"Dnes ti to veľmi pristane Yunha" kričal jeden chalan keď sme prechádzali po chodbe. Ďalší traja naňho popiskovali. Zo začiatku sa hanbil no potom si to začal nesmierne užívať. Predovšetkým tu parochňu. Pohadzoval zo svojími "vlasmi" na obe strany a na okolo idúcich chalanov hádzal zvodné pohľady. Ja čo som kráčala pred ním, pretože naše triedy boli veďla seba, som sa hanbila ako pes. Presne preto som kráčala niekoľko metrov pred ním. No premýšlala som kde nabral tú sukňu. Mal totiž na sebe dievčenskú školskú uniformu. A bola mu dobrá. Preto som nechápala kde ju zohnal. Yunho bol z chalanov najvyšší. Mal vyše 180cm, dlhé nohy a pomerne veľké a široké ramená. Vždy keď som pri ňom stála cítila som sa ako mravec. V momente ako som prišla ku svojej triede, zaliezla som dnu len aby som už nemusela vidieť to divaldo, ktoré tam predvádzal. Dnešné vyučovanie prebehlo pomerne rýchlo. Všetci sme sa stretli pri obede. "Myslím, že sme sa stali celkom populárny" povedal zrazu Yeosang. Všetci sme naňho prekvapene pozreli. "Počul som sa rozprávať jednu skupinku deciek o nás. Teda o našom výlete" dodal. "Ah" vyšlo z väčšiny. "Na to by sa radšej mohlo zabudnúť" poznamenal Mingi. Ostatný len prikývli. Pre všetkých to bolo traumatizujúci zážitok a nikomu z nás sa k tomu veľmi vracať nechcelo. Boli sme radi keď sme na to vôbec nemuseli myslieť. "Ja myslím, že popularitu som nám po dnešku dosť zvýšil ja" ozval sa Yunho a pohodil vlasmi do strany. "Svojim správaním urážaš všetky ženy!" ozvala sa Haneul. "Ja len napodobňujem to ako sa správate vy!" Podpichol ju Yunho. Hanuel hneď začala kypieť od zlosti. Prudko sa postavila a rukami udrela na stôl. "Len pokoj, pokoj" povedal jej Jongho a s jednou rukou na jej ramene ju pomaly zatlačil späť na miesto. Chvílu to trvalo no potom vychladla. "Som zvedavý čo sa vyberie ako ďalšia misia" povedal Wooyoung. "Ja sa tiež neviem dočkať!" pridala sa Aera. Miyeon iba nadšene prikyvovala. "Dúfam, že aspoň niečo zábavné" ozval sa Mingi. Po obede sme sa opäť vrátili do tried. No ešte skôr ako zazvonilo ma stihol San vytiahnuť von na strechu. "Deje sa niečo?" Spýtala som sa. Mala som pocit akoby bol mierne nervózny. "Máš niečo na dnes po škole?" spýtal sa. "Okrem učenia sa na blížiace sa záverečky, nič" odpovedala som. "Mohli by sme ísť niekam..." jeho hlas postupne zoslábol. "Myslíš napríklad ísť sa niekam prejsť?" Spýtala som sa. Prikývol. "Veľmi rada" odpovedala som. V jeho očiach som zahliadla akýsi náznak svetielka. Chvíľu sme tam tak stáli a v tichosti na seba pozerali. No do reality nás vrátili nejaký chalani, ktorý sa tam zrazu objavili. Vrátili sme sa do svojich tried. Po vyučovaní sme sa zašili do našej skríše. "Musíme vytiahnuť misiu teraz lebo dnes má väčšina z nás kopu iných vecí na programe" povedal Hongjoong. Mal pravdu čo som na obede postrehla tak Seonghwa aj s Wooyoungom a Yunhom mali dneska toho dosť na práci v rade. A ako som zistila aj baby maly nejaké plány, o ktorých mi ani nepovedali. "Šak to si ešte s nimi vybavím!" Pomyslela som si. Na rade bola Haneul. Neisto podišla ku škatuli a strčila do nej ruku. "Dobrodružný výlet v prírode" prečítal San. "To znie v skutku super!" ozval sa Wooyoung. "Hej ale nie som si istý či je to vhodné..."začal Hongjoong. "Nemyslím si žeby to malo byť nejako extrémne nebezpečné" povedala Nayeon. "Podľa mňa to znie úplne normálne" pridala sa Haneul "pokiaľ pôjdeme niekde na chatu do prírody, nebude na tom nič zlé" dodala. Ostatný prikývli. "Dobre ale aj tak to bude vhodnejšie až po skúškach keď budeme mať prázdniny" ozval sa Seonghwa. "A čo dovtedy?" spýtala sa Aera. "Dovtedy budeme mať aj tak kopu učenia takže by sme si mohli dať pauzu od misií?" navrhol Yunho. "Menšia pauza neznie až tak zle" povedal Jongho aj keď v jeho hlase bolo počuť smútok. "Myslím, že nám to trochu aj prospeje" Haneul. "Tak je rozhodnuté" ozval sa Hongjoong. "Ohľadom misií sa znovu stretneme až po skúškach! Dovtedy môžme ísť niekam voľne sa rozptíliť od učenia alebo tak" dodal. Všetci sme prikývli. Postupne sme sa pobrali na odchod. Akosik som stále cítila takú depresívnu náladu. Trápilo ma to. No možno to naozaj bolo len kvôli blížiacim sa skúškam. Z mojich úvah ma prerušila niečia ruka. Zažmurkala som a zaostrila pohľad. "Môžme?" spýtal sa šeptom. Nadvihla som jedno obočie no keď som sa obhliadla okolo seba, pochopila som. Zjavne nechcel aby o tom ostatný vedeli. Prikývla som a tak sme sa v tichosti, nenápadne a bez slova vyparili. Najprv sme kráčali niekoľkými ulicami no potom sme zamierili do metra. "Kam ideme?" spýtala som sa. "Na menšiu túru...". Jeho hlas znel neurčito. Vlastne celý pôsobil tak zvláštne. Nechala som sa však nim viesť. Bola som toho názoru, že keď si bude istý tak to dá zo seba von. Potreboval zjavne byť len čo najďalej od ostatných. Vystúpili sme z metra a prešli niekoľko ďalších ulíc, kým sme sa konečne ocitli pred bránou do menšieho parku a ďalej na akýsi kopec. Kráčali sme mlčky hore kopcom až kým sme nevyšli na jeho vrchol. Tam sme si sadli na jednu zo skál. Ticho však pokračovalo aj naďalej. Pritiahla som sa bližšie k nemu. "Čo sa deje?" spýtala som sa opatrne. Po chvíli otočil pohľad na mňa. "Ja len nad všetkým stále premýšlam" povedal. "Čím všetkým?". Zahľadel sa mi do očí. Ten pohľad vo mne vyvolal zvláštny pocit. "Nad tebou...nad nami...nad všetkými" vyšlo z neho. Cítila som vo svojom tele objavujúcu sa nervozitu. "Nad nami?" spýtala som sa prekvapene. Zaskočilo ma to. Nikdy som nepremýšlala žeby mohol mať niekto myšlienky o mne. Po chvíli prikývol. Znovu sa mi zadíval do očí. "Ja..."začal. Mierne som zatajila dych. No nepokračoval. Iba na mňa pozeral. Pokrútil hlavou. Nechápala som. Nadvihla som obočie. Čakala som, že bude pokračovať no mlčal. Pozeral do dialky. Mala som pocit, že lieta myslou niekde v oblakoch. Mala som z toho zvláštny pocit. Jemne som doňho šťuchla prstom. Mykol sa no vyzeral, že sa myslou vrátil na zem. Skúmavo som sa mu zadívala do tváre. Slabo sa usmial. "Si v pohode?" spýtala som sa. Prikývol. "Len mám v hlave obrovský chaos" odpovedal mierne zachripnuto. Pritiahla som sa ešte bližšie k nemu a objala ho. Hlavu som si položila na jeho rameno. Jednou jeho rukou mi objal chrbát. "Myslím, že všetci majú v hlave chaos" povedala som "všetci sme od tej udalosti strašne depresívny. Teda nie som si istá či je to tým alebo skúškami ale všetci sú nejaký divný" dodala som. "Myslím, že nám to všetkým bude trvať nejaký čas kým sa dostaneme do normálu" povedal San. Cítila som jeho pohľad na sebe. Zodvihla som oči k jeho tvári. "Myslím žeby to chcelo nejaké rozptýlenie" povedala som. Prikývol pri čom zo mňa nespúšťal oči. "Nejaký jednodňový výlet by bol fajn" pokračovala som v úvahách. Jeho tvár sa zrazu priblížila k mojej. Prekvapene som naňho pozrela. "Napríklad niečo ako výlet do aquaparku?" vyčaril slabý úškrn. "Napríklad" odpovedala som. Jeho tvár priblížil ešte bližšie k mojej. Spanikárila som. Chcela som mu zdrhnúť no presne vtedy som si uvedomila, že ma drží pevne v objatí a niet úniku. "San?!" spýtala som sa keď bol od mojej tváre naozaj iba pár milimetrov. "Hm?". "Čo to ro...?" nedopovedala som. Jeho čelo sa dotýkalo toho môjho a rovnako tak jeho nos. Stuhla som. Bola som v šoku a nevedela čo robiť. A už vôbec som netušila čo chce on urobiť! Zavrel oči a objal ma ešte pevnejšie. Až tak, že nebol medzi nami žiaden priestor. Po pár minútach som pochopila, že zjavne potrebuje ľudskú blízskosť. Svoju ľavu ruku som mu položila na líce a palcom som ho po ňom hladkala. "Chýba ti láska?" spýtala som sa mierne provokačne. "Hej" odpovedal vážne no trochu sa usmial. Po pár minútach sa oddialil. Miesto toho si položil svoju bradu na moju hlavu. Zadívala som sa do dialky. "Ešte dlho ma budeš drviť vo svojom objatí?" spýtala som sa po asi ďalšej pol hodine. Medzi časom sa už začalo aj stmievať. "Ešte chvílu" povedal tichým hlasom. Pohol s hlavou tak, že som jeho dych cítila vo svojich vlasoch. "Pomáha ti to s tvojim chaosom v hlave aspoň?" Môj hlas bol unudený a mierne chladný. Akosik ma to prestvávalo baviť. "Trochu" odpovedal. "Hmm, tak aspoň niečo" zamrmlala som si. Znovu nastalo ticho. Pomaly som zaklonila hlavu aby som mu videla do tváre. To som však v sekunde oľutovala. "Vieš, že si o to koleduješ?!" povedal a na tvári mu pohrával mierne šibalský výraz. Nechápala som. "Koledujem o čo?" spýtala som sa. V momente som ale pochopila. Jeho pery sa priblížili k mojim. V sekunde som mu jeho tvár začala odstrkovať rukami. On mi ich však zovrel jeho. Vystrašene som naňho hľadela. Znovu sa priblížil načo som sa ja snažila oddialiť. Zapojila som aj nohy a snažila sa ho odstrčiť mal však viac sily než som si myslela. Keď sa znovu priblížil obaja sme stratili rovnováhu a skončili sme na zemi. Ležala som na chrbte a pozerala do jeho tváre, ktorá bola tesne nad mojou. Zrazu sa len usmial a hneď nato rozosmial. Vstal a podal mi ruku aby som mohla aj ja vstať. Potom mi postrapatil vlasy. "Podme" povedal a chytil ma za ruku. Až teraz som si uvedomila, že už je úplna tma. Pomaly sme kráčali dolu schodmi keď v tom som zakopla o jeden z konárikov. San sa v sekunde otočil a chytil ma. Samozrejme ocitla som sa rovno v jeho objatí. "Myslím, že si mala dosť času na to aby si sa ku mne pritúlila" počula som v jeho hlase zabŕdanie. "Prečo zrazu teraz?" Dodal. "To bola nehoda!" začala som sa obraňovať. "Iste, iste" povedal. Pustil ma. Chytil ma za ruku pevnejšie a pokračovali sme v ceste. Pomaly sme sa vracali späť na internát. Stále som sa snažila pochopiť prečo sa správal tak ako sa správal. Výnimočne bola brána odomknutá. Alebo žeby sme prišli ešte v čas? Odprevadil ma až ku mojim dverám. "Baram?"povedal zrazu. "Hm?" otočila som sa späť k nemu. Skôr než som si to stihla uvedomiť, ma prudko objal a jeho pery som ucítila na svojom čele. Ostala som nehybne stáť. Trvalo to však len pár sekúnd. "He...Hej!" skríkla som naňho no už bol dávno preč. Ostala som tam nehybne a nechápavo stáť a pozerať do prázdna. Zrazu sa otvorili dvere na našej izbe. Mykla som sa. Vo dverách sa objavila Aerina hlava. Pozrela do oboch strán a potom spytavo na mňa. "Po kom tu kričíš?" spýtala sa nechápavo. "Č...čo?" Spýtala som sa slabým hlasom. Moje myšlienky boli úplne inde. "Nestoj tam ako idiot a poď dnu!" povedala. Chytila ma za zápästie a vtiahla dnu do izby. Boli tam všetci. Yeosang sa na mňa veselo usmial. "Mal som pocit, že sa mi stratila spolubývajúca" povedal. "Kde si toľko bola?" vyzvedali dvojičky. "Prejsť sa" odpovedala som. "Sama?" spýtala sa Aera. Prikývla som. "Klameš!" Mierne na mňa skríkla Nayeon. "Neklamem!" odpovedala som a pobrala sa do sprchy. Keď som odtiaľ vyšla všetky ma prebodávali skúmavým pohľadom. Zjavne sa zo mňa snažili niečo vytiahnuť. No to by sa im nepodarilo ani za nič. Zavrela som sa do izby a učila sa až do pomaly rána...
