"A je to tu zas" pomyslela som si. Chalani v našej triede sa hádali kvôli prehranému bejzbólovému zápasu nášho národného tímu. Bolo to až tak zlé, že po sebe hádzali zošity, tašky, stoličky, kvetináče s kvetmi. Vlastne všetko čo im trieda ponúkla. Sedela som na svojom mieste a len sa v tichosti na to prizerala. Bolo jedno či by som niečo hovorila alebo nie, či by som tu bola alebo nie. Aj tak skončím kvôli nim po škole. Zase! Myslím, že zatiaľ nebolo dňa kedy by som po škole nebola. Teda vlastne ten jeden deň keď sme z nej ušli ale nasledujúce dva týždne sme boli kvôli tomu každý deň po škole. A rovno tri hodiny. Aera dnes ostala na izbe. Vraj jej bolo zle. Nevyzerala však, žeby jej niečo bolo. Yeosang zase niekam zmizol. Asi sa chcel tomu vyhnúť a tak zdrhol radšej preč. Čítala som si poznámky. O pár dni sme mali mať niekoľko testov a tak som chcela získať čo najlepšie známky. Pretože ak budem mať dobré známky budem mať peniaze a keď budem mať peniaze budem môcť kúpiť mojim rodičom darček k vianociam. Pomaly ale isto sa k ním už schylovalo. Bol už december. Snehu síce stále nikde ale zima bola už riadna. Zrazu vošiel do triedy učiteľ a zvreskol tú už dobre známu vetu. "Ste po škole!". "Nič nové" povedala som si sama pre seba. Ako tak upratovali tú spúšť, hlavou mi prebehol ďalší nápad. Slabo som sa uškrnula. "Tentokrát by som to ale mohla zvládnuť aj sama" pomyslela som si.
Po škole som mala popri učení dosť času na premýšlanie. Presne som si premyslela čo a ako urobím. "Musí to byť veľké!" povedala som si v hlave. Po škole som vkĺzla do našej skríše a prehrabávala sa tam. Prekvapivo, našla som tam väčšinu vecí čo som potrebovala. Všetko som to narvala do tašky. Akoby nič som došla do svojej izby a zvalila sa na posteľ. "Dnes v noci" povedala som si odhodlane. Učila som sa až do noci. "Kam ideš?" spýtal sa Yeosang zvedavo. "Potrebujem trocha čerstvého vzduchu pred spaním. Až príliš dlho som bola v tých knihách" odpovedala som mu a nenápadne si zobrala svoj batoh. "Takto neskoro?" pýtal sa starostlivo. "Nejdem ďaleko" odpovedala som "iba tu pred internát". Mala som pocit, že ma aj tak nechce pustiť. Bola som celá v čiernom. Ukradla som si Aerinu mikinu s kapucňou bez zipsu a pobrala sa von. Musela som si pohnúť. Vonku mrzlo a mne bola zima. Rýchlo som prebehla ku zadnému schodisku. Z rozhovorov mojich spolužiakov som zistila, že strešné dvere sú stále odomknuté. Vybehla som čo najtichšie po schodisku a cez dvere dnu. Zliezla dve poschodia a zastala pred dverami našej triedy. Poobzerala som sa okolo. Nikde nikto všade len tma. Potichu som otvorila dvere a vliezla dnu. Presúvať lavice potichu bolo o čosi náročnejšie než som si predstavovala. No nejako som to zvládla. Spravila som z nich pyramídu. Vyliezla som na jeden zo stolov a začala rozhadzovať všetky reťaze čo som našla. Dokonale som sa vybúrila. Keď som bola takmer hotová a chýbalo už len pár vecí, na mojom ramene pristála niečia ruka. Takmer som od ľaku vykríkla no stihol mi v tom zabrániť. Prudko som sa otočila k nemu. "Čo tu do čerta robíš?!?" zašepkala som naštvane. "To by som sa mal pýtať ja teba!" naznačil na triedu naokolo. "Robím len to, čo ma baví" odpovedala som. Aj v tej tme som si vedela dokonale predstaviť jeho výraz tváre. "Nikdy by som si nepomyslel, že zrovna z teba bude dokonalý vandal!" povedal a v jeho hlase som počula, že sa dobre baví. "A preto si ma sledoval?!" spýtala som sa. "Ako vieš, že som ťa sledoval?!". Prevrátila som očami. "Myslíš, že som si ťa vonku za tým stromom nevšimla?!". Mlčal. "Na tu máš!" strčila som mu do ruky lepidlo. "Pomôžeš mi to aspoň rýchlejšie dokončiť!". Rýchlo som mu vysvetlila čo má urobiť. Keď sme boli hotový, potichu a pomaly sme sa vykrádali von. Bežali sme po chodbe smerom k dverám na streche, keď sme zazreli svetlo z baterky. "Ja som si myslela, že takto neskoro tu nik nie je!" šepla som. "No myslela si zle" schmatol ma za ruku a začal ma ťahať opačným smerom. Vedeli sme však, žeby sme nestihli utiecť a tak skôr než som si to uvedomila, som s ním skončila zavretá v skrinke. Bola malá a my sme boli na seba doslova nacapený. Nemohla som sa ani poriadne nadýchnuť. Dúfala som, že sbs-kar prejde čo najrýchlejšie. "Prečo si sa rozhodla to urobiť?!" spýtal sa šeptom. "Len tak. Zo zábavi!" odpovedala som rovnako potichu. "Myslel som...." chvíľu sa odmlčal "...prečo si vtedy zavolala jeho a nie mňa?!". Mierne som zdvihla hlavu aj keď som mu nevidela do tváre. "Pretože ste nás zaradili do kategorie nudných!". "Len kvôli tomu?!" spýtal sa pobavene. "Áno" odpovedala som. "A prečo teraz?" pýtal sa ďalej "stále máš pocit, že ťa berieme ako nudnú?". "Asi nie, neviem" odpovedala som. V tej chvíli okolo prechádzal chlap s baterkou. Videla som ho cez malé mriežky. Zadržala som dych. Po chvíli zmizol a ja som si vydýchla. "Trubka" zašepkal. "Vďaka" odpovedala som. Pomaly sme otvorili skrinku a vykukli von. Vzduch bol čistý. Rýchlo a potichu sme prebehli až hore na strechu. Odtiaľ sme zliezli dole schodami. Na jednom z posledných sa mi podlomila noha a obaja sme skončili na zemi. Lepšie povedané ja na ňom. Moja tvár bola tesne nad jeho. Usmial sa. V slabom svetle som videla jeho lícne jamky. "Ak sa chceš objímať mohla si hneď povedať" doberal si ma a obmotal okolo mňa jeho ruky "mohli sme byť v klude v teple. Nemusela si si vynucovať pozornosť takto!" hovoril stále pobavene. "Podlomila sa mi noha!" obraňovala som sa. "Och, škoda" odpovedal "ja sa celkom rád objímam". "To je síce fajn ale momentálne mi je zima a každú chvíľu sa tu môže objaviť jeden z tých chlapov!" povedala som snažiac sa vstať no nepustil ma. "Bojíš sa?" spýtal sa stále provokačne. "Nie ale nemusia nás tu nájsť takto!". "To je pravda" povedal a konečne sme vstali. Chcela som sa rozbehnúť no on ma miesto toho chytil a prehodil cez rameno. "Pusť ma!" povedala som. Nepočúval. Dokráčali sme tak až k izbám. Až tam ma zložil dolu. "Naozaj nechceš využiť služby Sannie hotela?" spýtal sa s otvorenou náručou "neponúkam ich každému". "Nie ďakujem" odpovedala som a skôr než povedal niečo ďalšie zmizla som vo svojej izbe...
