"Naša škola sa bude spájať!". V hale sa rozhostil obrovský šum. Boli sme malá dievčenská škola v malej dedinke blízko veľkomesta. "Čo tým myslí?!" pýtala sa šeptom Aera. "Netuším" odpovedala rovnako Nayeon. "Za posledné mesiace sa naša škola dostala do bankrotu a tak našou jedinou možnostou je spojiť sa s inou školou" pokračoval riaditeľ. "Čooo?!" povedali sme všetky prekvapene. "Budeme sa spájať s prestížnou chlapčenskou školou v Seoule!" dodal. V hale sa ozvalo obrovské jasanie. Tešili sme sa ani nie tak z toho, že sme mali byť s chalanmi, ale skôr z toho, že sme mali konečne možnosť dostať sa do Seoulu! Mnohých z nás bolo snom študovať na kvalitnej škole v Seoule. Nikto z nás však nemal na to peniaze. Boli sme malá dedinka o ktorej takmer nikto ani nevedel. Naši rodičia si pestovali potraviny sami. Starali sa o dobytok a polia. Veľakrát cestovali práve do Seoulu, predávať na trh aby priniesli aspoň nejaké peniaze. Nič nam však nechýbalo, mali sme všetko. Boli sme šťastné a vďačne za to čo sme mali. "Od budúceho týždňa začnete chodiť na novú školu. Zoznámite sa s novými učiteľmi a zo svojími budúcimi spolužiakmi. Dostanete nové uniformy a pridelia vám izby v internátoch" mierne som sa zarazila. "Internát?!" spýtala sa prekvapene Haneul. "Akože taký ten naozjastný internát? Kde budeme musieť dodržiavať večierku a všetky tie pravidlá?" pýtala sa Miyeon mierne vystrašene. "Myslím, že áno" odpovedala som. "To mi rodičia nedovolia!" povedala Aera. "Koľko vôbec bude ta škola stáť?!" spýtala sa Haneul. "O financie sa nemusíte báť je to štátna škola. Neplatí sa nič" hovoril ďalej riaditeľ. "Vďaka bohu" povedala Haneul šťastne so zopnútymi rukami pozerajúc k nebu. "Ale za ten internát sa platiť podľa mňa bude!" povedala Nayeon. Prikývla som "tiež si to myslím". "A musíme byť na tom internáte?" vyzvedala Aera "je to moc ďaleko na dochádzanie?" skríkla smerom k riaditeľovy. "Je to tri hodiny cesty autobusom" odpovedal riaditeľ "aby ste boli každý deň načas v škole museli by ste vstávať okolo 4tej v noci a o 5tej najneskôr na autobus. Myslím, že všetci vieme, že prvý autobus do Seoulu ide odtiaľto až o 8mej" odpovedal jej. "O 4tej chodím len spávať" povedala Miyeon. "Platí sa niečo za internát?" Zakričala som tentokrát ja. "Nie internát rovnako ako aj škola je zadarmo". Všetky sme si vydýchli. Riaditeľ pokračoval ešte vo veľmi dlhom preslove ďalšie dve hodiny. Väčšinu z toho som už ani nepočúvala. Nohy ma boleli od toľkého státia. Keď sme sa konečne vrátili do triedy všetky sme sa radostne usadili na stoličky. "Au moje nohy" zastonala Aera. "Moje celé telo!" pridala sa Haneul. "Ach, bude mi to tu chýbať!" povedala Miyeon. Súhlasili sme. Potom nasledovalo niekoľko nudných hodín až do poobedia...
