka, bola by radšej, keby to bolo niekde inde ako v tomto hnusnom meste.
„Nemáš pre mňa žiadnu prácu?" Aspoň to skúsila.
„Práve teraz nemám nič vhodné pre teba. Môžeš si dopriať pár dní voľna," povedal so skrytou narážkou, ktorú hneď prezradil, keď si ju jemne pritiahol k telu. „Musím tu ešte niečo dokončiť, ale potom som ochotný postarať sa o začiatok tvojho skvelého voľna, ak dovolíš," povedal zvodným hlasom a jemne ju uhryzol do ucha. Telom jej prebehla triaška. Otočila sa k nemu a uprela naňho svoj zmyselný pohľad. Na jeho hladko oholenej tvári sa usadil pobavený výraz a ozval sa jeho podmanivý smiech. „Nepoužívaj na mňa zbrane, ktorým som ťa sám naučil. Hoci musím uznať, že ani ja nedokážem odolať tvojmu pohľadu." To iste. Neverila by mu, ani keby prisahal na svoju matku. Nepoznala väčšieho klamára, ako je on. „Chceš tým aj niečo dosiahnuť, alebo mi svoj talent predvádzaš len tak pre potešenie?"
„Chcela by som ísť do kúpeľov," oznámila bez okolkov.
„Do kúpeľov máš predsa voľný prístup kedykoľvek."
„Áno, ale nie do tvojej súkromnej miestnosti," povedala sladko. Jej duša bažila po pokojnom a nikým nerušenom kúpeli. Aj tie patrili lordovi Rylwenovi, ako aj mnoho iných podnikov v celej Merivií. Vedela, čo od nej bude za to chcieť a nevyhne sa tomu. Nevyhýbala sa tomu nikdy, keď bola späť v meste. Ani nechcela. Nie dlho potom, čo ju tento muž vyslobodil zo života, do ktorého pred rokmi takmer spadla, jej dal jasne najavo aj iné svoje túžby, než to, že bude pre neho pracovať ako nájomná špiónka, zlodejka a vrahyňa. Nikdy ju do ničoho nenútil. A ona chvíľu odolávala, no nie dlho.
„Prečo? Moji klienti by sa radi pokochali pohľadom na tvoje krásne telo. Nemáš čo skrývať." Napriek rečiam, ktoré si neodpustil, už vyťahoval z vrecka zväzok kľúčov, z ktorého odopol veľký zdobený a podal jej ho.
„Vďaka. Budem ťa čakať," prehodila a vyhla sa jeho dotyku. Rýchlo vzala batoh a rýchlym krokom prešla k dverám. Keď ich otvorila, obzrela sa na muža pri okne. Na perách mu pohrával úsmev.
Čo najrýchlejšie zbehla na prízemie, pričom sa snažila vyhýbať akémukoľvek kontaktu s klientmi podniku. Zvyšok budovy bol stále ponorený do temného prítmia. Keď si naň oči konečne zvykli, vyšla von a oslepilo ju prudké poludňajšie slnko.
Zamierila do podniku o niekoľko ulíc ďalej, do ktorého sa vždy prišla najesť, len čo prišla do mesta. Bola už poriadne hladná.
Len čo sa najedla, zašla k mužovi, ktorý zhotovoval odevy pre Jašterov a dala si ušiť niekoľko nových kúskov na mieru. Mala rada, keď jej oblečenie presne sedelo. Väčšinou pracovala v oblečení, ktoré aj bežne nosila, preto bolo praktické, s dômyselne ukrytými vreckami, no zároveň podtrhovalo jej ženskosť. Keď začala pracovať pre Jašterov, ženy v ich radoch zväčša nosili oblečenie podobné ako muži. To ona navrhla kúsky, ktoré sa viac hodia pre ženy, hoci medzi zabijakmi ich veľa nebolo. Maeveren bola jednou z mála výnimiek.