School 20??

10.

"Takže to bol niekto odtiaľto!" povedal Hongjoong keď sme všetci zase sedeli v skríši. "Hongjoong prosím daj si s tým už pokoj!" povedala Haneul. Zjavne už mala dosť jeho neutíchajúceho pátrania po osobe, ktorá spôsobila tú spúšť v hlavnej hale. "Čo ti to prinesie keď zistíš kto to bol?" spýtal sa Yeosang. "Poďakujem mu!" odpovedal "a zaplatím mu obed!" dodal. "Ako vieš, že to bol chalan?" spýtala som sa. Prudko ku mne otočil hlavu a pozorne sa na mňa zadíval. Prešiel od tej udalosti už týždeň. Podišiel ku mne a zastal rovno predo mnou. "Vieš o tom niečo?" spýtal sa s nádejou v hlase. "Kúpiš mi čokoľvek budem chcieť?" spýtala som sa. Jeho oči sa zväčšili od úžasu. Chytil mi tvár do dlaní a na čelo mi venoval bozk. Prekvapene som ostala sedieť na stole. Seonghwa a San ho hneď začali odo mňa odstrkovať. "Ďakujem!" povedal nadšene. "Ďakujem!" zopakoval, vytrhol sa chalanom a podišiel späť ku mne. Znovu mi chytil tvár do jeho dlaní. Pozeral mi do očí. "Áno! Kúpim ti čokolvek budeš chcieť! Znesiem ti aj modré z neba!" hovoril vážne. Vybuchla som do smiechu. "Chcem plyšáka!" odpovedala som rovnako vážne. Chápavo prikývol a už ho nebolo. "Myslíte, že ho vážne šiel kúpiť?" spýtala som sa. "Bezpochyby" odpovedali chalani naraz. Veselo som sa usmiala. "Dnes nie je žiadna misia?" spýtala sa Miyeon. "Och, áno" odpovedal Yunho. Postrčil Yeosanga k škatuly. San sa postavil oproti nemu a čakal. Yeosang mierne vystrašene hrabal v krabici až nakoniec vytiahol jeden papierik. "Skejtovanie pri rieke" prečítal. Na Yeosangovej tvári sa objavil veselý výraz. "Úloha ako stvorená preňho" pomyslela som si. V izbe mal o stenu pod oknom oprete asi tri stakeboardy a ďalšie dva mal pod postelou v šuflíku. Po škole sme sa vybrali k rieke. Yeosang zobral všetky svoje skejty. Niektoré dal chalanom. Jeden dokonca požičal aj nám. Chalani sa zabávali a robili blbosti a my baby sme sa snažili prísť ako sa tá drevená vec na kolieskach používa. Keď videli, že sa s tým trápime, podišli ku nám. Seonghwa pristúpil ku mne. Položil dosku na zem a naznačil mi aby som sa na ňu postavila. Chytil ma za jednu ruku.

"Musíš udržiavať rovnováhu. Doska sa hýbe do strán podľa toho kam chceš ísť" hovoril. Pomaly začal kráčať a spolu s ním som sa hýbala aj ja. Ani som nedýchala. Nehýbala som sa tak rýchlo no bolo to zvláštne. "Samozrejme musíš sa odrážať. Tak ako na kolobežke alebo keď si bola malá tak na tých deckých motorečkách" hovoril. Držala som ho oboma rukami. Chcel ma pustiť no ja som mu to nedovolila. "To nech ti ani nenapadne!" povedala som "veď spadnem!". "Nespadneš! Udržuj rovnováhu a všetko bude fajn" povedal. Pustil ma a ja som šla sama. Po pár metroch som zastala. Musela som vyzerať ako idiot keď som sa snažila mávajúc rukami a celým mojim telom udržať rovnováhu. Skúsila som sa odraziť. Celkom to išlo, no vždy len meter alebo dva. Zrazu som úplne stratila rovnováhu a začala padať dozadu. Už som sa videla na zadku keď ma zrazu niekto chytil. Zodvihla som pohľad. "Povedal som aby si udržiavala rovnováhu" povedal pobavene. "Ja som sa snažila" nahodila som nevinný a mierne smutný pohľad. Pomohol mi sa vyrovnať. Zliezla som zo skejtu a držiac sa za ruku sme sa vrátili k ostatným. Cestou domov skejtovanie povýšili na nový level.

"Načo sa skejtovať na jednej doske keď môžte na troch" povedal Yunho. Spolu s Mingim skúšali tento úžasný vynález. Samozrejme museli si to vyskúšať všetci. Teda okrem mňa a Haneul. Akosik sme to nemali za potrebu. Mingi letel na skejtoch dolu ulicou keď zrazu stratil rovnováhu a zrútil sa na zem. Pobehli sme k nemu. "Si v poriadku?" pýtali sme sa. Mal iba menšie oškreniny. "Myslím, že máme väčši problém" povedala Miyeon. Všetci sme pozreli na ňu a potom smerom kam ukazovala. Jeden zo skejtov skončil v čelnom skle auta. Druhý zase vo výklade jedného obchodu. Z tretieho boli dva. "Do riti!" povedal Wooyoung. "Čo budeme robiť?!" spýtala sa Nayeon. "Čo asi?!" ozval sa San "berte dôkazy a zdrháme!". Vytiahli sme skejty. Chalani nechcene spustili alarm auta. "Sakra!" povedal San, ktorému sa konečne podarilo vytiahnuť skejt z auta. Videla som ako sa otvárajú dvere na jednej z budov! "Bežte!" skríkla Haneul. Všetci sme sa rozutekali kade sa dalo. Po niekoľkých uličkách, ktorými som prebehla, som musela zastať a nadýchať sa. Zrazu ma niekto chytil za rameno. Vydesene som sa otočila, prudko dýchal. Zľakla som sa. Bola tma a nevidela som mu do tváre. Skôr než som si to stihla uvedomiť, vrazila som mu. "Au"  povedal. Vtedy som si to uvedomila. "Prepáč!" povedala som rýchlo "si v poriadku?" podišla som k nemu. "Hej" odpovedal a utrel si nos. "Ja som nechcela! Bol to reflex!" hovorila som ospravedlňujúco. Miesto toho aby povedal niečo, chytil ma za ruku a začal ma viesť niekam. "Kam ideme?" spýtala som sa. "Chcela si večeru" odpovedal. Prekvapene som naňho pozrela. "To si ešte pamätáš?". "Prečo by som nemal?". Slabo som sa usmiala. Priviedol ma na obrovský trh kde bolo všetko možné. Ochutnali sme niekoľko rôznych dobrôt. Potom ma však zaviedol do jedného stánočku. Tam sme si dali domáci ramyeon. Cestou domov sme sa zastavili ešte v obchodíku a kúpili si sladké na záver ako dezert. "Nebolo to síce nič extra" začal keď sme boli skoro pri mojej izbe "ale snáď ťa to potešilo" povedal. Usmiala som sa. Vyzeral mierne hanblivo. "Nabudúce ma môžeš zobrať aj inam" povedala som. Usmial sa. "Platí" povedal a postrapatil mi vlasy "nabudúce ale vynecháme ten beh". Súhlasne som prikývla. Zakýval mi na rozlúčku. Keď som sa otočila, pred dverami ma čakalo prekvapenie. Malý plyšový sloník sedel pred dverami a čakal na mňa. Usmiala som sa a zdvihla ho zo zeme. Medzi packami držal zložený papierik. "Prosím urob ešte niečo! Bolo to úžasné! Presne takúto dušu sme v našom klube potrebovali!" ešte viac som sa usmiala. Vlastne som sa smiala. Ale zároveň som premýšlala čo by som mohla urobiť ako ďalšie. Vošla som do svojej izby. Yeosang si akurát doukladal skejty tak ako boli predtým. "Jej už si späť" povedal veselo. Prikývla som. Zastala som rovno pred ním. Zvedavo na mňa pozeral. Spoza chrbta som vytiahla sloníka. "Je tvoj" povedala som a vystrela ruky k nemu. Chvíľu naňho pozeral, potom si ho pomaly odo mňa zobral. Usmieval sa. Vyzeral naozaj šťastne. To prinútilo usmiať sa aj mňa. "Ďakujem" povedal a v jeho očiach som videla malé iskierky...