Norcan sedel na zvalenom strome a brúsil si čepeľ dýky. Keď prišli k nemu, lenivo k nim zdvihol zrak.
„Nemali by sme sa tak dlho zdržiavať. Už je neskoro, dnes zostaneme táboriť v lese a hneď po východe slnka vyrazíme. Zajtra popoludní dorazíme do Staoru." Eradan kývol na súhlas. Obzrel sa na Elinyru, iste si až teraz uvedomila, aký dlhý čas strávili v lese. Slnko už za hustými korunami stromov takmer nebolo vidno, jeho lúče sa strácali medzi listami a ihličím. Obloha bola jasná a v takýto jasný letný deň sa tma znesie až o nejaký čas. Možno sa chce ešte vrátiť k tréningu s Elinyrou.
Norcan vstal a siahol po luku a tulci plnom šípov. „Zoženiem nám večeru, vy si zatiaľ oddýchnite." Eradan ho zastavil.
„Môžem to spraviť ja." Norcan si ho premeral a váhavo mu podal svoj luk.
„Vieš s tým narábať?"
„Možno lepšie ako vy," odvetil Eradan so sebavedomým úškrnom a vzal si podávanú zbraň. Pozrel sa na kamarátku, tá súhlasne prikývla. Vykročil medzi stromy a stratil sa z dohľadu.
Norcan zaujal opäť svoje miesto na kmeni spadnutého stromu. Lakťami sa oprel o kolená a sledoval svoju zverenkyňu. Čakal, že vysvetlí svoje náhle zrútenie? To nemala v úmysle. Pomaly prešla k nemu a tiež si sadla na spadnutý strom. Prišiel čas na ďalšie odpovede.
„Povedzte mi o démonovi." Nadišiel čas, aby jej konečne niekto vysvetlil, čím je taká iná. Norcan z nej spustil pohľad k špičkám svojich čižiem.
„Mám začať celkom od začiatku? Teda - na úsvite vekov, kedy Allantheu obývali dvanásti bohovia, žilo tu s nimi osem bájnych tvorov?"
„Nie. Históriu aj mýty poznám," povedala a zamračila sa. „Chcem vedieť čo to pre mňa znamená byť Spútanou."
„Iste. Ale nemyslím si, že práve ja ti to dobre vysvetlím."
„Povedzte mi, čo viete." Norcan si povzdychol. Bolo vidno, že sa mu do toho rozprávania veľmi nechce.
„Tak dobre," riekol po chvíli a zadíval sa pred seba. „Podrobnosti o druhoch mágie a magickej energie sa budeš učiť v akadémií. Popravde, vždy som bol lepší v praktickej časti štúdia než v teoretickej. Preto sa nepovažujem za správnu osobu, ktorá by ti to mala vysvetliť." Otočil tvár k Elinyre, no stačil jediný pohľad do jej zlatých očí a nemusela ani znova naliehať. Norcan si rezignovane vzdychol a znova uprel pohľad pred seba. „V skratke, energia démonov nie je ako energia živých bytostí. Preto je možné ju spútať v tele človeka. A čo to pre toho človeka znamená? No, to predovšetkým závisí od tréningu. V bežnom prípade je nástupca Spútania vybraný vopred a trénovaný od detského veku. Keď prijme vo svojom tele démona, je na to dokonale pripravený a stáva sa nie len schránkou ale často dokáže využiť aj silu tohto tvora. V tvojom prípade to bolo celkom naopak. Ešte ani nevieme, či dokážeš vyvolať mágiu. Ale rátajme s tým, že áno. Každý človek, ktorý má v sebe magickú energiu a dokáže ju vyvolať a teda používať, má jej obmedzené množstvo. Toto množstvo sa zvyšuje vekom a trénovaním. No energia démonov je stonásobne väčšia, než energia najsilnejšieho spomedzi mágov."
„Znamená to, že ak sa naučím používať mágiu, budem mať väčšie množstvo magickej energie, než ľudia bez démona?" Ak je to tak, je jej jasné, prečo je v nebezpečenstve. Iste je mnoho takých, ktorí bažia po takej moci.
„Nie je to celkom tak. Mágia bájnych tvorov je divoká a veľmi ťažko ovládateľná. Ani dobre vytrénovaní Spútaní ju nie vždy ovládnu a dokážu použiť. A tiež je tu riziko, že keď sa uvoľní priveľa démonovej energie, Spútanie sa naruší. Neviem, ako to funguje, ja nemám tento druh tréningu. O tomto ti mal povedať niekto iný. Mali ťa na to pripravovať od detstva." Už predtým bolo jasné, že tento muž nesúhlasí s tým, ako táto krajina rieši situáciu okolo Spútaných. Aj teraz bolo badať hnev, aký to v ňom vyvoláva.
„Čo sa stane, keď k tomu dôjde? Ak sa spútanie naruší?"
„Osobne som toho nebol svedkom. Ale tí, ktorí to videli, hovoria o tom, ako nositeľ doslova zbesnie. Stráca nad sebou kontrolu a podľa všetkého ju preberá démon. A predstav si hnev najmocnejšieho tvora, aký kedysi chodil po tejto zemi, po stáročiach väzenia na slobode a medzi tými, ktorí mu to urobili. Ľuďmi.
Keby bolo možné dokonale ovládnuť silu démona, Spútaní by boli národným pokladom. Ich moc by bola kľúčová v každej vojne. No nie je to možné a preto je to riskantné. Až príliš. A predsa sa o to mnohí pokúšajú." Po jeho slovách jej už bolo veľa vecí jasných. Už rozumela tomu, prečo sa jej vždy všetci stránili. A rovnako dobre vedela, že sa to nikdy nezmení.
„Som teda obrovskou hrozbou. A ak sa budem učiť používať mágiu, o to väčšou. Prečo by ma potom prijali na Zafíriu?" Norcan sa hlasno zasmial.
„Chápem, že z tvojho pohľadu sa to tak nezdá, ale východný Zahr sa hemží slušnými a mierumilovnými ľuďmi. To sa nedá ani porovnať s tým hniezdom zmijí v hlavnom meste. A tie najprotivnejšie zmije sú vždy na vrchole. Vedenie Zafírie sa celkom určite postará o to, aby si bola prijatá. Nijaké riziko nie je dosť veľké, aby bolo dôležitejšie, než získanie cenného klenotu do zbierky a prevaha nad inými krajinami. Akadémiu vedie tá najctižiadostivejšia zmija zo všetkých. Vždy je tu šanca, že raz dokážeš ovládnuť mágiu démona a budeš mať nepredstaviteľnú moc a to si ona nenechá ujsť. Čím budeš lepšia, tým skôr sa ťa pokúsi naverbovať do svojej súkromnej armády." Pozrel sa na ňu. V jej očiach sa odrážalo odhodlanie, ale aj strach a on si ich nepochybne všimol. „To je tvoj údel, dračie dievča, budeš žiadaná aj obávaná. Ale ak ti môžem dať jednu radu, nestrať samu seba. Ty rozhoduješ, kým budeš, nie ostatní. Dlho som ťa pozoroval z diaľky a viem celkom určite, že máš v sebe mimoriadnu silu. Nehovorím teraz o mágií. Mám na mysli ľudskú silu, akú nemá veľa ľudí, to mi môžeš veriť. Mal som len o tri roky viac ako ty teraz, keď som musel bojovať vo Veľkej vojne. Ešte ani nie absolvent akadémie mágie. Vo vojne nie je najhoršie vidieť smrť. Iste, je strašné vidieť, ako vôkol teba ľudia umierajú po tisíckach, zmrzačené telá sa vrstvia na horách z mäsa a krvi a bolesť blízkych sa miesi s tvojou vlastnou. Ale najhoršie je vidieť, ako sa ľudia začínajú správať ako zvery. Vidieť, ako prestávajú byť ľuďmi." Sklopil zrak do zeme a jej bolo jasné, že prežil tiež mnoho bolesti a smútku. Podvedome skúmala jazvu nad jeho obočím, tenkú no predsa pridobre viditeľnú. Mal pred nimi mnoho tajností, ale v tejto chvíli si bola celkom istá, že nie je nepriateľ. Videla to v jeho tvári a počula v jeho hlase.
Než sa stihla spýtať na čokoľvek ďalšie, vstal a prešiel pár krokov. Zastal, otočil sa a rukou jej pokynul, aby prišla k nemu. „Tak poď, dračie dievča, zistíme, čo je v tebe. Meče už dnes necháme tak. Skúsime to s mágiou." Elinyra chvatne vstala a podišla bližšie k svojmu učiteľovi.
„Moje meno je Elinyra," povedala dôrazne. Norcan sa uškrnul.
„Uznávam, že to je krásne meno. No dračie dievča je zaručene len jedno. Prijmi to, kým si, až potom to môžu prijať aj ostatní, dračie dievča." Nepatrne sa usmial. Vlastne to nikdy nehovoril posmešne, ani s odporom. Teraz v tom oslovení počula náznak úcty.
Prijmi to, kým si. Až potom to môžu prijať aj ostatní.
Jeho slová jej rezonovali v hlave ešte dlho. Zaryli sa jej hlboko a stali sa jej súčasťou.
„Môžeme?" spýtal sa nenáhlivo. Elinyra prikývla. Norcan zdvihol ruku pred seba dlaňou nahor. V okamihu sa mu na nej zjavil miniatúrny veterný vír. „Aby si vyvolala mágiu, musíš sa sústrediť. Musíš si predstaviť, ako prúdi v tvojom tele, ako sa podriaďuje tvojej vôli. Sústreď energiu do svojej dlane a uvoľni ju von z tela."
Elinyra napodobnila Norcana a zdvihla dlaň nahor. Snažila sa sústrediť. Predstavovala si, ako mágia prúdi celým jej telom, ako rieka s mnohými prítokmi. Predstavovala si, ako ju silou vôle usmerňuje do svojej dlane. Predstavovala si, ako sa jej na dlani roztancuje drobný veterný vír.
Nestalo sa nič. Pred tvárou mala len svoju holú dlaň, nič viac. Neskrývala sklamanie.
„To nič, na prvý krát sa to ešte nikomu nepodarilo," upokojoval ju učiteľ. „Chce to viac času. Neskôr nebudeš musieť vynakladať také úsilie na vyvolanie mágie. Len prvý raz je to také náročné, pretože musíš prísť na to, ako ťa mágia poslúchne. Je to, akoby si mala obrovský zväzok kľúčov a musíš nájsť ten správny. V tomto prípade musíš nájsť ten správny spôsob, ako mágiu prebudiť a donútiť ju, aby ťa poslúchla.
A ešte jedna vec. Keď po prvý raz vyvoláš mágiu, môže mať akúkoľvek podobu. Väčšinou je to podoba najbližšia k tvojej magickej podstate. Mojou je vietor, preto ten vír, ale časom môžeš používať rôzne podoby." Vír v jeho dlani sa zmenil na oranžové plamene, ktoré sa následne premenili na priezračnú vodu a ako dážď padali na zem, kde sa menili na ľadové kryštály. „Keď najlepší liečitelia vyvolali prvýkrát mágiu, vyzerala, akoby sa vzduch rozžiaril dobiela. Držitelia unikátnej dedičnej mágie môžu mať celkom inú podobu svojej mágie, ale takisto aj úplne bežnú. Uvidíme, aká bude tvoja. Máš dostatok času. Skúšaj ďalej," zavelil a odišiel od nej.
Eradan sa práve vrátil aj s úlovkom. Na pleciach niesol bezvládne telo mladej lane. Norcan uznanlivo pokýval hlavou, keď si všimol ranu na jej tele. Laň bola prešpikovaná dokonale miereným šípom, ktorý jej zasiahol srdce. „V tvojom prípade niet čo zlepšovať, pokiaľ ide o streľbu z luku. Nie je to trochu veľa pre nás troch?" Eradan zložil úlovok z pliec a obrátil sa za seba. Elinyra stuhla, Norcan siahol po meči. Spomedzi stromov sa vynorila útla postava dievčaťa. Bola špinavá a na hlave jej žiarilo hniezdo strapatých ryšavých vlasov.
„Nepanikárte," prehodil Eradan, „je to len zatúlané dievča. Našiel som ju v starej zabudnutej pasci vykopanej ďaleko od cesty. Spadla tam a nevedela sa dostať von. Kričala, ale ak aj niekto tadiaľto šiel, k ceste ju nebolo počuť. Bola tam od včerajšieho rána." Popri vysvetľovaní náhlivo pohľadal mech s vodou a podal ho dievčaťu. To ho schmatlo a hltavo pilo, až nezostala jediná kvapka. Vzápätí sa rozkašľalo.
Slnko už zašlo a na okolie sa znášala tma. Norcan sa pustil rozkladať oheň. Eradan k nemu usadil neznáme dievča a Elinyra sa tiež posadila k ohňu.
„Ako sa voláš?" spýtala sa jej opatrne. Dievča pôsobilo veľmi placho, no mohlo to spôsobiť aj to, že takmer dva dni strávila v akejsi jame, sama bez vody a jedla. Spoločnosť jej robili len chrobáky a kostra neznámeho zvieraťa.
„Som Arvine," odvetila trochu zachrípnutým hlasom a oči nespúšťala z mäsa opekaného nad plameňmi.
„Kde bývaš, Arvine? Odvedieme ťa domov. Si z niektorej osady v okolí?" vyzvedal teraz Eradan. V horách sa nachádzalo niekoľko menších osád, hoci žiadnu nemali práve po ceste.
„Nie si z osady však? Podľa oblečenia vidieť, že si z mesta," poznamenal Norcan. Elinyra si obzrela jej bledozelené šaty, dlhé až po zem. Pod vrstvou špiny sa črtali vyšívané ornamenty, zapínanie v strede lemovala červená čipka. Okolo pása mala previazaný bledohnedý opasok. Mal pravdu, hoci dievča z mesta stretla po prvý raz. Dedinčanky sa zväčša obliekali jednoduchšie a nenosili dlhé sukne až po členky. Sama bola z dediny a žiadna žena sa tam takto neobliekala. Aj ona sa zväčša obliekala do nohavíc a tuniky.
„Moja rodina žije v Staore," odpovedala trocha smelšie. „Som vám vďačná za pomoc, ale nemusíte si robiť starosti. Teraz sa už dokážem do mesta dostať sama."
„Tiež máme namierené do Staoru, takže máme spoločnú cestu. Pôjdeme spolu," ubezpečoval ju Eradan. „Môžem ťa vziať na koňa. Alebo môžeš ísť s Nyrou, ak chceš." Elinyra nedokázala potlačiť úškrn, keď si všimla to náhle iskrenie v jeho očiach. Možno to bolo tým, že to dievča zachránil, ale páčila sa mu a on to nedokázal skryť. Zdalo sa, že v tomto lese neulovil len laň, ktorá už poriadne rozvoniavala nad ohniskom a dráždila ich prázdne žalúdky. Arvine sa zjavne potešila, že bude mať na ceste spoločnosť a radostne súhlasila. Teplo, ďalší ľudia a vôňa jedla z nej rýchlo odháňali plachosť a čoraz viac sa javila ako veselé a milé dievča.
„Ako si sa vlastne dostala do tej jamy?" spomenula si zrazu Elinyra. Dievča zahanbene privrelo oči.
„Vlastne sa to stalo hlúpou nepozornosťou. Moja mama je liečiteľka a ja jej často pomáham zbierať rastliny a huby na liečivé prípravky. V týchto lesoch sa dajú tiež nájsť. Pred týždňom sa stala akási nehoda v neďalekej bani a bolo mnoho zranených. Mama mala preto veľa práce a nemala čas, tak som šla sama nazbierať, čo potrebuje. Nebolo to prvý raz. No nedívala som sa poriadne kadiaľ idem a odrazu podo mnou zapraskala zem a ja som sa zrútila do tej hlúpej jamy. Bolo to včera ráno, mama a otec určite umierajú od strachu."
„Neboj sa, odvedieme ťa k nim živú a zdravú," posmelil ju Eradan.
„Ešteže ťa tuto náš hrdina našiel skôr než vlci," prehodil Norcan. Očividne nebol nadšený týmto malým spestrením ich cesty. No nemal na výber, pomôžu jej bezpečne dôjsť domov, či sa mu to páči, alebo nie.
Keď si pochutnali na mäse, Elinyra naďalej skúšala vyvolať mágiu, no neúspešne. Norcan obchádzal tábor a tvoril magickú ochranu, Eradan cvičil údery mečom na neďalekom strome. Arvine si ju všimla a keďže ju po výdatnej večeri opustili aj posledné zvyšky plachosti, bez obáv sa Elinyre prihovorila. „Učíš sa ovládnuť mágiu? Mňa to učili rodičia už od malička. Obaja chodili na Zafíriu, matka sa stala liečiteľkou a otec bol Strážcom, až kým sa s mamou nevzali. Teraz velí Staorskej hliadke, aby bol blízko svojej rodiny. Chcem byť liečiteľkou, ako mama. Dúfam, že ma príjmu na Zafíriu." Až teraz Elinyru napadlo, že toto dievča sa s ňou bez obáv zhovára. Videla jej zlaté oči, jedinečné, ktoré sú jasným poznávacím znakom dračej nositeľky. Pochybovala o tom, že jej je to jedno. Je pravdepodobnejšie, že o tom nič nevie.
„Ovládaš mágiu dobre?" spýtala sa.
„Dobre, no, na štrnásťročnú asi priemerne," odvetila skromne. Elinyra jej chcela povedať, že ona má onedlho pätnásť a nedokáže vyvolať ani zrnko mágie, no nechala si to pre seba. „Liečenie mi celkom ide, hoci na ľuďoch mám zakázané to skúšať. Otec to so mnou skúšal aj s bojovou mágiou, ale z toho nebolo nič. Na tú majú talent moji dvaja starší bratia. Jeden je už na akadémií a najstarší sa pridal k Strážcom. Ty máš ešte nejakých súrodencov okrem Eradana?"
„Nie, my nie sme súrodenci. Vlastne nie sme pokrvní príbuzní, ale naozaj sme ako brat a sestra. Od detstva to tak vnímame. V skutočnosti som jedináčik a on tiež."
„Ja mám ešte mladšieho brata a najmladšia sestra má štyri roky. Musíte k nám prísť, keď budeme v meste. Mama vám bude vďačná, že ste mi pomohli a doviedli ma späť a môžete u nás prenocovať. Lepšie než v nejakom špinavom hostinci." Elinyra vďačne prikývla. Zo zdanlivo plachého dievčaťa sa vykľula poriadne utáraná nádejná liečiteľka, ale vôbec nepôsobila dotieravo ani otravne. Bola milá a jej veselosť bola priam nákazlivá. Bolo príjemné si pohovoriť s dievčaťom v jej veku, ktoré ju nezahŕňa urážkami. Nemala veľa možností na podobné rozhovory. V jej dedine zakazovali deťom dávať sa s ňou do reči. Aj Eradanovi to rodičia zakázali, keď boli nažive. No on mal svoju hlavu a o všetkom sa vždy potreboval presvedčiť. Na jeho prekvapenie ten obávaný démon bolo v skutočnosti len malé osamelé dievča s nezvyčajnými očami.
Vzápätí ale Elinyru napadlo, že keď sa dostanú do mesta, niekto možno povie Arvine, s kým sa to vlastne stretla. Niekto spozná jej oči a bude vedieť pravdu. A potom sa jej veselá Arvine otočí chrbtom a zavrhne ju. Na malú chvíľku bola krásna predstava, že má kamarátku. No tá predstava sa rozplynula ako dym nad ohniskom.