Spadli sme do snehu no ani jeden sme sa nepustili. Chalani nás začali v momente zdvíhať a nútili nás kráčať ďalej. Držali sme sa tak pevne až nám mohli ruky odpadnúť od toho ako sme si ich drvili. "Tam niečo je!" skríkla zrazu Miyeon. Snažila som sa nájsť miesto, ktoré videla no nevidela som vôbec nič. Začala nás všetkých ťahať prudko dopredu. O niekoľko minút sme sa ocitli pred jaskyňou! Vyzerala byť pomerne hlboká. Rýchlo sme do nej zaliezli. Oprášili sme sa od snehu a sadli si tak aby na nás ďalší nepadal. "Kde myslíš, že sú ostatný?!" spýtal sa hlas vedľa mňa a pustil mi ruku. Odbabušil sa a ja som konečne videla s kým som celý čas vlastne kráčala. "Neviem" odpovedal Wooyoung a ešte stále si oprašoval sneh zo seba. "Dúfam, že sú v poriadku" povedala Miyeon. "To dúfame aj my" odpovedal Jongho. "Máš tu vlajku?" spýtal sa zrazu Wooyoung. Jongho prikývol. Wooyoung mu naznačil aby ju vybral. "Upevníme ju tak aby si ju všimli!" povedal. "Neodfúkne ju?" spýtala som sa. Zamyslel sa. "Asi áno" skonštatoval. "Máme baterku?!" spýtala sa Miyeon. Obaja prikývli. "Dajte ju sem!" povedala "položíme ju sem a necháme ju zapnutú!" hovorila pokladajúc baterku na zem. Namierila ju tak aby svietila do čo najväčšej dialky. "Dúfam, že vydrží aspoň niekoľko hodín" povedala som. "Mala by" odpovedal Jongho. "Zložme sa hlbšie v jaskyni. Bude tam teplejšie" povedal Wooyoung. Poslúchli sme. Prešli sme niekoľko metrov a tam sme sa zložili. Stále sme mali ale dokonalý výhľad na vchod do jaskyne. Dúfala som, že ostatný sa tu objavia v priebehu pár minút. Chalani sa začali vyzliekať. "Tiež sa prezlečte!" povedal Wooyoung a hodil nám suché tričká a legíny. "Odkiaľ to máš?" spýtala som sa pomaly sa vyzliekajúc. "Nehovorili sme už neraz, že sme pripravený na všetko?!". "Pravda" pritvrdila som. "Otočte sa!" povedala Miyeon zrazu. Wooyoung najprv pozrel prekvapene na ňu no keď hneď pochopil, prevrátil očami a naznačil Jonghovi aby ho následoval. Spoločne sa vrátili ku vchodu. Videla som ako sa snažia zaistiť baterku aby držala na mieste. Obe sme sa rýchlo celé prezliekli. Potom som podišla k Wooyoungovmu batohu a vyhrabala som odtiaľ suché ponožky. Z bund sme si spravili niečo ako podsedáky a sadli sme si tesne vedľa seba. Sedeli sme tam iba v termo veciach. Samé v tme a chlade. Chalani sa po pár minút vrátili. A nie sami. Oči sa mi zväčšili od radosti keď som uvidela ďalšie dve osoby, ktoré sa hneď začali vyzliekať. "Tá baterka je fakt dobrý nápad!" povedal San a v tej chvíli som sa mu hodila okolo krku. Prekvapene na mňa pozrel no neprotestoval. Tiež ma objal. "Bolo ju vidieť už asi 50 metrov predtým ako sme si všimli jaskynu" hovoril Yunho. Tomu sa pre zmenu okolo krku zavesila Miyeon. "Máme Yunha! Sme zachránený!" povedala načo sa on zasmial. "Jedlo má bohužial ale Seonghwa" ozval sa smutne Jongho. "Niečo mám aj ja" povedala som a pustila Sana s tým, že idem vybrať veci z batohu no on ma nepustil. Pozrela som naňho. "Je mi zima" povedal na obranu. "Tak sa prezleč" odpovedala som mu a odsotila mu ruky z môjho chrbta. Wooyoung sa zohol do batohu a hodil obom suché veci. Hneď sa začali prezliekať. Ja som zatiaľ povyťahovala nejaké jedlá z môjho batohu a položila ich do stredu medzi nás. "Máme niečo čím môžme založiť oheň?" spýtal sa Wooyoung a s nádejou pozrel na Yunha. Ten prikývol. Otvoril batoh a začal z neho vyťahovať igelitku. Až vtedy som si uvedomila, že každý z nich má batoh siahajúci po moje stehná. Už som chápala prečo sú tak dobre vybavený. Každy mal v tom batohu niečo. Keď som ich ale videla bolo mi jasné, že tie batohy musia byť ťažké. Yunho vysypal obsah igelitky a začal ukladať polená. Zapálili sme papier a podpálili ním drevo. Všetko sme dali tak aby sa oheň nerozšíril inde než mal. Mokré veci sme rozložili na jednej strane a na druhú sme sa všetci schúlili. Sedeli sme na dekách, ktoré vytiahol z batohu San. Jongho vytiahol z toho svojho zase menší hrniec a tak sme si mohli uvariť aspoň instantné polievky. Minuly sme na to skoro všetkú vodu, ktorú mala Miyeon. Zbytok sme vypili. "Myslíte, že ostatný sú v poriadku?" spýtala som sa s obavami. Prešla už pomerne dlhá doba od kedy sme sa sem dostali. "Nie som si istý" odpovedal Yunho "okolo nás nik nebol. Aspoň sme nikoho nevidela a keď sme kričali nik sa neozýval" dodal a zahryzol si pri tom do pery. Vyzeral ako také malé utrápené šteniatko. "Dúfam, že sa nestratili a že neblúdia teraz niekde ďaleko" povedala Miyeon. Jongho ju objal. "Objavia sa tu" upokojoval ju. "Musíme vymyslieť niečo čím rozšírime to svetlo z baterky" povedal Wooyoung. "Môžme použiť napríklad ten kelímok od rámenu" navrhla som. "Odrežeme spodok a pripevnýme to na baterku. Svetlo sa bude odrážať po stranách toho kelímka a tým ho zväčšíme. Nebude svietiť už len rovno ale aj tak viac do priestoru" hovorila som. "To je dobrý nápad" povedal Wooyoung a hneď sa pustil do toho. O pár minút sa vrátil. "Mala si pravdu" povedal "svetlo je naozaj väčšie". "Mám ešte jednu baterku" ozval sa Yunho "môžme to isté spraviť aj tu vo vnútri aby sme mali viac svetla, kedže dreva moc nemáme a musíme ho šetriť". "Nebolo ho viac?" Jongho. "Zbytok má Mingi" Yunho. "Ako udržíme teda teplo?" Miyeon. "Budeme musieť použiť ľudské teplo" Wooyoung. Na jeho tvári sa objavil pre mňa celkom desivý výraz. Nebola som tým úplne nadšená ale zjavne to bola jediná možnosť keďže sme dreva veľa nemali. Uvarili sme rámen a pomaly ho jedli. Nikto z nás ale nevyzeral, žeby mal nejako veľkú chuť do jedla. Všetci sme mysleli na ostatných, ktorý boli nevedno kde. "Keby niečo s Nayeon bolo cítila by som to" povedala Miyeon zrazu. Zjavne sa snažila presviedčať samú seba, že je všetko v poriadku. "Naozaj!" pozrela na nás "ak by jej niečo bolo cítila by som to. Musíte mi veriť!". "Veríme" odpovedala som. Aspoň som sa teda snažila jej veriť. Čakali sme. Dlho. Objímala som si kolená a pozerala som do slábnúceho ohňa. Miyeon spolu s Wooyoungom po nejakom čase zaspali. Jongho s Yunhom šli skontrolovať baterku. San sa pritiahol bližšie ku mne. Moju hlavu si položil na jeho rameno a rukami ma objal. "Budú v poriadku" zašepkal. "Dúfam" povedala som potichu. "Nechceš si pospať?" spýtal sa. Chcela som. Ale až príliš som sa bála o ostatných. Ešte pevnejšie ma objal. "Spi" prikázal mi "aspoň sa o to pokús na chvílu" dodal. Poslúchla som. Nemala som akosik síl sa hádať. Zavrela som oči a snažila sa aspoň oddychovať. Po pár minútach ma ale prebudil náhly hluk. Otvorila som oči a zodvihla hlavu. V tej chvíli dobehli ostatný. "Aera!" skríkla som a doslova vyskočila na nohy. Jongho s Yunhom ju akurát opatrne skladali zo Seonghwovho chrbta. "Rýchlo treba ju prezliecť a zohriať!" hovoril Seonghwa. V momente som z nej začala strhávať veci. Jongho mi podal suché oblečenie. Haneul sa vyzliekla a hneď mi začala pomáhať. "Je podchladená musíme ju zohriať" povedala. Prikývla som. Rýchlo ale opatrne sme ju prezliekli a potom sme ju zabalili do diek. Aby nebolo málo Yunho s Jonghom ju ešte zohrievali z oboch strán. Haneul a Seonghwa sa medzi časom tiež prezliekli. "A ostatný?" pozrela som na Seonghwu. Naprázdno prehĺtol a pokrútil hlavou "neviem neboli s nami" povedal. Pohladkal ma po vlasoch. "Určite sú niekde nablízku. To svetlo sa nedá prehliadnuť! Čoskoro sem trafia aj oni" upokojoval ma. Snažila som sa mu dôverovať. Všetci sme sa usadili blízko seba aby sme udržiavali medzi sebou teplo. S Haneul a Miyeon sme sa objímali a opierali sa o stenu. San nám podal ešte jednu deku. Hneď sme ju na seba rozložili. "Stále je vonku také hrozné počasie?" spýtala som sa. "Ešte horšie" odpovedala Haneul "my sme už nevedeli vôbec kráčať. Fúka tam tak, že nás ten sneh privalil a trvalo nám nejaký čas kým sme sa odtiaľ dostali. Aera sa medzi časom úplne podchladila a nebola schopná už ani kráčať". "Takže Seonghwa niesol ju a ty jeho batoh?" spýtala som sa. Prikývla. "Aspoň máme jedlo" vydýchla si Miyeon. "Dúfam, že aj ostatný o chvíľu prídu" povedala Haneul. "To dúfame všetci" odpovedal Wooyoung. "Nemali by sme ich ísť hladať?" spýtal sa Seonghwa. "V tomto počasí im budeme nič platný keď sa stratíme ešte aj my" odpovedal San. "To je pravda" súhlasil Yunho, ktorý sa ešte viac nalepil na Aeru. Tá vyzerala ako múmia. Kompletne celá zabalená v dekách a ešte ju aj Yunho s Jonghom drvili v ich objatí. Ostatný sme sa rozdelili na kôpky a tak sme si udržiavali teplo. "Musíme dúfať, že to zvládnu a dostanú sa sem čochvíľa" povedal Jongho. "A keď nie?" ozvala sa Miyeon. "Ak sa počasie ustáli pôjdeme ich hľadať ale ak nie tak sa budeme musieť zmieriť zo všetkými scenármi" San. "To nemyslíš vážne" povedala Haneul. "Nemáme na výber musíme myslieť aj na seba. Nemôžme zbytočne riskovať ďalšie životy!". Haneul sa chystala niečo povedať no ja som ju chytila za ruku. Pozrela na mňa. "Má pravdu" povedala som potichu "nemôžeme ich tam teraz poslať aby sme stratili aj ich. Musíme byť trochu sebecký a mysliet na tých, ktorý tu sme" snažila som sa to hovoriť tak aby to pochopila. Haneul síce bola jedna z tých najviac rozumných z nás päť no zároveň bola horkokrvná a veľakrát mozog zapojila až po tom ako konala. Miyeon si zaborila hlavu do môjho ramena a rozplakala sa. Pevne som ju objala. "Pozri všetci veríme, že sa vrátia a že sú v poriadku. Nikto z nás nechce myslieť na to najhoršie pretože tam máme niekoho na kom nám záleží! No teraz je najlepšie aby sme ostali tu a verili im, že to dokážu aj sami! V momente ako bude možné sa tam hneď rozbehneme a pôjdeme ich hľadať!" hovoril Wooyoung vážne "dovtedy musíme ale čakať" uzavrel a ďalej sa hrabal vo všetkých batohoch. "Čo hladáš?" spýtala som sa. "Niečo na pitie, vodu, čaje čokoľvek" odpovedal. "Nemáme všetko sa už minulo" odpovedal Yunho "a zbytok majú Mingi a Yeosang" dodal. "Ja mám iba jedlo" povedal Seonghwa sklamane. Wooyoung si sklamane sadol na zem a oprel sa o stenu. Prehrabol si vlasy. Vyzeral, že má toho naozaj dosť. "Nechceš si pospať?" spýtal sa ho Seonghwa. "Chcem sa trochu napiť aspoň. Je tu riedky vzduch a točí sa mi hlava" odpovedal mu Wooyoung. Všetci sme premýšlali. "Nemáme nejaký kýbel alebo niečo?" povedala Haneul. "Načo?" spýtal sa Jongho. "Zavesíme ho von a necháme doňho nasnežiť a ten sneh potom roztopíme. Bude z toho voda" Haneul. "Bude stačiť aj flaša?" spýtal sa San. "Všetko je lepšie ako nič!" odpovedala mu. Vyliezla zpod deky a podišla k nemu. Odišli ku vchodu. Predpokladala som, že tam rozvešiavali flaše. San sa o pár sekúnd vrátil. "Yunho máš baterky ešte?!" spytal sa. "V batohu by mali byť prečo?". "Baterka prestala svietiť". "Dokelu" odpovedal Yunho a v momente bol na nohách. Obaja sa hrabali v jeho batohu. Nakoniec našli nejaké baterky. "Fungujú?" spýtali sme sa s Miyeon naraz keď sa všetci vrátili. Prikývli. Slabo som si vydýchla. "Asi by som mala byť častejšie podchladená" ozval sa zrazu chraplavý hlas. "Aera!" vykríkla Haneul a v momente sa na ňu hodila. "Au" vyšlo z nej. Všetci sme sa okolo nej zhromaždili. "Si v poriadku?!" spýtal sa Jongho, ktorý ju kvôli Haneul bol nútený pustiť. "Je mi lepšie" odpovedala a pomaly sa začala vymotávať z diek. "Aaaž tak moc by som sa z nich nevyzliekala" ozvala sa Miyeon. Aera na ňu prekvapene pozrela. "Máš na sebe veľké minimum oblečenia" odpovedala Haneul. "Aha" vyšlo z nej. Poriadne si okolo seba obmotala dve zostávajúce deky. Potom sme sa jej všetky hodili okolo krku. "Ja by som tiež prijal keby ma niekto objal"...
