"To znie ako dobrý nápad" povedal Wooyoung. Sedeli sme v skríši a rozprávali sa o mojom návrhu. "Výlet na jeden deň by bol super!" pridal sa Mingi. "Na rozptýlenie od učenia jednoznačne" súhlasila Miyeon. Tá by súhlasila zo všetkým len aby sa nemusela učiť. Rovnako tak aj Aera. "A kam by sme šli?" spýtala sa Haneul. "Hocikam" odpovedal Yunho. "Napríklad aquapark?" spýtal sa San. Mierne som v jeho hlase počula niečo, čo sa mi nepáčilo. Radšej som naňho ani nepozrela. "Aquapark znie fajn ale čo tak radšej zábavný park?" spýtal sa Hongjoong, ktorý práve zastal za mnou. Otočila som sa k nemu. "Alebo radšej herňa?" žmurkol na mňa. Na tvári sa mi objavil slabý úškrn. "A čo takto vytiahnuť ďalšiu misiu a podľa toho sa rozhodnuť?" spýtal sa Yeosang. Všetci sme sa k nemu otočili. V ruke držal papierik. "Ah, dnes si bol na rade ty!" povedal Seonghwa a San podišiel k nemu. Roztvoril papierik a zahľadel sa naň. "Stráviť noc v strašidelnom dome" prečítal. "Uuu, to znie super!" povedali baby naraz. "No ani nie" povedal Mingi. "Bojíš sa?" podišla k nemu Miyeon. Mala úplne provokačný pohľad. "Kto? Ja? Nie!" povedal Mingi. Snažil sa pri tom tváriť drsne. Miyeon doňho začala zabŕdať. Po chvíli sa začali biť. Našťastie nie hlava nehlava ale iba také kamarátske doťahovanie sa. "No tak ja myslím, že je rozhodnuté" ozval sa Hongjoong. "Ideme do zábavného parku!" Skríkli všetci nadšene.
Na druhý deň sme sa hneď okolo obeda všetci zhromaždili dole v hale internátu. "Tak a ide sa!" Oznámil nadšene Yunho. Bolo celkom teplo na to, že nebol ešte ani máj. Všetci sme kráčali v skupinkách. Aera s Miyeon a Mingim robili po ceste kraviny. Jongho s Wooyoungom, Yeosangom a Haneul sa o niečom rozprávali. Yunho s Nayeon a Seonghwom niečo riešili. Vyzerali celkom vážne. Ja som si preplietla ruku cez Hongjoongovu. "Spala si dobre?" Spýtal sa. Prikývla som. "Vyzeráš pomerne bledo. Jedla si?" spýtal sa ustarostene. Znovu som prikývla. "Je mi dobre nemusíš sa báť" odpovedala som a slabo sa naňho usmiala. Neklamala som. Naozaj mi nič nebolo. Po čase sa ku nám pridal Seonghwa. "O čom ste sa bavili?" spýtala som sa ho "vyzerali ste vážne" dodala som. "Ohľadom skúšok" odpovedal. Postrapatil mi vlasy a usmial sa na mňa. Mierne mi z toho poskočilo srdce. Na svojej tvári som cítila ako sa červenám. "Celkom mi chýba tvoja prítomnosť v rade" povedal. Prekvapene som naňho pozrela. "Pomoc" zakašlal "myslel som pomoc" zatváril sa akoby nič. "Aha" začala som sa smiať. "Prepáč mám toho tak veľa, že už ani neviem čo hovorím" snažil sa to uhrať. "Pohode, chápem" odpovedala som. Seonghwa sa zrazu pootočil dozadu. S Hongjoongom sme sa tiež otočili. Až vtedy som si všimla, že je San za nami. Kráčal s rukami vo vačku a na tvári mal kamenný výraz. Seonghwa naňho nahodil spytavý a možno mierne provokačný(?) pohľad. San len tak nepatrne pokrútil hlavou. Nevyzeral ale žeby mu nič nebolo. Otočila som sa späť dopredu. O pár minút sme došli k zábavnému parku. Každý chcel ísť na niečo iné samozrejme. "Baram?" spýtal sa zrazu Hongjoong. "Áno?". "Pôjdeš so mnou na loď?" pokračoval. Iba som pootvorila ústa. "Nie" povedal Seonghwa. Chytil ma za lokeť a pritiahol si ma k sebe. "Pôjde so mnou na ruské kolo" povedal mu. Do toho sa zamiešal San. Schmatol ma za druhý lokeť a potiahol ma k sebe. "Nepôjde na žiadne kolo, pôjde so mnou na húsenkovú dráhu!" povedal a pri tom mi drvil lokeť. Vzájomne sa prebodávali pohľadom. Len som ich nechápavo a mierne vystrašene sledovala. "A čo tak to ísť s každým?" spýtala som sa opatrne. Obaja na mňa pozreli. "Ja si myslím, že je to dobrý nápad" povedal Hongjoong. Pozrela som naňho zúfalím pohľadom. Ani jeden z nich ma totiž nechcel pustiť. Hongjoong pomaly pristúpil ku nám. "Hej, no ták" pozeral z jedného na druhého a snažil sa ich odo mňa odtiahnuť. "Pokooj" hovoril im. No oni ho vôbec nevnímali. Obaja mi drvili lokte a rovnako tak seba pohľadom. Pozrela som na Hongjoonga. Ten vyzeral, že ho prešla všetká trpezlivosť. V tej chvíli sa pri nás zastavili aj ostatný. Mingi s Yunhom veľmi rýchlo pochopili situáciu a v sekunde chalanov odo mňa odtrhli. Hongjoong si ma obranne pritiahol k sebe zatiaľ čo ja som si šúchala svoje ubolené lakte. Samozrejme obaja začali hneď protestovať a snažili sa vymámiť zo zovretia chalanov. Lenže tí ich držali pevne. Hongjoong ma chytil za ruku a vražedným pohľadom pozrel na tých dvoch. "Bude so mnou a vy dvaja sa od nej držte čo najďalej! A ku mne sa tiež nepribližujte!" povedal chladne. "Idioti" dodal potichu. Nepovedala som ani pol slova pretože som k tomu ani nemala čo dodať. Poslušne som cupkala ruka v ruke vedľa Hongjoonga. Celý čas sme sa rozprávali, smiali a robili kraviny. "Ako chcete zariadiť aby sme mohli ostať cez noc v strašidelnom dome?" spýtala sa Nayeon. "Nechaj sa prekvapiť" žmurkol na ňu Wooyoung. Chalani si vymenili významne pohlady zatiaľ čo my baby nechápavé, pochybovačne a mierne vystrašené. Iba Miyeon a Aera vyzerali byť pomerne nadšené. Prečo ma to vôbec vlastne neprekvapovalo?! Ďalej sme pokračovali po skupinkách v užívaní si zábavného parku až kym neprišla posledná hodina kedy bol park otvorený a teda aj posledné vstupy na atrakcie. Postupne sme jeden po druhom vošli do strašidelného domu. V žiadnom takomto mieste som nikdy predtým nebola takže som nevedela čo presne mám očakávať. To som ale veľmi rýchlo zistila! Ako sme tam tak kráčali tmavými uličkami z rôznych kutov a iných miest tam na mňa vyskakovali rôzne atrapy. Niektorých som sa naozaj zľakla iné mi prišli trochu nudné. Až do chvile kým na mňa nevyskočila realna osoba a ja som skríkla asi na celý dom! V momente mi položil jednu ruku na ústa a druhou ma začal ťahať bokom. Začala som sa brániť a po pár pokusoch sa mi podarilo vyslobodiť no hneď sa spamätal a znovu ma chytil. Tentoraz omnoho pevnejšie. Ťahal ma do tmy medzi dve atrapy, ktoré sa šialene smiali a oči im svietili zlovestným spôsobom. Srdce mi bilo ako splašené! Nevedela som čo sa deje a vôbec som sa necítila dobre. Z tých všetkých efektov, zvukov a malo kyslíku mi začalo byť nevoľno. O pár minút sme sa ocitli sediac na zemi v totálnej tme. Ja som videla na cestičku úplne v pohode ale z nej mňa vidieť nebolo. Aspoň som mala ten pocit. Až keď som sa po chvíli upokojila môj mozog začal konečne normálne pracovať a ja som si uvedomila, že osoba čo ma sem stiahla je San. V momente som mu vrazila päsťou do ramena. Ozvalo sa mierne zasičanie od bolesti ale inak ostal úplne potichu. Pochopila som, že mám mlčať aby nás tu nikto nenašiel. Ostali sme tak ešte nejakú dobu až kým sa neobjavili ďalší ľudia. Tentokrát to ale boli zamestnanci parku. Kontrolovali všetky priestori a atrapy. Podvedome som sa posunula ešte viac do tmy. Chrbtom som do niečoho narazila. Ostala som však úplne ticho až kým sa všade nevypli svetlá a strašidelný dom úplne nestíchol. Až teraz, keď som nevidela ani na špičku svojho nosa som ucítila na svojom chrbte Sanovu hruď ako sa v pravidelnom rytme zdvíha a klesá. Jeho dych som cítila vo svojich vlasoch. "A čo teraz?" spýtala som sa mierne šeptom. "Teraz tu prečkáme noc" odpovedal pokojne. "Len tak? Bez jedla, vody, svetla, čohokoľvek?!" "Nestresuj, ostatný mysleli na všetko" odpovedal stále rovnakým pokojným hlasom. Ja som ale veľmi pokojná byť nevedela. Zrazu som jeho ruky pocítila ako sa obmotali okolo môjho pásu a bradu si položil na moje rameno. Mierne som stuhla. Nevedela som či sa viac obávať neho alebo toho aký problém to bude ak nám na toto prídu. Môj mozog sa ale začal v myšlienkách uberať iným smerom a to presnejšie k tomu čo sa stalo včera tesne predtým ako sa vyparil. "San?" spýtala som sa stále trochu šeptajúcim hlasom. "Hm?" znela odpoveď. "Tvoj chaos v hlave je už na tom o niečo lepšie?" "Trochu ale mohlo by to byť ešte lepšie keby si mi dnes venovala viac času!" povedal s vyčítavým hlasom. "Možno keby ste sa zo Senghwom nehádali o mňa ako malé deti by som s tebou aj bola!" Pomaly som sa otočila s celým telom doprava čo asi ale nebol najlepší nápad. Aj keď som nič nevidela poriadne, jeho dych som ucítila na svojom nose. Znervóznela som a v momente sa chcela odtiahnuť no zabudla som, že ma ešte stále pevne objíma. Jeho telo aj tvár sa pomaly pohli bližšie k môjmu. Zalapala som po dychu celá bez seba v myšlienke čo sa bude diať. Niekde v hĺbke mojej mysle sa ozval hlas, ktorý presne vedel čo by práve chcel aby sa dialo. "Č...čo to znamená?" spýtala som sa tichým mierne chrapľavým hlasom keď sa jeho nos dotýkal môjho. "To by sme chceli radi vedieť aj my!" ozvalo sa zrazu a zamierilo na nás svetlo baterky. V sekunde sme sa od seba vzdialili a stáli sme v pozore. Všetci stáli pokope v uličke a mierili na nás baterkami, zatiaľ čo my sme celý zmetený iba mlčky stáli. Pozerala som do zeme a nervózne si hrýzla spodnú peru. "Poďte sa najesť" povzdychla si Nayeon. Pomaly som zdvihla ku ním pohľad. Haneul ku mne naťahovala ruku a slabo sa usmievala. Poslúchla som a chytila sa ponúknutej ruky. Prešli sme niekoľkými uličkami až sme sa ocitli na väčšom voľnom priestore kde už boli na zemi nachystané provyzorné postele z tenkých diek a oblečenia a obedové boxy plné jedla. Všetci sme sa pustili do jedla. "O tom čo sa stalo sa ešte porozprávame! Nemysli si, že sa tomu vyhneš!" povedala s prísnym hlasom Nayeon do môjho ucha. Skoro mi zabehlo. Ostatné len prísne prikývli. Sama som premýšlala nad tým čo sa vlastne stalo. Chalani to však veľmi rýchlo zahrabali pod zem keď sa hneď rozkričali o tom či budeme skôr hrať spoločenské hry alebo rozprávať strašidelné príbehy. "Keď už sme v tom strašidelnom dome asi by viac dávali zmysel tie príbehy" povedala som neistým hlasom. "Súhlasím" povedala nadšene Miyeon. Mingi vyzeral skôr presne opačne a práve to Yunho využil. Odzadu ho vyľakal tak, že Mingi sa skoro od strachu rozplakal. Jongho s Wooyoungom sa začali na tom dobre smiať. Seonghwa Mingiho hneď upokojoval a Hongjoong hneď karhal Yunha. Yeosang spokojne jedol svoju porciu akoby sa nič nedialo a San.....tam len sedel a premýšlal. Asi vycítil môj pohľad lebo ten jeho zablúdil hneď k môjmu. Chvíľu sme si mlčky pozerali do očí no potom som sa strhla lebo Aera sa na mňa doslova zvalila v záchvate smiechu. Prekvapene som na ňu pozerala. Hneď som ale pochopila čo sa stalo. Wooyoung po Miyeon hodil umelého pavúka a tá od strachu vrieskala. "Ak nás tu po tomto nikto nenájde, bude zázrak!" podotkla skepticky Haneul. Súhlasne som prikývla. Po chvíli sme sa opäť vrátili k rozprávaniu strašidelných príbehov. Iba som mlčky počúvala. Ja sama som žiaden nepoznala takže som nemala o čom ani rozprávať. "A ako plánujete odtiaľto nepozorovane odísť?" spýtala sa Haneul tesne predtým ako sme si ľahli. "Budík sme nastavili presne na hodinu predtým ako predpokladáme, že príde prvý staff a všetko budú opäť kontrolovať. Tentokrát sa budeme musieť schovať ešte lepšie lebo budú prehliadať všetky atrapy a kontrolovať či dobre fungujú. No a keď konečne príde prvá skupinka ľudí, nenápadne sa medzi nich zamiešame a vyjdeme spolu s nimi akoby nič" vysvetlil Yunho. "A teraz spať lebo to nebude tak dlhý spánok akoby sme chceli!" povedal Wooyoung lahol si a vypol poslednú svietiacu baterku.
Keď sme sa postupne pozobúdzali na budík a začali všetko spratávať som si uvedomila, že sme vlastne spali asi len tri hodiny. Zabávali sme sa dlhšie než som si myslela. Chalani poprezerali celý priestor a potom nás všetkých dôkladne poskrývali. "San je dobrý chalan. Keby mu povieš, že chceš modré z neba, on by ti ho naozaj priniesol!" povedal Yunho potichu s veselým no zároveň vážnym tónom. Nechápavo som naňho pozrela. "Prečo mi to hovoríš?" spýtala som sa. "Ty dobre vieš prečo!" odpovedal rovnakým tónom ako predtým. Slabo som prehĺtla. Nechcela som na to teraz myslieť. Stačila mi predstava toho výsluchu, ktorý mi spravia baby keď sa vrátime na internát. Po naozaj veľmi dlhej dobe sa konečne objavila prvá skupinka ľudí a my sme to hneď bez váhania využili. Akoby nič sme vyšli von a skôr než si to staff stihol uvedomiť sme všetci začali bežať ako o život!
